Utorok, 2. jún, 2020 | Meniny má Xénia, OxanaKrížovkyKrížovky

VÍKENDOVÝ SERIÁL: Bulhari v Novohrade

Čo Bulhar to záhradník, platilo v začiatkoch ich príchodu k nám.

Na poli južne od Holiše, vedľa železničnej trate z Lučenca do Fiľakova (v pozadí vidno dodnes existujúce na diaľku obsluhované železničné závory na priecestí železnice a poľnej cesty). Na obrázku je Jordan Magerov v spoločnosti pracovníčok JRD Holiša v prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia.Na poli južne od Holiše, vedľa železničnej trate z Lučenca do Fiľakova (v pozadí vidno dodnes existujúce na diaľku obsluhované železničné závory na priecestí železnice a poľnej cesty). Na obrázku je Jordan Magerov v spoločnosti pracovníčok JRD Holiša v prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. (Zdroj: Mišo Šesták)
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

LUČENEC. V spolupráci s Mišom Šestákom sme v Novohradských novinách prinášali ukážku z prác uverejnených v Zborníku zo stretnutia priateľov Novohradskej histórie v roku 2019. Pre nedostatok miesta sme vydávanie nášho historického seriálu prerušili, ale kedže nám zostavovateľ zborníka získal povolenia od autorov príspevkov na ich zverejnenie, bola by ho škoda nevyužiť. Tak sme seriál "vrátili" aspoň do virtuálneho prostredia.

Pomaly sa tiež chystajú príspevky už pre ďalší ročník, hoci jeho vydanie bude stáť určite nemalé úsilie, kedže súčasná situácia žiaľ viac než pravdepodobne okliešti okruh prispievateľov na jeho vydanie. O veľa viac bude potom potrebná podpora priamo od čitateľov, ktorí ho podporia aj finančne. Nepredbiehajme však a teraz sa ponorme ešte do stránok stále aktuálneho zborníka.

Skryť Vypnúť reklamu

Dnešný príspevok poodhaľujúci ďalší zaujímavý kúsok histórie Novohradu je od Krasimira Damjanovova, historika pochádzajúceho z Bulharska. Tým bol asi aj predurčený aby napísal o Bulharoch v Novohrade. Prinášame vám skrátenú verziu jeho článku. Ak vás táto tematika zaujme, určite si ešte zožeňte niektorý z posledných kusov zborníka. Alebo ak vám nevadí elektronická verzia Zborníka, ktorá aspoň nešuští papierom, tak si ju môžete stiahnuť tu:

https://uloz.to/file/CjndMN5nZ28P/zbornik-2019-web-pdf?fbclid=IwAR0OcGacPdsi2PBt6wf20MJ871VsqzyKd9m2mtcKmoVc3GV6jpQ0PR_yVG4

„K napísaniu článku ma povzbudil Mišo Šesták na predvlaňajšom Stretnutí priateľov regionálnej histórie v Hradišti. Keďže ma jeho nápad zaujal, prikývol som. Pôvodne sme chceli článok publikovať už vlani, ale zdravotné problémy mi zabránili ho dokončiť," píše v úvode svojho príspevku Krasimir Damjanov. (Veľa zaujímavých faktov sme museli pre obsiahlosť príspevku žiaľ vypustiť, preto ešte raz odporúčame si zohnať zborník. - pozn. redakcie)

Skryť Vypnúť reklamu

Bulhar - záhradník

Bulhari priniesli do Európy dovtedy nepoznané druhy zeleniny – papriku, cuketu, baklažán, a to v množstvách a kvalite, ktoré boli nevídané. Bola za tým umná a efektívna organizácia práce a spôsob hospodárenia. Bulharskí záhradníci pracovali v skupinách (ortaja, tajfa) 15 až 20 robotníkov (ortak, pl. ortaci). V čele každej tajfy stál gazda, glavatar, tajfandžija, na každodennú prácu dohliadal jeho zástupca – komandir.

Gazda zastupoval skupinu navonok, dohadoval nájom pôdy, spravoval zverené financie apod. Pôdu si prenajímali na sezónu, ktorá trvala spravidla od februára do októbra. Zmluvy o prenájme pôdy mohli byť uzatvorené aj na niekoľko rokov, často aj na desať a viac rokov. Skupina vždy na začiatku sezóny dala dokopy prevádzkový kapitál, každý člen vkladal rovnaký diel (sermija) a na konci sezóny gazda vyplácal podiel na zisku (drama).

Skryť Vypnúť reklamu

Celá skupina bývala celý čas spolu. Najčastejšie v zemljankách, zapustených do 30 centimetrov do zeme, obyčajne rozdelených na dve miestnosti. V jednej spali robotníci (v nej sa aj varilo), druhá miestnosť bola určená pre gazdu. Členovia skupiny boli veľmi často príbuzensky spojení alebo susedia a známi. Odtiaľ možno pramení aj vysoká miera dôvery v gazdu, zmluvy o účasti v skupine, podieloch na prevádzkovom kapitáli, ale ani tie o delení zisku neboli písomné, všetko sa dohadovalo ústne a potvrdzovalo podaním ruky.

Hlavným cieľom bulharských záhradníkov bolo zarobiť. Neprichádzali často do styku s vonkajším prostredím. S výnimkou gazdu a kuchára trávili svoj čas výlučne na záhrade alebo oddychovali doma. Každý člen ortaje mal svoje povinnosti, svoju špecializáciu. Boli medzi nimi dolapčija – staral sa o vodné čerpadlo (dolap), už zmienený kuchár – gotvač (varil pre celú skupinu – chodil nakupovať suroviny, pravdaže okrem zeleniny, tú mali vlastnú), polivač – staral sa o zavlažovanie, prodavač predával produkciu záhrady na trhu.

Nezriedka prichádzala s gazdom aj jeho manželka, ktorá potom prevzala všetku starostlivosť o členov skupiny – varila, prala. Na jedného člena ortaje pripadali cca 3 až 4 hektáre pôdy a gazda dozeral na to, aby jednotlivý ortak získaval náležité skúsenosti a zručnosti. Vzhľadom na rozsah obrábanej pôdy najímali na prácu ďalších robotníkov (čirak, rataj). Tí boli spravidla tiež Bulhari, ale výnimkou neboli ani miestni, slovenskí robotníci. Z miestnych si na prácu na záhrade gazda zväčša najímal ženy.

Čiraci boli platení pravidelne, vopred dohodnutou mzdou. Svojou usilovnosťou a pracovitosťou si vyslúžili viacero prívlastkov a zaslúžili sa aj o vznik viacerých idiómov (za všetky aspoň „Drie ako Bulhar!“). Slovo Bulhar sa postupne stalo súčasťou jazykovej zásoby mnohých jazykov – slovenčina, maďarčina, rumunčina, ukrajinčina a ruština – a to vo význame záhradník, zeleninár.

Bulharské zeleninové záhrady vznikali na okrajoch miest. Pri ich zakladaní sa riadili jednoduchým pravidlom: “Keď zakladáš záhradu, obracaj sa dozadu. Kolíky zabi do zeme najďalej tam, kde ešte vidíš komíny fabrík v meste. Ďalej nejdi!“ Tak postupne vznikali okolo európskych miest celé prstence bulharských záhrad.

Bulhari v Novohrade

Z hľadiska profesijného zloženia bulharskej imigrácie išlo predovšetkým o potravinárske remeslá a obchod. Najväčšiu časť bulharskej krátko či dlhodobej imigrácie na územie dnešného slovenského Novohradu tvorili tak ako aj inde na Slovensku záhradníci. Okrem nich zaznamenávame aj jednotlivcov, ktorí sa živili inak. V archívnych dokumentoch sme našli cukrárov aj pekárov.

V druhej a ďalších generáciách sa už vyskytujú aj iné povolania. Rastie prirodzene najmä počet vysokoškolsky vzdelaných potomkov a adekvátne tomu klesá počet pracujúcich v klasickej zeleninárskej záhrade. Záhrada zostáva nanajvýš voľnočasovou záľubou. Dôležitosť zásobovania kvalitnou zeleninou si uvedomovalo vedenia mesta Lučenec, keď podľa novinových správ chcelo v roku 1915 založiť záhradníctvo s cieľom, aby „obyvateľstvo bolo primerane zásobované zeleninou, rôznymi strukovinami“ a aby „tieto produkty boli v potrebnom termíne na trhu a vysoké ceny na trhu regulované“.

Vedením záhradníctva mal byť poverený František Baskay. Zeleninárska záhrada bola umiestnená v mestskej časti za parkom, zhruba na mieste dnešného futbalového štadiónu LAFC Lučenec, priľahlého tréningového štadiónu a nového vilového sídliska Modré zeme. Miesto bolo nazývané Bulharská záhrada, a ako záhrada bolo využívané ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Od roku 1923, keď máme doloženú zeleninársku záhradu na cirkevných pozemkoch medzi Radzovcami a Belinou, sa nám podarilo doložiť prítomnosť bulharských záhradníkov priebežne až do deväťdesiatych rokov 20. storočia. Najväčší rozmach zaznamenávame v tridsiatych rokoch, keď v Novohrade existovalo 8 bulharských zeleninárskych záhrad.

V dostupných archívnych prameňoch sú bulharskí záhradníci registrovaní ako obchodníci (trhovníci) s ovocím a zeleninou. Identifikovať presne, kde boli ich záhrady umiestnené, sa nám u všetkých nepodarilo. Okrem vyššie uvedenej pri Radzovciach vieme o dvoch medzi Malou Vsou a Lučencom popri železničnej trati (areál bývalých Stavomontáží, n. p.), jednej za Tuhárskym potokom, za Mestským parkom (dnešné Modré zeme), ďalej medzi Lučencom a Vidinou, neskoršie Mestské záhradníctvo Bolontov.

Jedna z posledných bulharských zeleninových, a v neskoršom období kvetinových záhrad bola na Mlynskej ulici (jej majiteľ odišiel pravdepodobne na prelome storočí späť do Bulharska). Okrem Lučenca si pamätníci spomínajú aj na Bulhara, ktorý možno mal tiež záhradu vo Fiľakove.

V období od konca druhej svetovej vojny do začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia sa nám nepodarilo zistiť žiadnych nových bulharských usadlíkov. Poznáme prípad, kedy sa Bulhar vrátil do Lučenca po ukončení povinnej základnej vojenskej služby. Ten však v Lučenci pôsobil aj predtým. Pracoval na záhrade svojho otca.

Prvá generácia bulharských záhradníkov (dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia) si zachovávala tradičné charakteristiky, ktoré boli typické pre bulharských pracovníkov – pracovitosť, uzavretosť voči inojazyčnému prostrediu, nedôveru voči finančným inštitúciám (peniaze sporili do typických podlhovastých vankúšov), šetrnosť, pevnú ruku gazdu, resp. hlavy rodiny (nebolo zriedkavé, že si už dospelí synovia museli od otca pýtať peniaze pre vlastnú potrebu). Tak, ako aj do iných krajín a iných miest Slovenska, prichádzali Bulhari aj do Lučenca a Novohradu predovšetkým v období medzivojnovej Republiky Česko-Slovenskej z oblasti Veliko Trnovo.

Neskôr, po druhej svetovej vojne, keď prichádzali nielen záhradníci, ale aj študenti a absolventi odborných učilíšť a vysokých škôl, už tento región Bulharska o svoj „primát” prichádza. Uveďme aspoň niekoľko lokalít – Sofia, Lozen, Svištov, Burgas, Varna. Druhá generácia (synovia a dcéry) bulharských prisťahovalcov vstupuje do zväzkov so Slovákmi, resp. Maďarmi alebo príslušníkmi iných národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Prispieva k tomu aj prostredie, v ktorom sú vystavení vplyvom moderného sveta – vysoké školy, resp. relatívne malý výber medzi krajanmi.

Napríklad v Lučenci sa nám nepodarilo preukázať väčší počet ako dvadsať Bulharov. Podľa štatistického úradu SR sa počet obyvateľov okresu Lučenec, ktorí sa hlásia k bulharskej národnosti, pohybuje od 10 do 15. Od päťdesiatych rokov až do súčasnosti nie je pre územie Novohradu dokumentovaná väčšia vlna bulharských imigrantov.

Prakticky vždy ide o jednotlivcov, ktorí prichádzajú spravidla kvôli slovenskému partnerovi/partnerke, s ktorým/ktorou sa zoznámili počas štúdia alebo na dovolenke pri mori. Najčastejšie ide o muža. Zaznamenali sme jeden prípad, kedy to bolo obrátene. V absolútnej väčšine prípadov ide o ľudí vzdelaných, minimálne so strednou alebo strednou odbornou školou, ktorí eventuálne na Slovensku pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu.

V rodinách, kde sú obaja rodičia Bulhari alebo aspoň matka je Bulharka, majú deti vrúcnejší vzťah k jej vlasti, hovoria po bulharsky, udržiavajú kontakty s dedovizňou. Najčastejším prejavom kladného vzťahu k Bulharsku je uchovávanie rodinných kuchárskych receptov, obľuba bulharskej kuchyne vôbec, časté návštevy u príbuzných, sledovanie politického aj kultúrneho diania. V rodinách, kde je bulharský živel zastúpený mužom, spravidla deti nehovoria po bulharsky, čo do značnej miery limituje možnosti ich nezávislých kontaktov s pravlasťou.

Veľmi často sa však v týchto prípadoch uchovávajú aspoň pre rodinu charakteristické jedlá a niektoré zvyky, prípadne zvýšená miera citlivosti na všetko, čo je bulharské. V tretej generácii pozorujeme už značnú mieru odcudzenia s výnimočnou aktívnou znalosťou bulharčiny.

Bulharsko je pre tieto deti prakticky krajina, ako každá iná, s istým podvedomým pocitom spolupatričnosti. Bulhari v Novohrade nikdy nevytvorili inštitucionálnu platformu, v rámci ktorej by sa mohli pravidelne stretávať. Aj pre relatívne malý počet nevznikol inde tak obľúbený kultúrny klub s aspoň malým „bufetíkom“, kde by sa podávali bulharské špeciality a nápoje. Prednosť má individuálny spoločenský život podmienený spoločenským postavením a sociálnymi väzbami, ktoré si jednotlivec vybudoval po svojom príchode, resp. počas školskej dochádzky, ak sa na Slovensku už narodil alebo prišiel s rodičmi ako malé dieťa.

Tri typy usídlenia Bulharov v Novohrade

Život konkrétnych rodín, ktorých všetci alebo niektorí členovia boli alebo sú etnickí Bulhari, si predstavíme vďaka spomienkam zástupcov štyroch rodín, ktoré reprezentujú tri typy usídlenia Bulharov v Novohrade. Jedným z tých, ktorí do Lučenca, centra Novohradu bol aj Vasil Matev Magerov, ktorý sa v Novohrade usadil v roku 1923. Možno bol jedným z tých, ktorí z Bulharska odišli po vojenskom prevrate 9. júna 1923 a neúspešnom ľudovom povstaní na jeseň toho istého roku.

Svoju záhradu zriadil na cirkevnom pozemku medzi Radzovcami a Belinou. Postupne sa mu ju podarilo rozšíriť až na rozlohu 15 hektárov. Pôsobil ako gazda a na prácu si najímal robotníkov z Bulharska, ale aj miestnych. V tridsiatych rokoch 20. storočia za ním prišla aj manželka. Obaja pochádzali z dediny Dolna Orjachovica, okres Veliko Trnovo.

Ich záhrada si rýchlo vybudovala slušnú reputáciu, stali sa vyhľadávanými dodávateľmi čerstvej zeleniny. Magerove záhrada patrila k celkovo ôsmim, ktoré sú známe z obdobia tridsiatych rokov. Vasil Magerov v Novohrade pôsobil až do prvej polovice šesťdesiatych rokov, keď o záhradu prišiel. Odsťahoval sa do Košíc, kde žil až do polovice sedemdesiatych rokov. Vrátil sa do Lučenca, ale v kúpenom dome žil už len jeden rok. Zomrel v roku 1976.

Vasil Magerov bol reprezentantom tradičného archetypu pracovitého, šporovlivého Bulhara, ktorý sa spoliehal sám na seba a nedôveroval „moderným výdobytkom“, ako boli napríklad banky. Pri menových reformách preto prišiel o veľké sumy peňazí. Pokračovateľom rodinnej tradície sa stal syn Jordan, celý život pracoval ako záhradník. Na rodinnej záhrade pracoval od svojho príchodu na Slovensko s mamou niekedy v tridsiatych rokoch až do začiatku päťdesiatych rokov, kedy musel späť do Bulharska absolvovať trojročnú povinnú základnú vojenskú službu. Po jej skončení sa oženil a vrátil sa do Lučenca.

Istý čas pracoval ako zamestnanec Komunálnych služieb mesta Lučenec, viedol už zmienenú zeleninovú záhradu na mieste bývalej Bulharskej záhrady za Mestským parkom a kvetinovú záhradu, ktorej skleníky boli umiestnené v priestoroch dnešnej autobusovej stanice. Neskôr odišiel do Kalondy (1967 – 1968). Dlhé obdobie viedol záhradníctvo JRD Holiša. V tom čase patrilo JRD Holiša k najväčším producentom zeleniny široko ďaleko, čo bola predovšetkým zásluha pána Jordana.

Okrem práce v zamestnaní, pracoval aj na vlastnej záhrade, navštevoval trhy v Košiciach, Budapešti. Mnohí Lučenčania si pána Magerova pamätajú ešte z deväťdesiatych rokov minulého storočia z trhov na Námestí republiky alebo na Rúbanisku. Pri práci v záhrade mu pomáhala manželka a deti. Ani jedno z nich však v otcovom remesle nepokračovalo. Záhradu pre vlastnú potrebu, samozrejme, majú, bez nej žiadny, ani čiastočný Bulhar nemôže byť. Bulharsko navštevujú pravidelne. Dokonca ešte aj vnúčatá ešte rozumejú po bulharsky. (S použitím spomienok Eleny Magerovej a Jordana Magerova ml., Lučenec 2019)

Iný prípad predstavuje dnes už pomerne časté zmiešané manželstvo. Konkrétne Slováka, rodáka z Veľkej Vsi a Bulharky narodenej v Sofii. Manželka Ljubka prišla na Slovensko na základe medzištátnej zmluvy medzi Bulharskom a Československom z roku 1957 a vyštudovala strojárenstvo na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Po ukončení štúdia bývali nejaký čas v Detve, kde aj pracovali. Keď manžel dostal pracovnú ponuku v strojárenskom podniku v Lučenci, nastúpila ako učiteľka strojárenských predmetov v Poľane Opatová.

Hlava rodiny si spomína na dvoch svojich spolužiakov z „osemročky“ - Cvetana a Marina, synov bulharského zeleninára Nedelka Nikolu Kočeva, ktorý žil v Lučenci už od tridsiatych rokov 20. storočia. Nespomína si, že by sa po usídlení sa v Lučenci, stretávali s inými príslušníkmi bulharskej menšiny. Všetci traja synovia hovoria po bulharsky, dvaja z nich Bulharsko pravidelne navštevujú, tretí sa tam dokonca presťahoval. (S použitím spomienok Ing. Ivana Novodomského, Lovinobaňa 2019)

Ďalší náš respondent sa narodil v mestečku Lozen, juhovýchodne od hlavného mesta Sofie, kde obyvatelia nosili nohavice "bolki". Po ukončení strednej odevnej školy a odslúžení základnej vojenskej služby v technickom prápore sa v roku 1972 oženil s rodáčkou z Kokavy nad Rimavicou, kde istý čas po príchode na Slovensko v roku 1973 aj bývali. Väčšinu pracovného života strávil v Poľane Opatová, odkiaľ aj odišiel do dôchodku. Predtým do Bulharska chodili aj s manželkou pravidelne na dovolenky a návštevy príbuzných. (S použitím spomienok Nikolu Bolkarského, Lučenec 2019)

Keďže aj sám autor je Bulhar, uvádzame aj niekoľko poznámok z jeho životopisu. Do Novohradu a na Slovensko vôbec prišiel na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia po sobáši so spolužiačkou pôvodom zo Slanej Lehoty pri Poltári. Dovtedy žil v Ostrave, kam prišiel s matkou za už tam usadlým otcom ( na základe medzištátnej zmluvy z roku 1957). Po roku a niečo, keď pracoval ako závozník v Okresnom stavebnom podniku, nastúpil ako historik do Novohradského múzea v Lučenci, kde ho aj lučenská verejnosť zaregistrovala, keď sa v novembri 1989 podieľal na zvrhnutí vlády jednej strany.

Je príkladom dvojnásobne naturalizovaného Bulhara – raz v českom jazykovom prostredí, keď všetky jeho školy sú české, a raz na Slovensku. (spomienky autora článku, Krasimíra Damjanova, august 2019)

Príspevok Krasimira Damjanova Bulhari v Novohrade redakčne pripravil: Radovan Vojenčák

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Plyn v domácnosti? Aj malé zmeny vám znížia účty za energie!
  2. Viac než polovica Slovákov sa chystá dovolenkovať za hranicami
  3. Aj použitý kuchynský olej môžete separovať
  4. Môžu nohavičky pomôcť ženám ostať sebavedomými?
  5. Magazín denníka SME: Tipy na výlety v Rakúsku
  6. Dopravcovia v čase koronavírusu. Dezinfikovali aj svoje bytovky
  7. Zabezpečujeme certifikované MBA programy
  8. Ako efektívne ušetriť na platbách za energie?
  9. Len teraz získate k predplatnému týždenníka MY kávovar zadarmo
  10. Podvodníci na internete útočia počas koronakrízy agresívnejšie
  1. Ružinovská poliklinika otvorila unikátne oddelenie
  2. Päť užitočných rád, ako si vybrať správnu klimatizáciu
  3. Našli sme budúcnosť hliníka. Je v Spišských Vlachoch
  4. Unikátna novinka už aj v Prievidzi
  5. Čo robiť, keď majú deti strach? Vyskúšajte tieto tipy
  6. Sloboda v stavebníctve
  7. Viac než polovica Slovákov sa chystá dovolenkovať za hranicami
  8. Aj použitý kuchynský olej môžete separovať
  9. Mýty a fámy o vodárňach
  10. 5 užitočných rád, ako si vybrať správnu klimatizáciu
  1. Môžu nohavičky pomôcť ženám ostať sebavedomými? 32 392
  2. Magazín denníka SME: Tipy na výlety v Rakúsku 22 475
  3. Dopravcovia v čase koronavírusu. Dezinfikovali aj svoje bytovky 10 978
  4. Len teraz získate k predplatnému týždenníka MY kávovar zadarmo 9 838
  5. Pandémia odhalila, ako fungujú vysielače v krajine 9 241
  6. Tieto veci robí banka, aby bola v bankomatoch hotovosť 9 168
  7. Viac než polovica Slovákov sa chystá dovolenkovať za hranicami 9 049
  8. Ako vytriediť Mekáč doma? 8 795
  9. Ako správne dezinfikovať byt, bytový dom, auto či firmu 8 770
  10. Krížovkársky magazín Lišiak opäť v denníku SME 8 657
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Opitý mladík zdemoloval autom plynovú prípojku

Šoféroval napriek tomu, že mal uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá.

opitý mladík skončil s autom v predzáhradke rodinného domu.

DISKUSIA NAŽIVO: Ako pomáhame ľuďom so závislosťami, pracovná terapia

Diskusiu Pod rúškom informácií vysielame v utorok 2. júna 2020 o 17.00.

Medzinárodné letecké dni na Sliači tento rok nebudú

Vôbec nie je isté kedy sa tam opäť uskutočnia. Najbližšie dva roky určite nie.

ilustračné foto (SIAF 2016)

Medzinárodný Novohradský folklórny festival tento rok bude

Bude síce bez medzinárodnej účasti a s obmedzeniami, ale aj tak sa ho rozhodli zorganizovať.

ilustračné foto

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?