VÍKENDOVÝ SERIÁL: Ich znamením je hviezda

LUČENEC. Seriál o známej aj menej známej histórii Novohradu pripravujeme vďaka Mišovi Šestákovi, ktorý je zostavovateľom Zborníka zo stretnutia priateľov regionálnej histórie. V ňom sa zíde vždy množstvo zaujímavých príspevkov tých, čo vedia, že poznanie dejín je dôležité k poznaniu svojich koreňov. Z toho vlaňajšieho máme pre našich čitateľov ešte pripravených niekoľko historických zastavení.

V dnešnom príspevku sa Peter Werner zaoberá prítomnosťou ťažko skúšanej skupiny ľudí, ktorá, žiaľ, nielen v minulosti bola pre mnohých tŕňom v oku. Dráždila ich zjavná inakosť. Hlavne náboženská, schopnosť obchodovať, ale aj odlišný spôsob života, kedže ich stáročia prenasledovania naučili držať pokope, to sa zdalo pre väčšinové obyvateľstvo podozrivé. Pozrime sa teda, ako sa ocitli židia v Novohrade.

Príchod židov do Horného Uhorska súvisel s familiantskými zákonmi, ktoré v prvej polovici 18. storočia výrazným spôsobom obmedzovali práva židov žijúcich na južnej Morave. V druhej polovici 18. storočia bola k Habsburskej monarchii pričlenená Halič a vďaka relatívne voľnejšiemu pohybu zaznamenávame príchod židov do Horného Uhorska aj z tejto oblasti. Je pravdepodobné, že na južnom Slovensku sa židia usádzali vo väčšom počte v súvislosti s migráciou z oboch týchto smerov.

Konkrétne to prezrádzajú dokumenty o príchode židov z východného Slovenska, a prípadne aj z Haliče, do nie veľmi vzdialenej Rimavskej Soboty. Ďalším z faktorov ovplyvňujúcich príchod židov na južné Slovensko, a tým aj do Novohradu, boli habsburské víťazstvá nad Osmanskou ríšou koncom 17. storočia, ktoré spôsobili vyprázdnenie území Dolnej zeme. Odchod Turkov umožnil, aby sem prichádzali židia, o to viac, ak ich pozývali šľachtici, aby pozdvihli hospodársky život.

Pozývali ich šľachtici

Židia sa usádzali v Novohrade vďaka šľachtickým rodom, ktoré zamestnávali židov ako obchodníkov, remeselníckych majstrov, prípadne správcov šľachtického majetku. Usádzali ich ako zmluvných poddaných a dávali im do nájmu pánske podniky, napr. jatky, krčmy či obchodíky. Pomerne veľké zmeny nastali po roku 1840, keď sa začali liberalizovať zákony o židovskom osídlení, a tak sa prví židia prisťahovali napr. do Fiľakova. V menšom počte sa židia usádzali v Novohrade už skôr. V období okolo roku 1726 získali prví židia právo od Novohradskej stolice usadiť sa v Lučenci. Títo židia sa v Lučenci neudržali, lebo úradná listina z roku 1768 sa už o nich nezmieňuje. Je však možné, že sa usadili v Tuhári (teraz súčasť Lučenca), kde koncom 18. storočia žilo už viacero rodín.
V roku 1814 dostali povolenie k pobytu v Lučenci od zemepána, grófa Jozefa Szillassyho, takže v roku 1822 žilo v Lučenci viac ako 25 židovských rodín. V oblasti Veľkého Krtíša ako banského územia platil pre židov zákaz usádzať sa. Židia sa usídľovali na juhu Novohradskej stolice v okolí Balážskych Ďarmôt. Začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia zákaz o pobyte židov v banských mestách a oblastiach prestal platiť, a tak sa v osemdesiatych rokoch 19. storočia začali židia usádzať v Modrom Kameni.

Židovské ustanovizne

Tam, kde sa židia usadili a vytvorili komunitu, tam si postupne zriaďovali ustanovizne, ktoré pre svoj život potrebovali – modlitebne, neskôr synagógy, mikve – rituálne kúpele, chedery – základné školy a taktiež cintoríny. Pre fungovanie týchto ustanovizní a zabezpečenie rituálneho života zamestnávali okrem rabína taktiež šocheta – rituálneho mäsiara, melameda – učiteľa v základnej škole a zakladali spolky. Spolok, ktorý sa staral o duševnú útechu zomierajúceho, ošetrenie tela a o dôstojnú rozlúčku s nebožtíkom, ale aj o pomoc najbližšej rodine po pohrebe, sa nazýva Chevra kadiša. Bolo cťou byť členom Chevra kadiša a jej členmi boli najváženejší členovia komunity.

Najsvätejšie miesta

Hebrejské písmo dáva židovským náhrobkom pocit priam magický. Pre mnohých žiaľ aj dráždivý. (zdroj: Radovan Vojenčák)

Cintoríny sú pre judaizmus a židov najsvätejšími miestami. Zo židovskej tradície vyplýva nenarušiteľnosť hrobov, čo je rozdiel medzi židovskými a kresťanskými cintorínmi. Hroby nebožtíkov sa nesmú otvárať a exhumovať. V mestách, kde nebolo možné cintoríny rozšíriť, sa na staré hroby naviezla vrstva zeme a náhrobné kamene z dolnej vrstvy sa umiestnili na navezenej vrstve. Počas storočí sa takto náhrobné kamene nahustili vedľa seba, ako je to známe zo židovského cintorína v Prahe-Josefove.

Židia sa pochovávajú v posmrtnom obleku z bieleho plátna a po oblečení sa telo zahalí do bielej plachty, pomocou ktorej sa uloží do rakvy. Členovia Chevra kadiša oblečú nebožtíka do rubáša po rituálnej očiste, ktorá predstavuje umytie tela, úpravu nechtov a účesu, prípadne brady. Do hrobu ho ukladajú bez akýchkoľvek ozdôb či predmetov podľa zásady „tak, ako si prišiel na svet, tak z neho aj odchádzaš“.

Na mnohých ortodoxných cintorínoch sa pochovávali muži a ženy oddelene, podobne, ako je oddelené sedenie v synagóge, takže ani manželia nie sú pochovaní vedľa seba. Tento spôsob pochovávania sa nedodržiaval na neologických cintorínoch, keďže pre neologický smer platili liberálnejšie predpisy.
Tak, ako sa židia usadzovali v Novohrade, tak tu postupne vznikali náboženské obce a pre ich potreby aj cintoríny. Židovské obce alebo ich filiálne obce sa o cintoríny starali a udržiavali ich.

Počas holokaustu bolo židovské obyvateľstvo zdecimované. Holokaust zanechal hlbokú ranu nielen na životoch, ale aj na hmotných pamiatkach židovských komunít. Už počas druhej svetovej vojny došlo k vypaľovaniu synagóg a zneucťovaniu cintorínov. Tí židia, ktorí sa po holokauste vrátili, sa snažili škody napraviť. Po roku 1948 a vzniku štátu Izrael došlo k ďalšiemu odlivu židovského obyvateľstva, veľa židov emigrovalo do Zeme zasľúbenej.

Často sú poslednými pamiatkami

V období socializmu sa o zvyšok pamiatok nemal kto starať, a tak začali chátrať. Synagógy sa premieňali na sklady, neskôr sa búrali. Ďalšie budovy v lepšom prípade našli využitie, iné boli prebudované. Cintoríny sú často poslednými pamiatkami, ktoré sa po židovských komunitách zachovali. Nie je tomu inak ani v Novohrade, napriek tomu, že sa zachovali synagógy v Lučenci a Haliči.
Cintoríny sú dnes zdrojom informácií o židovskej komunite, pamiatkou na židovskú komunitu v tom-ktorom meste či obci. Na druhej strane sú tiež zdrojom informácií pre genealógov, ktorí študujú rodokmene. Táto oblasť skúmania rodinnej histórie je v poslednej dobe veľmi populárna, avšak bez ohľadu na tento záujem, židovské cintoríny sú naším spoločným kultúrnym dedičstvom, sú zdrojom poznania.

Jedna z najväčších

Židovská komunita v Lučenci patrila k najväčším na južnom Slovensku, počet židov sa v období rokov 1900 až 1940 pohyboval na úrovni okolo 2 000 osôb. Podľa sčítania obyvateľov žilo v roku 1938 v Lučenci 2 099 židov. V priebehu júna 1944 bola väčšina deportovaná cez zberné stredisko v Balážskych Ďarmotách do vyhladzovacieho tábora v Auschwitzi. Po skončení vojny sa do Lučenca vrátila približne jedna desatina židov z Lučenca a okolia. V roku 1946 mala náboženská obec okolo 200 členov. V Lučenci sa nachádzajú dva cintoríny. Prvý si zriadila náboženská obec v roku 1823. V tom období dôsledne dodržiavala zákony ortodoxie.

Starší židovský cintorín v Lučenci sa aktuálne snaží skupinka dobrovoľníkov postupne čoistiť od náletových drevín. (zdroj: Radovan Vojenčák)

Po rozkole medzi uhorskými židmi na kongrese v Pešti v rokoch 1868 a 1869 sa lučenská obec vyhlásila za komunitu status quo ante, no na neustály tlak liberálne orientovanej väčšiny sa náboženská obec koncom roku 1870 pripojila k neologickému, liberálnejšiemu smeru.

Na žiadosť neologickej náboženskej obce bol v roku 1871 založený nový židovský cintorín. Starý židovský cintorín bol používaný ortodoxnou komunitou až do obdobia holokaustu. Nachádza sa na Ulici L. Mocsáryho a zachovalo sa na ňom okolo 280 náhrobných kameňov. Na novšom židovskom (neologickom) cintoríne sa nachádza vyše 1 400 náhrobných kameňov, ktoré boli identifikované a údaje o pochovaných je možné nájsť na internete.

V rokoch 1909 až 1910 bola postavená obradná sieň, ktorá má vysunutý portikus so štyrmi toskánskymi stĺpmi a tympanónom. Na východnej fasáde sú umiestnené pamätné tabule Izraelovi Wohlovi a Jozefovi Szilassimu, ktorí sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj života židovskej komunity v Lučenci.
Tu naše rozprávanie prerušíme a v nasledujúcom čísle sa pozrieme aj do ďalších miest v Novohrade, kde sa aspoň čiastočne zachovali židovské cintoríny.

(pokračovanie nabudúce)