Článok pokračuje pod video reklamou
Privítali ma v útulnom, príjemne zariadenom byte, so šálkou originálnej arménskej kávy. Bolesť, utrpenie a slzy sprevádzali väčšinu ich života. Nevyhýbajú sa im ani v novom prostredí. Pokoj na duši a kľud nenašli ani v azylovom dome v Lučenci. So slzami v očiach začala trasľavým hlasom hovoriť svoj životný príbeh, pripomínajúci ten najhorší horor, staršia zo žien - pani Zemfira, pochádzajúca z arménskeho Jerevanu. „Keď na Náhornom Karabachu bola pred dvanástimi rokmi vojna, sedeli sme doma a oslavovali narodeniny syna s vnukom. Zrazu zaznel obrovský výbuch. Prebrala som sa až v nemocnici. Bola som ťažko zranená, no najväčšou ranou pre mňa bola správa, že bomba zabila môjho manžela a dvoch synov. Prišla som o všetko. O to najcennejšie, čo som mala. Akoby zázrakom prežil práve ďalší syn s vnukom, ktorý vtedy oslavovali sviatok. Dal sa však na útek za hranice. Dva roky som po ňom pátrala v iných krajinách a potom ma napadlo, že keď som v roku 1987 bola na Slovensku ako turistka, hovorila som mu, ako je vo vašej krajine dobre. Jeden známy mi povedal, že pozná v Bratislave Arménca Artura. Po dlhom čase sa na mňa usmialo šťastie a syn prišiel za mnou na Ukrajinu. Nemala som nič, ani doklady, ale colníci boli dobrí a pustili ma so synom do Čiernej nad Tisou. Azyl som dostala po mesiaci. Vo Zvolene nám dali dvojizbový byt a v roku 1998 som sa presťahovala do Lučenca. Precestovala som celý svet, ale pokoj nebudem mať nikde asi do smrti,“ hovorí Zemfira. Larysa z Ukrajiny je od Zemfiry mladšia takmer o tridsať rokov, no zlého prežila tiež viac než dosť. „Už detstvo som mala nešťastné. Vždy, keď si otec vypil, som vedela, že nás čaká bitka a vyhrážky. Bol vulgárny a agresívny. Prežívala som veľké stresy. Som postihnutá aj tragédiou v Černobyle. V Ukrajine sa žije ťažko a keďže mám predkov zo Slovenska, rozhodli sme sa s manželom, že odídeme práve sem. Mal to byť Ružomberok, no napokon sme zakotvili v Lučenci. Po roku som však zistila, že môj muž nie je pre mňa tým pravým. Rozviedli sme sa a jeho potom z krajiny vyhostili. Ja už mám slovenské štátne občianstvo, no pokojný život, za ktorým som sem išla, stále nemám. Práve naopak. Do bytov v azylovom dome sa nasťahovali ľudia, ktorí tu nemajú čo robiť. Sú hluční, neraz aj po nociach, vyhrážajú sa nám, Zemfiru už aj zbili a dokopali. Zbytočne sa sťažujeme na Spoole, a.s., prokuratúre či polícii. Riadne si platíme nájomné, no žijeme v neustálom strese. Každý vie, že v súčasnosti sú 2 byty prvý a siedmy obývané načierno, no kompetentní s tým nič nerobia. Vari si už konečne nezaslúžime normálny kľudný život?“ tvrdí Larysa. Aj počas našej návštevy z dvora zaznieval krik a nadávky. Situácia sa nepáči ani obyvateľom Opatovej.
„Často robia hluk aj v noci o tretej. Vždy, keď sa blíži víkend, už sa bojíme, čo zasa vyvedú,“ hovorí obyvateľka jedného z rodinných domov pani Helena. Možno keby sa v blízkosti azylového domu častejšie objavila hliadka mestskej polície, možno keby si kompetentní overili, či ľudia, ktorí tam zrejme naozaj bývajú načierno, „kradnú“ aj spoločnú elektrinu, situácia by sa rapídne zmenila. A tí, ktorí žijú normálnym slušným spôsobom, by si zhlboka vydýchli.
