Utorok, 1. december, 2020 | Meniny má EdmundKrížovkyKrížovky

VÍKENDOVÝ SERIÁL: Prišiel z vojny do divokých časov

Návrat domov z I. svetovej vojny si Samuel Činčurák predstavoval učite inak.

Zápisky Samuela Činčuráka vyšli už v druhom knižnom vydaní, z ktorého zostalo v kníhkupectvách už len pár výtlačkov.Zápisky Samuela Činčuráka vyšli už v druhom knižnom vydaní, z ktorého zostalo v kníhkupectvách už len pár výtlačkov. (Zdroj: zdroj: Mišo Šesták)

LUČENEC   Vďaka vydavateľovi Mišovi Šestákovi, ktorý sa zameriava na vydávanie kníh mapujúcich regionálnu históriu, sme už v minulosti mohli priniesť viacero zaujímavých príbehov, ktoré ukazujú, že súčasťou dejín sú často aj „bežné“ ľudské osudy. Jedným z takých je aj ten, ktorý predstavíme dnes. Celý si ho môžu záujemcovia prečítať v knihe Vojna, ktorá sa dočkala už druhého vydania a ešte by mala byť podľa slov vydavateľa k zohnaniu v novohradských kníhkupectvách.

Bojovník proti alkoholu i v prvej svetovej vojne

Príbeh Samuela Činčuráka začal v roku 1883 v Pivnici v Báčke (dnešné Srbsko). V roku 1885 sa rodina presťahovala do Iloku na pravej strane Dunaja, kde sa vyučil za kolára. Ako osemnásťročný si v Iloku vypočul vystúpenia sestier Márie a Kristíny Royových, zamerané na duchovnú oblasť a sociálnu prácu, ktoré ovplyvnili celý jeho život.

Skryť Vypnúť reklamu

Sestry Royové boli zakladateľkami náboženského spolku Modrý kríž na Slovensku (1897). Spolok vznikol, aby čelil rozmáhajúcemu sa alkoholizmu, vystupoval aj proti hazardným hrám a nemravnému životu. Pomoc sestier Royových a Jána Charvátha umožnila Samuelovi Činčurákovi štúdium na novozaloženej misijnej škole v Katoviciach a neskôr na misijnom ústave v Hausdorfe v Sliezsku. Tam sa vzdelával a zdokonaľoval v cudzích jazykoch.

Túžba Samuela Činčuráka dostať sa na Slovensko a aktívne sa zapájať do činnosti Modrého kríža sa splnila v roku 1912, kedy sa oženil so Zuzanou Betinovou z novohradskej obce Ozdín. Ako roľník tu prežil štyri celé desaťročia, stál v obci na čele pobočky Modrého kríža. Písal a vydával knihy (rozprávky, náboženskú literatúru i romány). Výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahol i to, že v Ozdíne nebola krčma.

Skryť Vypnúť reklamu

Kniha Vojna je jeho vojnovým denníkom a zápisky, písané s malým časovým odstupom od opisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí.

51 mesiacov na troch frontoch

Počas päťdesiatjedenmesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Jeho šťastím bolo, že neslúžil v prvej línii, ale mal na starosti zásobovanie, a teda sa pohyboval tesne za frontom. Väčšiu časť vojny slúžil ako dôstojnícky sluha, mnohé informácie mal teda z prvej ruky. Ako silno nábožensky založený človek musel počas vojny trpieť, nielenže videl všade okolo seba nezmyselné utrpenie, smrť, chaos a rabovanie, ale v rámci armády popisuje alkoholizmus, krádeže či smilnenie, teda javy, proti ktorým sa v civile snažil bojovať. V armáde boli akékoľvek jeho snahy, z pochopiteľných dôvodov, odsúdené na neúspech.

Skryť Vypnúť reklamu

Ani návrat domov po skončení vojny nebol idylický. Venujú sa mu posledné strany jeho zápiskov. Hoci oficiálne existovalo Československo, juh slovenska bol ešte v maďarskom područí.
Začítame sa do zápiskov Samuela Činčuráka, ktoré spracoval Mišo Šesták vo svojom internetovom blogu.

Povojnový chaos

Pozrime sa teraz na to, ako zachytil prvé dni v Československu po svojom návrate z frontu. Písal, samozrejme, najmä o situácii v Ozdíne a Lučenci. Veľa napovie už prvá veta z poslednej kapitoly jeho zápiskov: „Boli sme sa nazdali, že už je pokoj, no mne prichodili na myseľ slová Proroka: ‚Pokoj, pokoj ješte neni žádneho pokoje.‘“

V Ozdíne a jeho okolí (na rozdiel napríklad od Kokavy nad Rimavicou) sa nekonali žiadne rabovačky, v tomto smere bola situácia relatívne pokojná. Z politického hľadiska (alebo ako to nazvať) však ľudia pociťovali veľkú neistotu: „Ľud si bol neistý, pod čiu krutovládu sa dostane, či pod maďarskú, alebo pod českú. Ktorí ľudia boli národne prebudení, tí si priali patriť do Československej republiky, no maďaróni ani počuť, tí tvrdili, že sa to nikdy nestane, aby Maďarorság bol roztrhaný.“

Československí legionári obsadili Lučenec, Maďari pred svojím odchodom „vyrabovali vojenské skladištia tak, že len múry ostali“. Ak bežní ľudia čakali, že sa po štyroch rokov vojny a rekvirovania začnú lepšie časy, ostali sklamaní: „Ak dosiaľ bola drahota, teraz deň čo deň stúpala do výšky. V meste obchodníci dvíhali také ceny, že nebolo možno za peniaze kúpiť. Ak páni mali rozum pre seba, aj sedliaci po dedinách vedeli si poradiť. Mlieko, vajcia, maslo, hydinu nikto nepredal za peniaze, iba za výmenu. Sedliaci zamieňali svoje veci s obchodníkom, tak jedni i druhí sa zásobili, no ale čo robotníci? Tí nemali čo dať ani za čo kúpiť, továrne nepracovali, bo páni utiekli do Pešti. Kto mal niečo usporené, musel na to siahnuť, ale kto nemal, ten hroznú biedu trel. Nejakú potuchnutú múku od štátu dostávali, chodili po dedinách, kupujúc kyslé mlieko liter za dve koruny, no keď by len aj tie boli mali. Mnohí dávali z domu veci, aby mohli hlad zahnať a tak čakajúc lepšie časy, lenže pre hladových pomaly prichodili.“

Peniaze myši dosekali

Ďalšiu neistotu vnieslo medzi ľudí kolkovanie peňazí: „Začiatkom roku 1919 nastal veľký ruch medzi ľudom, že vraj budú peniaze kolkovať a polovičku vezmú. Čo sa povrávalo, to aj prišlo, bolo to zlorečenia na vládu, no aká pomoc?! Boli ľudia, ktorí si nechceli dať kolkovať, oni ešte vždy čakali naspäť Maďarov. Jedna žena na Hradišti po prejdení lehoty kolkovania peňazí prišla ku mne a žalovala sa mi, že našla na padláši peniaze – 3 000 korún, ktoré syn bol schoval a vraj ich aj myši dosekali. Musel som sa usmiať nad takou múdrosťou a povedať jej, aby si ich dala do rámu zaskliť na pamiatku, bo že jej ich už nikto nevezme. Koľko takých bolo na Slovensku!? Ba počul som, že aj pánu farárovi T. myši posekali, čo si bol ukryl pred kolkovaním.“

Činčurák zaznamenal aj obdobie, keď maďarská Červená armáda začala v polovici roku 1919 prenikať na naše územie: „Prišiel krásny máj, no pre nás nebol veselý, bo pred nami na fronte, ktorá bola dákych 30 km od nás, začali husto búchať. 11. mája bol v Lučenci jarmok, šli sme viacerí z Ozdína, no peši, bo vlak nechodil. Prišiel som do mesta a tu vidím umazaného vojačika, šiel ulicou smerom k Zvolenu. Čo sa dívam na vojaka, potkal ho jeden dôstojník a spytuje sa, skadiaľ ide. Vojak rozpráva, že z fronty, že Maďari všetko zmlátili a front že je rozbitý. Vojak šiel ďalej a dôstojník náhlil sa do kasární. Netrvalo to ani pol hodiny, už vojenská posádka bola celá na nohách a všetko na autách odvážali na nádražie. Slovenskí chlapci, čo boli pri vojsku, tí sa rozutekali, čo bolo trochu nie pekné, ba hanba pre Slovákov! Keď prišla doba zhodiť jarmo zo seba, tak sa dobrovoľne znova doňho kládli.“

„Keď Maďari obsadili Lučenec, mnohí sa tešili, lenže tá radosť netrvala dlho, bo slávnostne uvítaní maďarskí vojaci začali robiť v meste poriadok. Koho našli v kaviarni, chytili a hnali do roboty. Na nádraží vrecia nosiť, ulice zametať alebo zákopy kopať a pliesť prekážky na fronte.“

Slováci mali na stromoch visieť

Opäť zavládol strach: „Ľudia, ktorí boli povedomí, že sú Slováci, začali sa ľakať. A nebola to maličkosť! Verejne maďaróni nám hovorili, až prídu Maďari, že budeme na stromoch visieť. Darebáci a korheli túžobne očakávali naspäť Maďarov, aby sa vrhli na gazdov a zmocnili sa ich majetku. Ľud, ktorý niečo mal, obával sa rabovačky, tak si kryli, ako kto vedel a čo mohol. Zakopávali do zeme, šatstvo, plátno, zbožie, s čím sa len veľká skaza robila. Smutné správy prichodili pre nás povedomelých vojakov, že Maďari čo obsadia, všetkých mužských verbujú pod zbraň a kto sa im postaví, každého bez milosti zastrelia.

Už sa dobre nepamätám, bo v tých okolnostiach nebolo času na písanie a poznačiť si deň, to viem, že bolo utorok, bo sme mali večer zhromaždenie, tak bude 27. máj. Ráno začali sa valiť do našej dedinky československí vojaci, ustupovali z fronty, boli veľmi zronení, že musia cúvať a nemôžu Slovensko zachrániť od zhuby, ktorá sa rútila na nás. Naše ženy ukradomky im dávali mlieko do ich fľašiek, aby čo nás striehli, že sa priateľsky k nim chováme nespozorovali. Vojsko ustupujúce prešlo smerom na Cinobaňu a stadiaľ na Lovinobaňu, a tak na Zvolen bez toho, aby niečo násilne vzali. Vojaci radili našim chlapcom i mladým mužom, aby šli s nimi, že by nevpadli do rúk Maďarov, a tak by museli zabíjať svojich bratov.

Mne sa nezdalo opustiť svoje rodiny a vydať ich všanc nepriateľovi, veď znal som Maďarov, ako sa pomstili na Srboch, to by boli aj s našimi ženami a deťmi robili. Niekoľko mladých mužov prišlo ku mne poradiť sa, čo máme robiť. Povedal som: ‚Nikoho neodrádzam, aby sa nevzdialil a nikomu neradím, aby zostal. Ja som sa rozhodol zostať pri svojich deťoch a spolu s nimi niesť to, čo Pán Boh na nás dovolil.‘ Chlapi ma nasledovali, zostali doma, čo bolo len dobre. Niekoľko mladíkov zašlo len na ozdínske vrchy.“

Pred postupujúcimi maďarskými vojakmi ustupovali vojaci československej armády: „Večer sme mali zhromaždenie, po zhromaždení prišli dvaja českí vojaci ku môjmu susedovi Pavlovi Pánikovi, ten ich bratsky prijal, pohostil, trochu si tam zdriemli, potom ich opatril s chlebom a sám ich zaviedol na kus, aby ich upravil na cestu, aby sa nedostali do rúk nepriateľa. Vec nezostala skrytá, veď sme mali aj na Ozdíne Judášov, ktorí ani v noci nespali, ale nás striežili.“

Samuel Činčurák bol pokladníkom Potravného družstva. Aby tovar družstva nebol vyrabovaný, prijal patričné opatrenia: „V stredu ráno dal som vybubnovať, že účastiny z Potravného družstva vypúšťam a tovar rozdelím. Urobil som to preto, poneváč som bol pokladník, mal som peniaze a aby ma neorabovali, potom by ma mohli ľudia preklínať. Všetko som dal do poriadku, nezostalo nič okrem pol suda čiernej kolomasti.

Pred obedom som zapriahol voly a vyviezol hnoj na pole, aby mi z hlavy trochu vyfúkalo po tom rozdeľovaní. Keď som sa vracal z poľa, už som našiel doma Ondreja Galáta z Rovnian. Prišiel nás upozorniť, aby sme sa pekne zachovali oproti boľševikom, bo vraj minulú noc o dvanástej zobudil ho, spytujúc sa na Ozdín. Keď sa on ich spytoval, čo chcú s Ozdínom, tak mu povedali, že im bolo oznámené, aké veľké prípravy sa robia na Ozdíne poraziť boľševikov.“

Boľševici v Ozdíne

Boľševici na Ozdín najskôr poslali hliadku troch vojakov: „Naši nepriatelia na Ozdíne robili veľké prípravy k uvítaniu maďarských vojakov. Videl som na vlastné oči, ako mladá pani Števčinová niesla veľký krčah plný vína z krčmy na uvítanie Maďarov. Do Ozdína vkročili traja maďarskí vojaci, na čapiciach mali červené handry prišité, to na znak novej maďarskej vlády. Boli otrhaní a obzerali sa, ani čo by ich z konôp vyduril. Zo dvorov vybehávalo veľké i malé, každý chcel vidieť, čo sú to za ľudia tí boľševici. Kto ich videl, každý mrdnul gambou, iba tí, ktorí čakali vzkriesenia Magyarországu, tým srdce riaslo ako špongia vo vode a už v duchu videli, ako Slováci visia po stromoch.

Boľševici spytovali sa, kde býva ‚Pánik úr‘. Ktosi ich upravil ku môjmu susedovi, domnievajúc sa, že už prišli ho obesiť. Sused nebol doma, bol sa odstúpil, čo bolo len dobre. Keď prišli do dvora, spytovali sa, či je tu richtár, gazdiná im hovorí, že povyše býva richtár a sama ich zaviedla. Šiel som aj ja, aby som privítal nevolaných hostí a upozornil richtára, aby ich ponúkol jedením. ... Desiatnik rozkázal, aby na obecný dom vystrčili červený prápor, čo richtár, brat Michal Pánik, aj urobil. Vojaci vydali rozkaz, aby sa žiaden neopovážil protiviť a odišli naspäť do leženia celkom uspokojení.“

Zaujímavo opisuje aj to, ako sa maďarskí vojaci snažili čo najlepšie využiť svoje takzvané biele peniaze: „Po dedinách maďarskí vojaci hlad nemali, iba veľa peňazí, že nevedeli, čo s nimi. Sami akosi nedôverovali tým svojim bielym peniazom, preto by ich boli najradšej zamenili za naše kolkované. Chodili po dedine z domu do domu, kupovali aj to, čo nepotrebovali, za každú maličkosť dávali svoje bankovky, domnievajúc sa, že Slováci im vydajú drobné kolkované, no nik nebol natoľko nerozumný, aby si dal peniaze, radšej každý kývol rukou a povedal: ‚Dávame vám to tak a nie za peniaze.‘

Boľševici nerobili žiaden rozdiel medzi Slovákmi a maďarónmi, v Boha neverili, že Ho nepotrebovali a po národnosti sa neobzerali, im bohom bolo ich brucho. Najradšej zastávali sa husí, kačíc i sliepok, bo tie chytali, varili a jedli. Kto si najsamprv boľševikov zošklivil, boli to tí, čo ich túžobne očakávali.“
Ďalej už len v krátkosti spomína odchod maďarského vojska, ktoré z tohto kúta Slovenska odišlo bez veľkého rabovania.

„Maďarská biela garda zavolala si Rumunsko na pomoc a porazili červenú gardu vo vnútrozemí. Československé légie porazili boľševikov na fronte, ktorí sa museli rozpŕchnuť. Československé vojsko obsadilo Lučenec a iné mestá, ktoré boli boľševici zaujali a nastal už konečne ten dávno čakaný pokoj. Či pokoj? Aspoň vydýchnutie na chvíľu.“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  2. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  3. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  4. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  5. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  6. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  7. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  8. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  9. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  10. Venujte na Vianoce darček plný informácií
  1. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  2. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  3. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  4. Novinka medzi prefabrikátmi
  5. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  6. 3D virtuálne prechádzky pozdĺž maďarsko-slovenských hraníc
  7. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  8. The future of M&A in Europe
  9. Prvé zamestnanie: 3 veci, na ktoré by ste nemali zabudnúť
  10. ADLO sa presťahovalo bližšie k zákazníkom
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 34 253
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 475
  3. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 14 973
  4. Aká je chémia vôní 10 739
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 478
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 850
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 840
  8. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 461
  9. Bývanie v meste predlžuje život 8 209
  10. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 816
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

FK Slovenské Ďarmoty.

V Rimavskej Sobote obnovia chodníky a osvetlenie za vyše pol milióna eur

Mesto má už na projekt schválený nenávratný finančný príspevok.

ilustračné foto - Hlavné námestie v Rimavskej Sobote

Právna poradňa MY: Práva zamestnanca a riešenie sporov so zamestnávateľom počas pandémie

Bojíte sa o zárobok, lebo ste v karanténe? Prišli ste o prácu, lebo váš zamestnávateľ obmedzuje podnikanie? Viete, na koho a kde sa máte obrátiť v takejto či podobnej situácii? Aj na tieto otázky odpovedajú v bezplatnej právnej poradni naši právni experti.

Na horských priechodoch nad Hriňovou a Tisovcom je miestami na cestách sneh

Na obchádzkovej trase z Muráňa do sedla Javoriny nebol odhrnutý sneh. Dve autá skončili v priekope. V noci bola trasa prejazdná len s použitím snehových reťazí.

Nad Hriňovou.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V Zámkoch otvorili nové nákupné centrum

Pre návštevníkov je k dispozícii osem obchodných prevádzok.

V trnavskej nemocnici je pozitívne testovaných takmer sto zamestnancov

Počet hospitalizovaných pacientov s COVID-19 je vo Fakultnej nemocnici v Trnave približne rovnaký v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.

V Nitre padnú hlavy. Len či správne...

Húfna kritika (aj) od ex-hráčov. Za Nitru nastupuje v prvej slovenskej lige najmenej odchovancov v histórii.

Už ste čítali?