BUDINÁ. Ako sa ukázalo mnohých okrem nás napadlo spraviť si v sobotu (9.1.) výlet do prírody (nielen) v rámci okresu. O pomerne veľkom počte ľudí sme už informovali včera, teraz vám len prinesieme tip na malý výlet. Aj keď sa treba do cieľa vybrať inokadiaľ než my. Naším cieľom bol vrch Javor. Je najvyšším v okrese Lučenec a druhým najvyšším v pohorí Ostriežky, ktorého je súčasťou (821 m n.m.).
Vrch dal tiež názov regionálnemu združeniu združujúcemu až 12 obcí. Na Javor robievajú aj turisti z Divína novoročný výstup priamo z obce niekoľkými značkovanými trasami. My sme zvolili iba "papučovú" turistiku. Autom vrcholu Javora na dohľad.
Z okolia Budinej sa stal rozsiahly areál zimných športov Čítajte Množstvo ľudí v okolí Budinej aj áut zaparkovaných na možných i nemožných miestach nás donútilo zaparkovať na otočke autobusu pri zastávke Základná škola. Autobus chodí len cez týždeň, takže ak zastavíme na kraji, vadiť nebudeme nikomu. Moja sprievodkyňa si pri pohľade na blízku chatu, ktorú roky "obhospodarovala" niekdajšia Deväťročná internátna škola pre nedoslýchavých z Lučenca zaspomínala ako tam chodievala so žiakmi. Aj ja som tam bol asi dvakrát v minulosti, ale s chaty som sa nevzdialil veľmi ďaleko. Mali sme vtedy iné záujmy, takže tento "výlez" na Javor bol mojím prvým.
Vybrali sme sa zasneženou cestou smerom na Budinské lazy, síce v minulosti odbočovala neďaleko miesta, kde sme zaparkovali cesta na Javor, ale teraz je tento kraj premenený na pasienky a veľa plôch je tu oplotených ohradami pre dobytok.
„Aspoň sa prejdeme po ceste a uvidíme kam dôjdeme. Hádam aspoň odniekadiaľ zazrieme aspoň Poľanu," povedali sme si. Vydali sme sa po ceste a obdivovali zasneženú krajinu, presne to čo nám na "dolniakoch" v zimnom období chýba.
Po chvíli nás zaujal smerovník, ktorý lákal navštíviť miesta ako Táňovo, Hrbáky alebo Horné Fafáky, keďže tam však chýbali časové údaje netušili sme ako ďaleko sú tieto miesta a či sú na vynovenom stĺpe nie sú tieto smerovníky už iba na okrasu. Jeden smerovník pripomína aj diaľkový pochod z Prahy do Prahy, ktorý sa konal v máji 2004 a trval 18 dní. Za ten čas mali turisti z KST - Lampáš prejsť až 680 kilometrov.
Pes, ktorý šteká, nehryzie?
Priblížili sme sa k usadlosti, ktorú pretínala naša cesta. Pár domov si dokonca vyslúžilo aj značku akou sú označené dediny. Prvý pes, nie veľký, ale na reťazi ohlasoval náš príchod, nikoho sme však okrem hydiny nezazreli. Na konci tejto osady sme zazreli ešte väčšieho havkáča.
„Hádam stále platí aspoň medzi zvieratami, že pes, ktorý šteká, nehryzie," zaznela slaboduchá útecha v hlave. Keď sme sa vzdialili od usadlosti pes vyšiel doprostred cesty a intenzívne na nás štekal. Nuž vracať sa tadiaľ späť a overiť si či to úslovie platí sa nám vôbec nechcelo.
"Tu kedysi boli až dva vleky. A v tomto dome bol bufet. Na lyžiarsky výcvik sem chodievali aj žiaci z "družobnej" školy v maďarskom Egri," ukazuje moja sprievodkyňa. Ani po jednom znaku niekdajšieho zimného ruchu tu niet už ani pamiatky. Svah je rozdelený tiež všadeprítomnými plotmi a roztrúsenými drevinami. Obďaleč sme zbadali v snehu stopy odbáčajúce smerom k Javoru.
„Skúsme sa vydať po nich a uvidíme kam nás dovedú," povedali sme a vyrazili sme. Paličky určené na Nordic Walking zrazu dávali v našich rukách väčší zmysel a pomáhali sa nám štverať po stopách smerom hore. Narazili sme na ohradu, stopy pokračovali tak sme podliezli drôt a išli ďalej. Na mieste kde sa napájala aj pod snehom tušená cesta sme dokonca stretli turistov, ktorí pravdepodobne šliapali tadiaľto hore pred nami, keďže sa vracali po tomto chodníku. Po skonštatovaní, že je to tu iné ako pred vyše štvrťstoročím ako tu bola naposledy moja sprievodkyňa, sme išli svojou cestou. Oni prekrývajúc naše stopy dole, my zas tie ich, hore.
Dostatočne vysoko už nastal čas otočiť sa poobzerať sa po pohorí Ostrôžky aj na Poľanu, ktorú halili oblaky akoby sa táto niekdajšia sopka opäť pokojne odfukovala. Pomaly sme sa dostali na vrchol Javor, ktorý už zďaleka označoval vykrývač mobilného signálu.
Vrchol bez vyvrcholenia
Škoda, že tu namiesto neho, alebo spolu s ním nie je rozhľadňa. Za priaznivého počasia by boli z nej úžasné výhľady. Ale my asi radšej hľadíme do zeme. Nevadí. Aj tak určite stojí tento najvyšší vrch okresu Lučenec za návštevu. Čo sme si zjavne nemysleli len my a stretli tu až niekoľko skupiniek turistov. V rámci opatrení sme však s nikým nespriadali rozhovory len sa slušne navzájom pozdravili. Snáď sme tým neporušili nejaké platné hygienické opatrenia.
Na vrchole sa skrývala aj v schránke turistická kniha do ktorej sme sa pozdravili a zistili, sme, že pred nami tam boli aj nejakí cestovatelia v čase, ktorí prišli až o deň neskôr ako my. Možno potomkovia toho legendárneho detvianskeho baču čo vedel cestovať v čase. Na vrchole určite príde vhod aj príjemný prístrešok s posedením, dátum 2016 prezrádzal, že tu ešte nie je tak dlho. Pravdepodobný výhľad s veľkých balvanov rokmi zarástol stromami. Poniektorých možno poteší aspoň fotka pri dvojkríži, ktorý tu tiež ktosi osadil. Po krátkom občerstvení a vydýchaní sme sa pobrali späť k autu. Až teraz sme zbadali tabuľu, ktorá upozorňovala, že vstupujeme na územie plemenného býka.
„Snáď sa mu nebude chcieť brodiť snehom, alebo nás nebodaj naháňať," sme si povedali a išli sme dole. Minuli sme miesto kde sme sa napojili na túto cestu Aj moja spoločníčka si spomenula, že presne tadiaľto kedysi chodievali aj zo žiakmi. Na asfaltku sme vyšli opäť tak, že sme preliezali ohradu. Prúd v nej pravdepodobne nebol, ale neoverovali sme si to. Už len nasadnúť do auta a rozmýšľať kam zájsť najbližšie. Hlavne tam, kde to nebude vyzerať ako na korze. Aj keď je pochopiteľné, že ľudia majú dosť sedenia doma a využijú príležitosť ísť von "na vzduch".
Krátka ukážka z výhľadu, ktorý sa naskytne ak pôjdete na Javor asi už z nesprávneho smeru: )
Na cestu skibusom lyže netreba Čítajte
