POLTÁR. Čakajú ich ďalšie Vianoce bez milovanej manželky a mamičky. Kvetka mala len 29 rokov, keď ju navždy prikryla čierna zem.
Odišla nečakane, navyše v čase, keď spolu s manželom Vladimírom prežívali najšťastnejšie chvíle. Vytúžené bábätko s láskou stískala v náručí len päť dní. Nad šťastím mladej rodiny Iždinských z Poltára urobila kríž smrť.
Vlado so slzami v očiach zapaľuje sviečku, spomína pri hrobe. Ešteže mu osud doprial šťastie v podobe Martinka. Ten sa síce narodil s ťažkým zdravotným postihnutím, no robí veľké pokroky. Aj vďaka dobrým ľuďom.
Tvrdá rana osudu
Martinko, statočne pasujúci sa s neľahkým osudom, je pre ľudí usmievavým slniečkom. Tento rok oslávil tri rôčky. Narodil sa s Downovým syndrómom a svalovými problémami.
Príbeh malého chlapčeka a jeho otca je dôkazom toho, že pevná vôľa, rodičovská
“Svet predsa len nie je taký zlý a našli sa dobrí ľudia, ktorí nám pomohli.
„
láska a obetavosť dokážu skutočné zázraky. V ich prípade dôležitú úlohu zohrali aj dobrodinci, vďaka ktorým sa sny statočného otca stávajú skutočnosťou.
„Martinko sa na svet vypýtal skôr, konkrétne v 37. týždni tehotenstva. Predtým nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal narodiť so zdravotným postihnutím. Manželka chodila riadne na vyšetrenia. Veľmi sme sa na naše dieťatko tešili,“ spomína Vlado.
Vtedy ešte netušil, že o pár dní už bude chystať pohreb.
„Martinka previezli do rimavskosobotskej nemocnice, keďže mal menšiu hmotnosť. Po piatich dňoch tam s kameňmi v žlčníku hospitalizovali aj Kvetku. Pred operáciou jej podali lieky, po ktorých skolabovala. Napokon boj o život prehrala,“ dodal Vlado so smútkom v hlase. Podľa verdiktu úradníkov pochybenie lekárov nebolo preukázané. Mladému mužovi sa razom zrútil svet, sny zostali nedosnívané, plány sa rozplynuli ako dym vo vetre. Jeho rodina sa mu stala pilierom, o ktorý sa mohol oprieť.
Pre synčeka robí maximum
Vlado sa nepoddal neprajnému osudu. Pri pohľade na svojho syna vedel, že je čas konať.
„Rozhodol som sa spraviť pre neho maximum. Aj keď drahé procedúry pohltili všetky peniaze, nezúfal som. Svet predsa len nie je taký zlý a našli sa dobrí ľudia, ktorí nám pomohli,“ povedal starostlivý otec, ktorý zostal žiť so synčekom len z rodičovského a vdovského príspevku. Popri cenách liečby a procedúr je to, čo dostane, len zrnkom v mori.
„Neľutujem ani cent, keď vidím, ako Martinko napreduje,“ podotkol Vlado s tým, že tento rok bol s Martinkom trikrát v piešťanskom rehabilitačnom centre Adeli.
„V marci ten týždeň pre koronavírus zatvorili. Potom sme tam vycestovali v júli a naposledy v októbri. Každý pobyt Martinkovi pomohol. Posledný bol náročnejší, pretože bol už medzi veľkými deťmi a v špeciálnom obleku. No zvládol to na jednotku,“ priblížil milujúci otec.
Váži si pomoc dobrých ľudí
V prípade Martinka však nejde len o pobyty v rehabilitačných centrách. Vlado s ním cvičí denne.
„Každý týždeň chodíme cvičiť aj do Lučenca. Jeho svalstvo je čím ďalej, tým silnejšie. Tiež navštevujeme logopéda. Martinko síce toho ešte veľa nepovie, ale mama, tata či baba už vyjdú z jeho úst. Mojím snom je, aby začal postupne hovoriť tak ako jeho rovesníci,“ ozrejmil. Tiež sníva o tom, že jeho chlapček raz začne chodiť a hrať sa s kamarátmi.
„Musíme byť trpezliví, no viem, že to raz príde. Bez pomoci dobrých ľudí by sme to však nezvládli a ani nezvládneme. Všetkým, čo nám prispeli na rehabilitačné pobyty, som nesmierne vďačný,“ povedal Vlado s tým, že najbližšie by mal Martinko vycestovať na rehabilitačný pobyt v marci.
Uplynulý utorok bol na slnko skúpy. Zdalo sa, že nebo každú chvíľu zaplače. Rovnako ako oči Vlada, ktorý sa aj so svojím synčekom chystal na cintorín.
„Ideme na Kvetkin hrob odniesť kvety a zapáliť sviečky. Tiež sme jej prichystali malý stromček, aby vedela, že nám veľmi chýba,“ zakončil statočný otecko.
