Na pleciach si nesú ťažký kríž

Keď ho však postihla zákerná choroba, manželka sa s ním rozviedla a on odvtedy býva v Domove dôchodcov vo Veľkom Krtíši. Tu sa obaja spoznali, spriatelili a napriek všetkému sú už niekoľko rokov spolu šťastní.
„Do dvoch rokov som ešte vedela stáť na nohách a chodiť, no potom už nie. Celú mladosť a život som preležala na posteli. Mala som brata, ale ten sa ku mne vôbec nesprával ako vlastný brat. Ešte horšia bola ku mne moja mama. Radšej na tie ťažké roky nechcem spomínať. Zmena v mojom živote nastala v roku 1997, kedy som sa dostala do domova dôchodcov. Nevedela som nikdy písať, ani čítať a hovorila som len po maďarsky. Všetko som sa naučila v domove,“ hovorí Rozália, ktorej zvyknú hovoriť aj Ruženka. Netušila, že osud ju spojí s Pavlom, ktorému predtým, ako ochorel, nechýbalo v živote vari nič. Mal ženu, dvoch synov a postavil veľký dom. Zo dňa na deň sa však všetko obrátilo naruby. „Ochorel som na sklerózu multiplex. Stratil som nielen zdravie, ale aj celú rodinu. Dostal som sa do domova, v ktorom som opäť našiel šťastie. Keď som spoznal Rozáliu, navštevoval som ju každý deň. Rozprávame sa o všetkom a ako sa poznáme, nikdy sme sa nepohádali. Zvyknem hovoriť vtipy a navštevujú nás aj ostatní dôchodcovia. Podávam lotto a ak by som raz vyhral prvú cenu, odviezol by som Rozáliu k môjmu domu. Ukázal by som jej moju dedinu a tiež by som ju zaviezol do obce, odkiaľ pochádza ona. Snívam o dielni. Keby som v domove nejakú mal, robil by som ako otrok,“ tvrdí Pavel. „Pomáham im pri nákupoch, umývaní riadu, vypočujem si ich. Napriek svojim problémom sú to veľmi dobrí ľudia,“ povedal Ľudovít z Balogu nad Ipľom. Príbehy ľudí v domove veľmi dobre pozná riaditeľ, ktorý sa medzi staršími ľuďmi pohybuje už 21 rokov. Rozália s Pavlom sú aj jeho srdcovkou. „Aj keď bol k nim osud veľmi krutý, dokážu byť šťastní. Mnohí z nás, ktorí nie sme telesne postihnutí alebo nás zatiaľ nezasiahla nejaká podobná choroba, ich obdivujeme. Nenechajú sa otravovať bežnými vecami, čo nás trochu aj zahanbuje. Sme poctení, že môžeme slúžiť takýmto ľuďom, no na druhej strane niekedy sa cítime byť slabšími a bezmocnejšími ako oni. Človek zvonku, ktorý nezažije taký ťažký životný príbeh, tomu ani neverí. Ich existencia je zabezpečená s minimálnou sociálnou asistenciou. Majú v domove priestor, v ktorom sa vedia pohybovať, naučili sa ovládať všetky životunevyhnutné úkony. Po rokoch trápenia objavili nový život, ktorý ich napĺňa optimizmom a šťastím. Napriek svojim ťažkostiam sa zaujímajú aj o iných. Modlia sa za nich. Hovorí sa, že každý z nás nesie svoj kríž. Tí, ktorí nesú veľmi ťažký kríž, majú u pána zaľúbenie a Rozália s Pavlom ho naozaj majú,“ povedal riaditeľ Domova sociálnych služieb a domova dôchodcov vo Veľkom Krtíši Teodor Bombor.