LUČENEC. V spolupráci s vydavateľom kníh o histórii nášho regiónu sme pripravili seriál o rôznych historických zaujímavostiach. Čerpáme v ňom hlavne zo zborníka vydaného pri príležitosti stretnutia priateľov regionálnej histórie v Lučenci v roku 2019.
Teraz sa pozrieme na príspevok, ktorý si mohli prečítať len tí, čo podporili vydanie zborníka aj peniazmi cez crowdfundingovú kampaň. Dostali totiž obidva diely zborníka v tvrdej väzbe a s bonusovými textami. Jedným z nich bolo Veselé putovanie po Novohrade pôvodne uverejnené v knihe Veselé putovanie po Slovensku, knihe ľudového humoru a vtipu z roku 1934 od Františka Václava Peřinku.
Je v nej veľa veršovaniek i veselých príhod zachovaných v dobovom jazyku. V tejto podobe je aj nasledujúci text. Dnes vám prinášame poslednú časť žartovného putovania.
VÍKENDOVÝ SERIÁL: Veselé putovanie po Novohrade pokračuje Čítajte Z dnešného hľadiska sa asi viacerým môže zdať, že sú tie vtipy nemiestne a drsné. Taká ale bola doba a vzájomné doberanie bolo často jediným rozptýlením v časoch ich vzniku, keď nebolo ani chýru po televízii či rozhlase.
V Ozdíne vám povedia, že najlepšie je predávať z rúčky do rúčky, za hotový groš. Mali vraj takú skúsenosť: mali učiteľa, ktorý bol náruživým včelárom. Naučil včeláriť aj farára. Ale učiteľa vyvolili na Turiepole, a že nechcel úle prenášať, predal včely farárovi na záväzok, že farár zaplatí, „keď mu dobre prijde“. Učiteľ čakal, čakal, ale farárovi nikdy neprichádzalo dobre. Prešli roky a vec skončila sa pred súdom.
Vlastné nárečie
Málinec má svoje vlastné nárečie. Málinčan išiel po farára vozom na stanicu. Tam ho naložil a poberal sa s ním domov. Ale cestou farára dakde stratil i s košinou. Keď prišiel domov, spytovali sa ho: „Kdeže ti je farár?“
„Tu trpó, tu bole, deže ho tu čerti vzale?“
V Málinci sa cudzinci zastavovali na cintoríne, kde na náhrobníku zabitého farára čítali nápis:
Tento pomník zlostí,
lebo sú tu kosti
cteného pána
Geduli Jána,
kňaza to verného,
v Málinci druhého,
krev kričí o pomstu u Pána, pomník tento kladie
manželka Zuzana.
Málinské vozy bolo vídať po celom šírom okolí. Raz prišli Málinčania na vozoch do Lučenca, kde ich pristavili Maďari, s ktorými sa nevedeli dohovoriť. Vzniklo nedorozumenie a nebolo už ďaleko do bitky, v ktorej Málinčania mohli dostať masti na chrbát. Ale Málinčan Maco vystúpil rozhodne a zakričal: „Mo sme mo, štere voze Málenčanó – motakars?“ A bolo dobre.
Keď prišli domov, chválili sa celou príhodou a veľmi chválili svojho obrancu: „Však keby bol náš Maco nevedel tak dobre po maďarsky, Boh vie, či by nás tí Maďari neboli všetkých pohlušili.“
VÍKENDOVÝ SERIÁL: Začiatok veselého putovania Novohradom Čítajte Málinčanov vysmievajú, že im draho prišiel strach pred vojnou.
Po prevrate postavili vojenské úrady triangulačnú vežu, ktorú Málinčania ktorejsi noci celú rozobrali a odniesli zo strachu, že to iste bude zas vojna. Úrady hľadali, vyšetrovali, ale vinníci sa nenašli. Preto obec musela zaplatiť za postavenie novej drevenej veže 20 000 Kč pokuty.
Keď prvý raz išiel okolo Málinca motorový vlak, Málinčania sa nazdali, že to vagóny samy ušli a ešte dnes musia počuť nepríjemný výsmešok: „Ujdi, Maco, vagóny ušli – zabijú ťa!“
Aj Zelenô má podobný dialekt ako Málinec. Bolo smo, kobe, kode, tode. Tak ich susedia radi prekárajú.
Lucina, slovenská obec v dnešnom Maďarsku, je povestná tým, že na hody vykrmujú obyvatelia na pečienku žobráka.
Práve pred hodmi prišiel do Luciny žobrák, kde sa nazdával dobrých časov. Lebo kedy by bol dostal dobrých jedál, ak nie priam o hodoch? Ale jaké bolo jeho prekvapenie, keď ho hodili do krmníka a bez všetkého milosrdenstva kŕmili k hodom!
Tak a to je koniec nášho veselého putovania regiónom Novohrad.
