ROZHOVOR: Supertalent Le Giang chodil do repre z tretej ligy. Profi kariéru vymenil aj za prácu na vleku

Predpovedali mu veľkú kariéru. Z malého Fiľakova sa dostal medzi top mládežníckych hráčov v reprezentácii. Ponúkali mu miesto v slovenských veľkokluboch, no on sa rozhodol pre legionárčinu.

Vyhliadky boli nádejné, ale priaznivé predpovede zmarili časté zranenia.

Niekdajší špičkový kanonier Emil Le Giang tvrdí, že ak by mal v mladosti nad sebou skúsených športových mentorov, mohla sa jeho futbalová kariéra uberať iným smerom.

Týždenník MY Novohradské noviny sa s rodákom z Novohradu s vietnamskými koreňmi Emilom Le Giangom porozprával.

Ste odchovanec fiľakovského futbalu. V súčasnosti žijete, pracujete a hráte v Rakúsku. Vnímate ešte Novohrad a Fiľakovo ako svoj domov?

Čiastočne, pretože Fiľakovo už skoro vôbec nenavštevujem. Určite však nikdy nezabudnem, odkiaľ pochádzam, kde som vyrástol a ani na svojich priateľov. S týmto regiónom je spojené moje detstvo, a teda aj jedno z najkrajších období života.

V FTC som začal s futbalom, kde ma najdlhšie a ako prvý viedol pán tréner Mojzeš, ktorému som za svoje futbalové začiatky veľmi vďačný. On bol tým človekom, ktorý ma vo futbale najviac ovplyvnil.

Rovnako rád spomínam aj na školské časy. Na základnú školu vo Fiľakove a na Súkromné gymnázium v Lučenci.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok OTVORENÝ ROZHOVOR: Zapálil si štyri cigarety a vyradil Nitru. Keby mal Kurák kedysi viac rozumu, mohol byť kariérne inde Čítajte 

Máte vietnamské korene. Stretávali ste sa ako chlapec alebo v dospelosti na ihrisku s rasizmom?

Bolo viditeľné, že sme cudzinci. S bratom sme na našu adresu počuli aj slová, ktoré nám nepadli dobre. Ako malí sme to vnímali ťažšie, nedokázali sme to pochopiť. Vedel som, že som iný, že mám inú farbu pleti a iné oči, ale narodil som sa na Slovensku, tak som sa považoval za Slováka. Situácia sa postupne zlepšila.

Ako starší som si tiež vypočul nejaké poznámky, keď to súper po kvalitatívnej stránke na ihrisku nezvládal. Môj názor je, že ľudia by sa k sebe mali správať s úctou a rešpektom bez akýchkoľvek rasových rozdielov, ale vždy to bude, bohužiaľ, o charaktere a výchove jednotlivcov.

Na trávniku ste vyrastali s mladším bratom Patrikom, ktorý v súčasnosti chytá za Bohemians Praha. Boli ste nerozlučná futbalová dvojica?

Podľa mňa sa Patrik stal brankárom, pretože som si za panelákom potreboval zastrieľať, tak som do brány poslal mladšieho brata (smiech). Bol šikovný a vždy mal dobré reflexy, ale chýbala mu výška. Hrávali sme spolu v silnom tíme Fiľakova, kde sme zažili aj horšie chvíle.

Spomínam si na zápas proti Radvani, s ktorou sme súperili o postup. Vyhrávali sme po mojom góle, ale Radvaň pred polčasom vyrovnala z priameho kopu. Na Patrika som cez prestávku vybehol, že dostal gól a on sa v šatni rozplakal a už nechcel nastúpiť na druhý polčas.

Tréner nás však oboch upokojil a Patrika presvedčil, aby na druhý polčas nastúpil. Zápas sme, našťastie, v druhom polčase rozhodli v náš prospech po mojom priamom kope a víťazstvo sme spoločne oslávili (smiech).

Emil Le Giang s bratom Patrikom. (zdroj: Archív E. Le Gianga)

Ako 16-ročný ste dostali lákavú ponuku na prestup do Norimbergu. Ako si na to spomínate?

Vo Fiľakove som dával veľa gólov a vnímal som záujem o moje služby. Zviditeľnil som sa aj v reprezentácii, kde som bol pravidelne nominovaný ako jediný hráč z tretej ligy, pretože som dával góly. Dostával som ponuky zo slovenských veľkoklubov, ale mojím cieľom bolo ísť z Fiľakova rovno do zahraničia.

Po jednom turnaji na Ukrajine, kde som vyhral cenu pre najlepšieho strelca, prišla ponuka z Norimbergu a aj ponuky stáží do holandských klubov Eindhoven a Ajax.

Prečo ste si vybrali Norimberg?

Vtedy tam hrala slovensko-česká enkláva, takže aj to zavážilo. Išli sme sa na klub pozrieť s rodičmi. Videl som kvalitné športové zázemie, ktoré sa mi zapáčilo a nezaváhal som. Prestúpil som do nového klubu, hoci som bol zranený.

V našich novinách sa vtedy o prestupe napísalo, že si Fiľakovo odkrojí kus z prestupovej čiastky. Pamätáte si, za koľko ste prestúpili?

Netuším, či Fiľakovo za mňa niečo dostalo.

Pred Norimbergom ste však už zahraničný futbal okúsili v anglickom Fulhame. Prečo ste neostali na ostrovoch?

Stáž vo Fulhame Londýn bola moja prvá zahraničná skúsenosť. Išlo o týždňovú skúšku, kde som šiel ešte s jedným starším Slovákom. Klub nás mal naďalej sledovať a pozvať na ďalšiu stáž. Neskôr však prišla ponuka z Norimbergu.

Spomenuli ste, že do Nemecka ste vycestovali zranený. Asi bolo v takom prípade ťažké zabojovať o miesto.

Áno. Lekári na Slovensku mi povedali, že mám len výron členku. Po 4 mesiacoch zatejpovaného členku a tréningoch s bolesťami mi vyšetrenia v Mníchove odhalili odštiepenú kostičku.

Po rekonvalescencii som bol odhodlaný ukázať sa v zimnej príprave. Vedel som o svojich kvalitách, veril som si. Asi v treťom tréningu zimnej prípravy sa mi však roztrhol zadný stehenný sval a prestávka sa znovu predĺžila.

Začali sa kopiť zranenia. Chytil som až záver sezóny. Našťastie, darilo sa mi a dostal som možnosť pokračovať v U19. Do toho prišla aj ponuka z MŠK Žilina. Chcel som sa vrátiť po náročnom roku v Nemecku na Slovensko, úplne sa dať zdravotne dokopy a dokončiť školu, tak som to prijal.

V mládežníckej reprezentácii Slovenska ste boli jediným hráčom z nižšej súťaže. Dali vám to spoluhráči pocítiť?

Myslím, že najprv ani nevedeli, odkiaľ prichádzam. Na nominačke svietili názvy klubov z najvyššej súťaže a medzi nimi bolo Fiľakovo. Nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Keby som nedával góly, tak v reprezentácii nie som.

Bol som rýchly a gólový. Myslím si, že som od začiatku podával výkony, vďaka ktorým som bol nominovaný aj na ďalšie zrazy a vďaka čomu som si u spoluhráčov vybudoval rešpekt.

Počas kariéry ste vystriedali viacero klubov. Prečo? Neoznačili vás za klubového turistu?

Nespomínam si, že by mi to niekto povedal. Keď sa pozriem na svoju históriu, tak sa tak môžem označiť ja, lebo je to naozaj pravda. (smiech) Nevedel som sa chytiť. Veľkú úlohu zohrali zranenia a fakt, že keby som mal v mladosti okolo seba iných ľudí, moja kariéra by bola možno iná.

Čo tým myslíte?

Chýbal mi športový mentor. Niekto, kto by ma vo futbale viedol správnym smerom tak, ako to už majú v dnešnej dobe mládežnícki futbalisti vo väčších kluboch.

Nie je to len o samotnom tréningovom procese, ale aj o taktike, kondično-silovej pripravenosti, športovej psychológii, individuálnej starostlivosti, ako napríklad individuálny a špecializovaný tréning podľa hráčskych postov, či strave a regenerácii.

Verím, že keby som takých ľudí mal okolo seba, tak by som sa vyhol zraneniam a dlhým prestávkam. Ako mladý chalan som nevedel vyhodnotiť, či som zdravotne v poriadku. Spätne si spomínam, že sa viackrát stalo, hlavne v Žiline, že chcel tréner výsledky a ja som túžil hrať aj napriek chorobe či zraneniu.

Teraz by som radšej obetoval jeden alebo dva zápasy než celú kariéru.

Emil Le Giang (10 fotografií)

Tú vám predpovedali naozaj veľkú a bohatú. Sú toto dôvody, prečo sa predpovede nenaplnili?

Áno. Kombinácia všetkých tých faktorov, ale nechcem sa na to vyhovárať. Som toho názoru, že všetko je tak, ako má byť a všetko má svoj zmysel.

Prečo to teda vám nevyšlo a bratovi áno?

Vždy som sa snažil, ale chýbalo mi správne športové vedenie a nejaký fyzioterapeut alebo kondičný tréner, ktorý by vedel moje telo pripraviť na potrebnú záťaž, aby som sa vyhol početnému množstvu zranení. Niekto, koho skúsenosti by ma posunuli na iný level.

Môj brat je veľký makač. Všetko si vybudoval svojou poctivou a tvrdou prácou. Má vlastnosti, ktoré by mal mať podľa mňa každý profesionál. Ja som bol skôr prirodzený talent. Som rád, že to, čo mne nevyšlo, sa Patrikovi podarilo.

Keby ste sa mohli vrátiť v čase a zmeniť svoju minulosť, urobili by ste to?

Asi nie. Keby sa mi to všetko nestalo, tak by možno môj brat nebol tam, kde je. Možno by som bol iným človekom. Teraz som šťastný a to je dôležité.

Ktorý z klubov vám prirástol k srdcu? Kde ste mali najlepšie platové či športové podmienky?

Najlepšie športové podmienky boli v Norimbergu, no k srdcu mi prirástla Žilina. Mám v meste a okolí množstvo kamarátov a nazbieral som tam veľa skúseností.

Spomedzi amatérskych klubov to sú Sučany a Makov, do ktorého som prišiel z profesionálneho futbalu a kde som aj fyzicky pracoval.

Ako ste si zvykli na nový život amatérskeho futbalistu? V jednom rozhovore ste vtedy prezradili, že si v zime chcete privyrábať prácou na vleku.

V Nitre som po troch mesiacoch nedostal ani jednu výplatu, takže som chcel odísť. Pán Pavlík, súčasný starosta Makova, mi ponúkol miesto v tíme aj trénerský post prípravky a žiakov. Tiež mi ponúkol možnosť bývať v jeho penzióne a fyzicky pracovať.

Rád som to prijal. Objavil som tam úplne nový svet. Namiesto dvojfázových tréningov ma čakala manuálna práca, potom príprava s deťmi a vlastný tréning. Bola to ďalšia životná skúsenosť, za ktorú som vďačný.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Gólman Patrik Le Giang si brankársku výšku vymodlil Čítajte 

V Borčiciach ste pôsobili na poste hrajúceho športového riaditeľa. Ako vám sadla úloha funkcionára?

Funkciu mi ponúkol majiteľ klubu pán Fabuš, ktorému som za veľa vďačný. Mal ambíciu dostať sa po odhlásení znovu do futbalu. Dal som mu tipy na šikovných hráčov z okolia, znížili sme náklady klubu a naštartovali novú éru.

Našiel som sa v tom. Vždy som chcel študovať športový manažment. V úlohe športového riaditeľa som sa videl, aj keď som nemal skúsenosti. Som za túto skúsenosť vďačný, aj keď to bolo hektické obdobie.

Teraz pôsobíte v tíme rakúskeho Wallsee, ktoré hrá šiestu ligu. Ste už na futbalovom dôchodku, alebo zbierate sily na veľký návrat?

(smiech) Futbal milujem, ale s veľkými plánmi som už skončil. Profesionálny futbal už určite neprichádza do úvahy. Kto však má skúsenosti s futbalom v Rakúsku, tak určite dobre vie, že to nie je prechádzka ružovou záhradou.

Legionár musí všade dokazovať svoje kvality a byť lepší ako domáci hráči. Futbalisti aj v tamojších nižších súťažiach hrajú dosť fyzicky a silovo. Je pravda, že futbal často nie je veľmi technický a absentuje aj taktická vyspelosť mužstiev, ale o to viac sú domáci hráči bojovnejší a hrajú s ešte väčším nasadením a srdcom.

Môj klub sa nachádza ďaleko, skoro až pri Linzi, takže to mám z pohľadu cestovania dosť náročné. Uvidíme, ako to bude na jar, či v klube zostanem, alebo zmením pôsobisko. Je tu aj možnosť, že sa rozhodnem pre koniec a budem sa venovať len práci, priateľke a rodine.

Zvažujete teda ukončenie hráčskej kariéry?

Ešte zatiaľ nie. Chcem hrať naďalej na amatérskej úrovni, človek však nikdy nevie. Viete, robiť amatérsky šport si vyžaduje veľmi veľa obety a času. Zoberte si, že ako profík trénujete denno-denne dvojfázovo, aby ste boli pripravený na zápasy. Ak po kariére príde do vášho života civilné zamestnanie, rodina a naďalej hráte futbal, hoci len na amatérskej úrovni.

Chce to veľa úsilia, aby ste sa udržiavali vo forme a vyhýbali sa zraneniam, pretože vaše telo dostáva poriadne fyzicky a psychicky zabrať. Bavilo by ma aj trénovať, ale to si vyžaduje veľa času. Ten teraz plánujem venovať priateľke a rodine.

Ak by som mal pre futbal obetovať rodinu, tak by som to neurobil. Skôr naopak, hoci by mi tento šport veľmi chýbal.