LUČENEC V spolupráci s Mišom Šestákom, vydavateľom kníh o regionálnej histórii a zostavovateľom Zborníka zo stretnutia priateľov regionálnej histórie z roku 2019, a tiež vďaka ústretovosti ich autorov prinášame naším čitateľom ukážku z prác v ňom uverejnených.
Pomaly sa už chystajú príspevky pre ďalší zborník, hoci jeho vydanie bude stáť určite nemalé úsilie. Súčasná ekonomická situácia, žiaľ, viac než pravdepodobne okliešti okruh každoročných sponzorov jeho vydania. Oveľa viac bude potom potrebná podpora priamo od čitateľov, ktorí ho podporia aj finančne. Nepredbiehajme však a teraz sa ponorme ešte do stránok stále aktuálneho zborníka. Dnes sa pozrieme na pohnutý osud architekta Oskara Winklera, ako ho zachytila historička a vedúca Mestského múzea v Lučenci Andrea Moravčíková.
Vyrovnal strechy
Jozef Kuráň v časopise Kultúrny kyslík napísal: „Funkcionalistické pamiatky si pamätajú spoločenský pohyb prvej republiky, jej ambície, sebavedomie a racionalitu, prenesenú do architektonickej tvorby. V tom spočíva ich autenticita a pravdivosť.“ Týmto vystihuje pravdu a základnú myšlienku moderného architektonického prúdu, ktorého primárnu myšlienku zneužilo budovateľské obdobie druhej polovice 20. storočia.
Aj v Lučenci pôsobili významní európski „moderní“ stavitelia a architekti ako Michal M. Harminc, ktorý projektoval budovu YMCA v rokoch 1923 až 1925, a Oskar Winkler, známy funkcionalistickými vilami a nájomnými domami. Práve jeden z prvých v Lučenci pôsobiacich profesionálnych architektov, Oskar Winkler, zanechal pečať v meste budovami, ktoré v rokoch 1936 – 1937 patrili jednak k najvyšším a jednak i k prvým objektom s rovnou strechou.
Životopisné údaje Oskara Winklera sú plné tragických osudov členov rodiny i jeho samého. Nezanechal písomné spomienky, a tak sa o jeho živote dozvedáme z rozprávania rodinných priateľov a najmä manželky Edity, ktoré zaznamenala zakladateľka zbierky architektúry Slovenskej národnej galérie Klára Kubíčková.
VÍKENDOVÝ SERIÁL: Nešťastný koniec prvého policajného kapitána v Lučenci Čítajte Oskar Winkler sa narodil vo Zvolene v roku 1909 ako prostredný syn v rodine účtovníka Armina Winklera (1873 – 1944) a Zlatice, rodenej Seidnerovej (1880 – 1944). Rodina už v roku 1921 bývala v Lučenci. Starší nevlastný brat Elemír (1907 – 1944) spolu s dcérou a manželkou neprežili druhú svetovú vojnu a mladší, kariérny diplomat Pavol (1910 – 2003), nezanechal, rovnako ako Oskar, žiadnych potomkov.
Oskar v rokoch 1919 až 1927 študoval na gymnáziu v Lučenci v triede významného profesora Ladislava Schérera. Tak ako väčšina nadaných židovských chlapcov, inklinujúcich k technickej profesii, Oskar študoval na nemeckej Vysokej škole technickej v Prahe a v roku 1933 získal titul architekta. Po absolvovaní štúdia a následnej vojenskej službe sa v roku 1935 vrátil domov do Lučenca. Rok nato uzavrel sobáš s Editou, rodenou Glatterovou (1913 – 2000).
Oskar Winkler (zdroj: z archívu Mestského múzea v Lučenci)Neúspechy ho neodradili
Prvé tvorivé roky mladého architekta (1935 až 1938) zahŕňajú veľmi plodné obdobie. Neodradili ho ani neúspechy vo veľkých súťažiach o zaujímavé stavby ako bitúnok a katafalkovňa v Košiciach. Do súťaže na katafalkovňu poslal dva súťažné návrhy a v plejáde veľkých mien sa nestratil. Projekt pod heslom „K“ dosiahol úspech v riešení priestoru obradnej siene, tak po výtvarnej stránke, ako aj v osvetlení priestorov. Na domácej pôde si vybudoval klientelu zväčša z bohatšej strednej vrstvy, projektoval pre nich rodinné, bytové domy a vily.
Krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny dostal povolávací rozkaz do maďarskej armády a tzv. „pracovnú povinnosť“ vykonával napr. 23 mesiacov na Ukrajine v Kyjeve.
V roku 1944 spolu s manželkou a bratom Pavlom ušli z lučenského geta, v ktorom boli sústredení židovskí obyvatelia zo severného Novohradu, na Slovensko.
Rodičia a brat Elemír s rodinou zahynuli v koncentračnom tábore. Po potlačení SNP sa ukrývali v Poľsku, v dedine Wichrowka.
Po ukončení vojny sa s manželkou vrátili do Lučenca. Povzbudené všeobecným nadšením budovania republiky nastúpilo jeho druhé aktívne tvorivé obdobie (od 1. mája 1945 do 1. marca 1949). Winklerova projekčná kancelária sídlila do 1. septembra 1948 v prenajatých priestoroch na Masarykovej ulici č. 23, neskôr bol ateliér súčasťou novovybudovanej rodinnej vily. Toto obdobie sprevádza aktívna spolupráca s textilným závodom Poľana v Opatovej, pre ktorý projektoval kultúrne aj obytné budovy.
VÍKENDOVÝ SERIÁL: Japonci v utekáčskej sklárni Čítajte Kultúrny dom v Opatovej, ktorý sa nezrealizoval, sa v neskoršom období stal prototypom, podľa ktorého boli postavené domy kultúry v Lučenci, Fiľakove a v Brezne. Pozoruhodné sú objekty „robotníckych dvojdomkov“, činžovné objekty a interiérové zariadenia pre majiteľov a riaditeľov podniku, ktoré dosahujú vysoký štandard bytovej kultúry nielen pre robotnícku vrstvu, ale aj novinky moderného bývania pre vyššiu vrstvu.
Turbulentný rok 1948 zásadne zasiahol do projekčnej tvorby architekta. Po zrušení vlastnej samostatnej projekčnej činnosti sa k 1. marcu 1949 stal zamestnancom Krajského architektonického ateliéru národného podniku Stavoprojekt Zvolen s pobočkou v Lučenci. V rokoch 1952 až 1954 bol spolu s Tomášom Májovským a Hugom Tomanom obvinený z trestného činu ohrozenia jednotného hospodárskeho plánu, ktorého sa mali dopustiť pri výstavbe kolónie robotníckych domov pre baníkov v obci Žihľava, okres Modrý Kameň (dnes Veľký Krtíš). Napriek oslobodzujúcemu rozsudku zo 14. mája 1954 sa vyšetrovacia väzba a súdny proces odrazili na jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave.
Prvé a jediné urbanistické dielo Winkler vytvoril v roku 1954, keď vypracoval časť projektovej dokumentácie Okresného ústavu národného zdravia (dnešnej nemocnice) v Lučenci. Na projekte chirurgického pavilónu spolupracoval v rokoch 1948 až 1950 s Václavom Houdkom. Udalosti päťdesiatych rokov 20. storočia zanechali stopu na profesijnom živote, a tak ojedinele projektoval súkromne.
Odborne spolupracoval pri príprave kníh Architektúra na Slovensku do polovice 19. storočia a Klasicistická architektúra na Slovensku. V roku 1954 ako 47-ročný dostal prvý infarkt a odišiel do invalidného dôchodku. V rokoch 1958 až 1965 bol externým profesorom na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Lučenci, kde odovzdával svoje vedomosti študentom školy, ktorá hrdo nesie jeho meno. Zomrel 6. apríla 1970 v Lučenci.
Jeho dielo žije dodnes a so svojimi vymoženosťami, detailmi, funkčnosťou, prepracovanosťou a modernizmom bude žiť ďalej.
Vložil do nej všetok svoj um
Najreprezentatívnejšia stavba architekta Winklera je jeho vlastný dom, postavený v rokoch 1947 a 1948 na súčasnej Ulici Dekréta Matejovie 2 v Lučenci. Nachádza sa v tichej vilovej štvrti v blízkosti mestského parku, kam Winkler veľmi rád chodieval najmä ku koncu života, keď mu zdravotný stav už nedovoľoval pracovať. Tento dom je jeho najkrajšou realizáciou v povojnovom období. Nesie typické znaky československej funkcionalistickej architektúry.
Použitím keramického obkladu fasády, eleganciou jednoduchých foriem ich pretransformoval do tunajších podmienok. Vilu staval ako prestížnu záležitosť, čomu zodpovedalo aj financovanie stavby. Objekt je do detailov premyslený a spolu s vnútorným vybavením a zariadením zhmotňuje predstavu autora o bývaní a domove. Do tejto realizácie vložil Winkler všetky svoje vedomosti a vytvoril pozoruhodnú vilu, ktorá má svoje nesporné kvality.
VÍKENDOVÝ SERIÁL: Bulhari v Novohrade Čítajte Veľkoryso koncipované priestory, premyslená funkčnosť a interiérové detaily, priehľady, väzba so zeleňou záhrady a použitie ušľachtilých materiálov ju zaraďujú medzi jednu z najkrajších neskorofunkcionalistických víl na Slovensku.
Dom je dvojpodlažný s plochou strechou s dômyselným systémom využívania dažďovej vody. Voda je z celej plochy strechy zvedená do centrálneho zvodu, ústiaceho v interiéri prízemia do zbernej nádrže v práčovni.
Netradične riešená schodisková hala s detailne premyslenou vnútornou komunikáciou, rozmerná pôsobivo presvetlená obývacia, izba prepojená s knižnicou, zimnou záhradou, jedálňou so samostatnou prípravovňou, kuchyňou, modernou kúpeľňou vychádza zo základných princípov funkcionalistickej architektúry.
Každá miestnosť je zariadená veľmi účelne a prakticky, nábytok je vyrobený z ušľachtilých materiálov a doplnený vkusnými predmetmi. Nadčasové sú najmä vstavané časti nábytkov, ale taktiež solitérne kusy a svietidlá.
Zaujímavé technické riešenia a detaily vily umocňujú materiály, ktoré sú pri jej stavbe využité. Čisté architektonické tvaroslovie domu, spolu s vizuálnou prepojenosťou interiérov a exteriérov, zeleň záhrady, proporčnosť a ergonometričnosť priestorov, zodpovedajúce ich funkciám, detaily vnútorného zariadenia od vstavaného nábytku knižnice, príborníka, šatníkov, používanie prírodných materiálov, dreva, drahých dýh z kanadského orecha, mahagónu, kamenné obklady z travertínov, zeleného kameňa, čierne dlažby s vysokým leskom, použitie lakovaných povrchov vo farebnom súlade oranžovej a čiernej farby v predsieni, kuchyni a technickej časti domu zvýrazňuje nadčasovosť Winklerovho architektonického riešenia.
Prepojenie interiéru a exteriéru loggiou, chrániacou hlavný vstup, prekrýva plochá strecha, ktorú Winkler perforoval rastrom štvorcov. Podľa pamätníčky a priateľky Edity Winklerovej, Kingy Szaboóvej, úžasným zážitkom bolo pitie kávy na tejto terase na jar, ktoré spríjemňovala vôňa kvitnúceho agátu, zasadeného v blízkosti vily.
Cez otvory prevísali kvety agátu a pôsobivo prepájali exteriér vily s interiérom.
Súčasťou domu je aj veľká záhrada, tiež koncipovaná podľa zásad funkcionalizmu.
Stromy, kríky a ostatné rastliny v záhrade boli vybrané na základe rozboru pôdy podľa toho, aby ich plody mohli slúžiť ako potrava vtákom, ktoré žili v blízkom mestskom parku. Takisto aj plot na uličnej strane bol navrhnutý autorom. Nachádza sa na ňom kruhový výsek, ktorý korešponduje s kruhovým oknom na poschodí.
Po Winklerovej smrti vdova vzorne a s pietou ešte 30 rokov po smrti manžela udržiavala dom a záhradu v nezmenenom stave. Vila dokonale zodpovedala ich spoločnému životnému štýlu, vkusu i záujmom. Bola zhmotnenou spomienkou na ich harmonický život. Prečkala vo svojom exkluzívne provokatívnom vzhľade do dnešných čias. Spája distingvovaný komfort s nostalgickou spomienkou na všetko dobré, čo priniesla medzivojnová moderna.
Autor: Andrea Moravčíková, (RV)
