OBECKOV. K športu mal blízko odmalička. Na začiatku ho oslovil futbal, ktorému chcel ostať verný väčšinu života. Dokonca sa mu črtala príležitosť ukázať sa v známom nemeckom veľkoklube.
Eduardovi Kučerovi však plány zhatilo zranenie, ktoré ho vyzulo z kopačiek. Svet športu neopustil a našiel sa v povolaní trénera, kde klientom musí často okrem svojich pohybových skúseností ponúknuť aj plece priateľa či ucho psychológa.
Čoskoro 32-ročný rodák z obce Obeckov vo Veľkokrtíšskom okrese tvrdí, že ľudí dnes najviac trápia problémy s chrbticou, málo sa hýbu, aj keď na to nepotrebujú fitnescentrá a drahé náradie, a že cvičiť by mali hlavne seniori.
Aj o týchto témach sme sa porozprávali s trénerom Eduardom Kučerom.
Spomínate si na svoj prvý kontakt so športom?
Pochádzam z malej dedinky Obeckov pri Veľkom Krtíši, kde sme ako deti veľa možností na športovanie nemali. Najdostupnejší bol futbal. Mal som asi päť rokov, keď som začal hrať u mládežníkov obecného klubu v susednej Sklabinej. Neskôr, počas štúdia na športovom gymnáziu, som hral ako mládežník tretiu ligu za Kremničku pri Banskej Bystrici a pôsobil som aj v tíme Modrého Kameňa. Futbal mi od prvých momentov priľnul k srdcu.
VEĽKÁ FUTBALOVÁ ANKETA: Kto by vyhral tretiu, štvrtú, piatu a tri oblastné ligy? Čítajte Čím vás oslovil?
Napĺňal ma po pohybovej aj psychickej stránke. Bavil ma a mal som k nemu veľmi blízko. Hral som asi na každom poste okrem brankára. Futbalu som ostal verný až do svojich 22 rokov, no pre roztrhnutý predný krížny väz v kolene som s ním, bohužiaľ, musel skončiť.
Ako ste to prijali?
Bolo to veľmi náročné obdobie, pretože som mal pred sebou obrovskú výzvu. Známy ma odporučil ísť na skúšku do druhej najvyššej nemeckej ligy do rezervy Mönchengladbachu. Zranil som sa asi tri týždne predtým. Bolo to veľmi ťažké. Do cesty mi krátko na to prišla otázka, či ísť študovať na vysokú školu. Rozhodoval som sa medzi športovým zameraním na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave a politológiou, ktorá mala byť len akousi cestou za titulom. Našťastie, mama mi poradila, aby som na šport nezanevrel a tak som sa rozhodol ísť na prijímačky a uspel som. Vyštudoval som šport, zdravie a zdravý životný štýl. V tom je obsiahnuté prakticky všetko – fitnes, rôzne tréningové cvičenia a pohybové aktivity zamerané najmä na rekreačné športovanie vhodné pre deti, dospelých aj seniorov. K tomu som neskôr v rámci sebavzdelávania absolvoval viacero kurzov, ktoré mi dnes umožňujú trénovať aj vrcholových športovcov.
Našli ste sa v študovaní športu?
Áno. Hoci na začiatku som si nevedel predstaviť, že budem pracovať ako tréner, že budem mať svoj tím, svoju klientelu a budem si tak zarábať na živobytie. O tejto možnosti som dovtedy vlastne ani netušil.
Mám pocit, že v súčasnosti je trénerov dosť veľa. Aký bol prvý kontakt s realitou na trhu práce?
Áno, v posledných rokoch naozaj zažívame boom športovania, ktorý so sebou priniesol aj mnoho nových trénerov. Konkurencia však bola silná aj v časoch, keď som skončil vysokoškolské štúdium. Musel som na sebe makať a vzdelávať sa. Vyjsť zo školy s titulom nestačilo. To by mi klientov neprinieslo, prípadne by ich to u mňa neudržalo. Učil som sa, absolvoval som rôzne kurzy, získal som viacero certifikátov a vďaka tomu som svojim klientom vedel ponúknuť stále viac. To spôsobilo, že boli spokojní a odporúčali ma aj svojim priateľom a známym. Dnes nemám čas na to, aby som sa dostatočne prezentoval napríklad na Facebooku. Ten čas radšej investujem do ďalšieho vzdelávania. Moje skúsenosti vložené do spokojných klientov sú tak mojou najlepšou reklamou.
Fitneska Ďubeková plánovala obhájiť titul majsterky Slovenska Čítajte Koľkých zverencov v súčasnosti trénujete?
Mám 32-člennú skupinu. Priemerne denne pripravujem asi 9 alebo 10 klientov.
Dá sa to zvládať?
Na prvý pohľad sa to môže zdať veľa, ale mňa to baví. Zvládam to a počet zverencov nejde na úkor tréningov ani jedného klienta. Je pravda, že na konci dňa bývam psychicky trochu vyčerpaný.
Prečo?
Pretože s klientmi si vytvorím vzťah a berú ma ako priateľa, psychológa či kňaza. Zverujú sa mi so svojimi radosťami aj trápeniami a ja ich chcem vypočuť, aby sa im uľavilo. Je mojou úlohou, aby som klienta dokázal naštartovať, aj keď má za sebou veľmi zlý deň. Ak by som ich odmietol vypočuť s tým, že sám mám zlý deň,
už by sa pravdepodobne nevrátili. Mám klientov, ktorí sú so mnou od skončenia školy. Je to spätná väzba, že svoju prácu vykonávam správne.
Kto sú vaši klienti? Pripravujete športovcov, lekárov, remeselníkov či mamičky na materskej dovolenke?
Vždy to bolo rozmanité, no posledných päť rokov sú to najmä ľudia z IT sektora. Denne sedia pred počítačom aj 10 hodín a potrebujú väčší pohybový fond alebo sa chcú naštartovať k cvičeniu. Do mojej klientely patria aj celé IT firmy. Všetci očakávajú, že dostanú celý komplex služieb a ten im môžem ponúknuť, keďže som súčasťou veľkého tímu odborníkov na najväčšej fyzioterapeutickej klinike Rehabilica. Taktiež som šéftrénerom v občianskom združení, ktoré zastrešuje okolo 1500 detí na rôznych základných a materských školách. Práve práca s deťmi ma napĺňa najviac.
Uhrinová púta pozornosť svojou produktivitou Čítajte Trénujete aj nejaké známe tváre?
Áno. Pracujem aj so známymi ľuďmi z mediálnej oblasti, podnikateľského sektora alebo športového sveta. Pochopiteľne, nechcem ich menovať.
S akými problémami chodia za vami ľudia najčastejšie?
Ľudia na našej klinike prejdú testami, ktorými vieme určiť presnú diagnózu a potom sa zamerať na riešenie problému. Najčastejšie registrujeme problémy pohybového aparátu, hlavne chrbtice. Na to sa nabaľuje nechuť k pohybu, stres, prejedanie, nadváha, bolesť kĺbov, problémy s tlakom a tak ďalej. Je to výsledok súčasného trendu, kedy človek pracuje hodiny v sede pred počítačom a má veľmi málo pohybovej aktivity.
Možno sa mnohým do fitnescentra chodiť nechce alebo na to nechcú míňať peniaze. Môžu si pomôcť aj sami napríklad cvičením v obývačke?
Áno, aj keď by som bol radšej, aby chodili von. Obzvlášť, ak v interiéri aj pracujú. Ľudia potrebujú čerstvý vzduch. Pustiť si video z počítača a cvičiť doma v obývačke môže pomôcť, ale dotyčnému nedá všetko. Cvičenie nemá byť len o pohybovej výkonnosti, ale aj o relaxácii v príjemnom prostredí. Každému radím vybehnúť do prírody či k jazeru a zacvičiť si tam. Čo sa týka peňazí, dá sa cvičiť bez nákladov. Existuje mnoho cvikov s vlastnou váhou, prípadne je dlhodobý trendom použiť rôzne veci, ktoré nájdeme okolo seba.
Ak sa rozhodnú cvičiť sami, ako majú vedieť, ktoré cviky zvoliť, aby si neublížili?
Ak som začiatočník a navyše mám aj zdravotné problémy, určite odporúčam vyhľadať odborníka. Nie je hanba poradiť sa. Treba si však nechať záležať pri výbere. Trénera treba poriadne vyspovedať, aké má vzdelanie, certifikáty, prax a skúsenosti. Trénera potom nemusím mať rok alebo dva. Stačí mesiac, kedy získam informácie a urobím si poznámky. Ťažko povedať, ktoré cviky sú pre koho vhodné, pokiaľ cvičiaceho nepoznám. Nikomu neublíži chôdza alebo chôdza s paličkami. Treba začať najprimitívnejšími pohybmi, prospešná je aj rozcvička zo základnej školy.
Vidinčan prijal náročnú výzvu. Na bicykli prejde vyše 900 kilometrov za tri dni Čítajte Ako často by mali ľudia cvičiť?
Zastávam názor, že tak často, aby som na sebe cítil progres. Samozrejme, intenzita cvičenia závisí od určeného cieľa. Napríklad vrcholoví športovci trénujú aj niekoľkokrát do dňa. Ak si chcem udržiavať zdravotný stav v kondícii a nemám žiadne pohybové problémy, je fajn nájsť si aspoň tri hodinky týždenne a počas nich precvičiť celé telo.
Vedia si cestu k domácemu cvičeniu nájsť aj seniori?
K seniorom mám blízko, pretože tvoria veľkú časť mojich klientov a pracuje sa mi s nimi najlepšie. Je neskutočné, akú vitalitu v sebe dokážu nájsť, ak začnú športovať a ostanú odhodlaní. Seniori by sa mali hýbať čo najčastejšie a mali by žiť v dynamicky. Stačí im každý deň do svojho režimu zapojiť základné pohybovú prvky. Treba si však dávať pozor na rýchle zmeny polohy kvôli tlaku a podobne. Už len jednoduché dýchacie cvičenie ráno po zobudení dokáže veľmi zlepšiť deň. Tu by som ešte odporúčal stretávať sa pri spoločných športových koníčkoch, akými je napríklad populárna chôdza s paličkami alebo dokonca petang.
Máte nejakú radu, čo by mali ľudia robiť, keď bojujú s lenivosťou a nechuťou cvičiť?
Lenivosť k tomu patrí. Aj ja mám chvíle, kedy sa mi nechce. (smiech) Treba si vytvoriť návyk, svaly sa stanú závislé od pohybu a budú si ho vyžadovať. Je to ako pitie kávy alebo ranná cigareta. Niektorým lenivcom, žiaľ, otvorí oči až lekár, keď im oznámi vážnosť ich zdravotného stavu. Niekedy sú dobrou motiváciou peniaze. Investície do pohybu a zdravej stravy sú menšie ako tie, ktoré treba na liečbu zlého stavu. Ľudia sú uvedomelejší a začínajú potrebe cvičenia rozumieť čoraz viac. Verím, že lenivých bude stále menej.
