LUČENEC. V spolupráci s Mišom Šestákom z občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu prinášame v našom nepravidelnom, ale dlhodobom seriáli rôzne zabudnuté udalosti z dejín nášho regiónu, ktoré sa každoročne dostanú v podobe príspevkov do Zborníka zo stretnutia priateľov histórie. Stretnutie sa síce vlani nekonalo, ale vďaka mnohým podporovateľom sa jeho vydávanie nezastavilo a možno sa v náhradnom termíne aj podujatie uskutoční na jar tohto roku.
Zborník je plný zaujímavých príspevkov, z vybraných vám prinesieme ukážky, alebo dokonca celé. Takým je aj príspevok Andrey Moravčíkovej, vedúcej mestského múzea. Venuje sa osobnosti, ktorá sa vám vynorí z tieňa svojej manželky. Bola ňou totiž Viola Stern-Fisherová, známa vďaka knižnému spracovaniu jej pohnutého osudu ako Mengeleho dievčaťa.
Jej manžel Juraj pochádzal z prominentnej lučeneckej obchodníckej rodiny Fischerovcov.
Jeho rodine patril nárožný dom na terajších uliciach Novohradskej a Masarykovej. Veľkoobchod so železom, farbami, pieckami a benzínom sa prepájal s hostincom a kaviarňou Slávia. Neodmysliteľne patril do koloritu lučeneckých budov. Asanácia objektu v roku 1975 definitívne spečatila osud Fischerovho domu, na základoch ktorého paradoxne vystavali budovu Okresného výboru Komunistickej strany Československa.
Osud, ktorý sa v ňom odohrával, patrí do dejín mesta Lučenec. Patrí prvorodenému synovi Júliusa Fischera. Dňa 9. decembra 1920 sa mladej židovskej mamičke Šarlote, rodenej Sacherovej, narodil chlapec Juraj. Matka umrela v roku 1923 a otec sa znovu oženil s Adrianou, rodenou Weintbergerovou. Z tohto manželstva sa 11. januára 1931 narodil druhorodený syn Tomáš a dve sestry, ktoré zomreli ako deti. Druhá manželka Adriana náhle zomrela v roku 1930. Tomáša spolu s otcom Júliusom 10. júna 1944 deportovali do koncentračného tábora Auschwitz – Osvienčim, kde 13. júna 1944 zahynuli.
Novodobá odysea
Jurajova odysea začína rokom 1939, keď bol Lučenec viedenským verdiktom pripojený k Maďarsku a jeho otec stratil živnosť. Nezbedný mladík, ako sám seba pomenovával, s diplomom absolventa Obchodnej školy v Banskej Bystrici, sa po ročnom školení na obchodného zástupcu f. Morávia v Olomouci nechal zlákať životom vo „veľkom svete“. Riešil to útekom do Budapešti. Nevidel žiadny zmysel ostávať doma a „byť na krku“ svojmu otcovi. Vojenské dobrodružstvo začalo náhodným stretnutím s mladíkom na ulici v Budapešti. Myšlienka prihlásiť sa do československej armády, v tom čase formovanej vo Francúzsku a neskôr vo Veľkej Británii, nebola zlá, no ako sa tam dostať, bola druhá strana mince.
V Európe zúrila vojna. Rada z francúzskeho veľvyslanectva v Budapešti cestovať smerom na juh, po Balkáne, im pripadala najschodnejšia. V meste Barč preplávali rieku Drávu na ukradnutom člne, v Belehrade sa prihlásili do československej armády a dostali lístok na vlak do Grécka. Týždňová cesta zo Solúna cez Istanbul do Sýrie a napokon do Libanonu skončila v budovách kasární cudzineckej légie v Bejrúte. Tam ich nalodili spolu s ďalšími šesťtisíc dobrovoľníkmi na nákladnú loď, určenú na prepravu uhlia. Po trpkej ceste, sprevádzanej chorobami, a niekoľkých týždňoch plavby pristáli na jar 1940 vo francúzskom Marseille, v pevnosti cudzineckej légie.
Privítací veľký nálet talianskeho letectva podlomil odvahu mnohých, ktorí vzdali odhodlanie pomôcť vlasti útekom. Aj tak na túto udalosť spomína Juraj Fischer úsmevne: „Talianske lietadlá vtedy nalietali a zhodili asi 60 bômb. Bolo cítiť, ako sa trasú šesť metrov hrubé steny pevnosti, kde sme sa práve nachádzali. Pretože vody bolo nedostatok, rota dostala 2 000 litrov vína. Niekto však bodákom vyšpáral dieru do suda a víno začalo tiecť. Vojaci si dali dole prilby a do rána bola celá rota v nálade. Tento priestupok nám odpustili, keďže sme išli bojovať na front, kde sme prežili snáď najťažšie chvíle nášho života. Mnohí sa víťazstva nedožili. Po postupe fašistických vojsk až na juh Francúzska sme dostali príkaz opustiť Francúzsko.“
Vlakom ich transportovali do južného Francúzska, do Eagle. Pridelením do roty tylového zabezpečenia začal Jurajov vojenský život. Skúsenosti získaval aj v operácii Dynamo, úspešnej evakuácii britského expedičného zboru a časti Spojencov z dunkerqueského obkľúčenia, ktorá prebiehala od 27. mája do 4. júna 1940. Odtiaľ sa dostal do Československej armády vo Veľkej Británii. Pridelený bol k 1. streleckému práporu.
Ako veliteľ streleckého družstva prežil roky 1940 až 1943 výcvikmi, strážením domov príslušníkov československej exilovej vlády neďaleko Londýna. Zmena nastala v roku 1942. Výcvikom desiatnika Fischera na post veliteľa tanku z tankového práporu I. roty 2 v škótskom Edinburghu spolu s mladými vojakmi netrpezlivo očakávajú „deň D“.
Veliteľ amerického tanku
Veliteľom amerického tanku Sherman sa stal v júni 1944 a spoločníka mu robil celou oslobodzovacou cestou.
Na toto obdobie spomínal: „Zažil som absolútnu slobodu, bolesť, šťastie aj zúfalstvo. Bojovalo sa na pevnine aj na mori. Bojoval som v americkom tanku Sherman. Bol to dobrý stroj, no mal jednu chybu. Bol veľmi pomalý. Keď som išiel okolo Caen, tak som napočítal až dvesto vyradených tankov. Nebol to príjemný pohľad. Boli v plameňoch. Okolo nich ležali mŕtve telá. Tí, ktorých nezastrelili, zhoreli v tanku zaživa. Dostali sme za úlohu obsadiť dôležité mosty. Boli sme odhodlaní splniť rozkaz za každú cenu.
Hoci sme Nemcov prekvapili a zmiatli, konali pohotovo. Strieľali na všetko, čo sa hýbalo. Stíhačky, bombardéry, granáty, guľky, bažina a tisíce mŕtvych. Kamarát, ktorý nás chcel zachrániť, sa hodil na mínu. Nebol čas oplakávať ho. Hustá guľometná paľba nás pribila k zemi.
Dozvedeli sme sa, že Hitler stále pochyboval, či je to tá pravá invázia. Ležali sme v potoku. Nemci už boli od nás necelých päť metrov. Boli sme unavení. Veliteľovi skĺzol z ramena samopal. Buchol o prilbu, ktorú mal položenú vedľa seba. Nemci to začuli. V tej chvíli som si uvedomil len jedno – nesmú zastreliť veliteľa. Vyskočil som z potoka a zreval, aby sa vzdali, že sú tu všade míny. Vzdali sa! Boli sme zachránení. Postupovali sme. Nemci kládli odpor najmä pri pobreží. Začiatkom augusta mali Spojenci cestu na Paríž pozdĺž Seiny voľnú.“
Čatár Juraj Fischer vojenskú kariéru ukončil 4. októbra 1945 prepustením do zálohy. Ťahalo ho to domov, aj keď z počutia vedel, čo sa doma robí, žiaľ, neveril tomu. Na sklonku života ho mrzelo, že svojich nechal tu, v neistote, nevedeli, kde je, a ľutoval, že mohol pomôcť aj iným spôsobom. Život to zariadil inak. Preživší Juraj a jeho bratranec Otto v Lučenci blízkych nenašli, našli len vykradnuté byty a zdevastované budovy. Museli začať nový život. Svetlom sa pre neho stala Viola Rozália Sternová, s ktorou uzatvoril 26. februára 1946 manželstvo, ktoré vydržalo až do Jurajovej smrti 9. mája 2007. Manželstvo bolo požehnané dvoma dcérami, Helenou a mladšou Vierkou.
Návrat domov bol pokračovaním boja
Návrat hrdinu do rodného Lučenca neznamenal poctu, skôr pokračovanie boja. Toto obdobie zhrnula manželka Viola: „Manžel po vojne pracoval v jednom veľkoobchode v Lučenci ako zástupca riaditeľa. Veľkoobchod sa zaoberal distribúciou tovaru, napríklad motorky, nábytok, riad, pre obchody. S riaditeľom sa veľmi dobre poznal, slúžili spolu ako vojaci zahraničnej československej armády počas vojny. V jednu sobotu im dodali nové motorky, ktoré však nemohli zaradiť do skladu, pretože tam nebolo miesto. Nechali ich na dvore a starostlivo pozakrývali plachtami.
Práve vtedy si prišli eštebáci pre riaditeľa. Zadržali ho s vysvetlením, že úmyselne znehodnocuje štátny majetok, ktorým mali byť tie motorky. Môj muž ho chcel zachrániť a tým sa začalo jeho prenasledovanie. Počas Slánského procesov ho zatkli a obvinili zo sabotáže. V jeden februárový deň som sa vrátila z práce a našla som dom plný príslušníkov ŠtB. Manželovi zhabali dom a predvolali nás na Miestny národný výbor v Lučenci, kde s nami zaobchádzali gestapáckym spôsobom.“
V období politických procesov v polovici 20. storočia bol Juraj Fischer obvinený z údajného záškodníctva. Vo vykonštruovanom súdnom procese 28. júla 1952 v Banskej Bystrici bol odsúdený pre trestný čin sabotáže. Ako politického väzňa ho eskortovali do Jáchymova, podľa jeho slov „sušiť rádioaktívny materiál“, čo malo za následok zhoršenie zraku. Spomínanie na toto obdobie bolo trpké:
„V Jáchymove som plakal ako nikdy predtým. Ak sme nepodali stopercentný výkon, nedali nám stravu. Najedli sme sa, iba ak sa nám podarilo splniť tvrdé normy. Pri stopiatich percentách sme fasovali cigarety a pri stodesiatich sme mohli písať domov. Lenže v sušiarni ste mali stopercentné pracovné výsledky, len ak ste švindľovali. Čiže ak ste nasušený materiál ukradli komusi inému. Áno, aj ja som to občas robil, lebo som chcel písať svojej žene a svojim dvom dcéram. Hanbím sa za to, ale bolo to tak.
Po roku prišla amnestia, ale peklo sa neskončilo.“Ľudový súd mu v roku 1960 skonfiškoval dom a celý majetok ako nepriateľovi Československého štátu, paradoxne podľa dekrétu prezidenta Beneša o konfiškácii nepriateľského majetku. Po tvrdej drine v Jáchymove, z ktorého sa vrátil v roku 1953, nastala nečinnosť nezamestnaného. Po čase sa mu podarilo zohnať prácu v Závodoch ťažkého strojárenstva v Lučenci.
Zmena v novembri 1989, v ktorú spolu s manželkou dúfali, priniesla ďalší zápas. Boj o dedičstvo, boj o kompenzáciu, boj o spravodlivosť, a to na všetkých úrovniach. Keď neuspel na Slovensku, obrátil sa aj na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Zatrpknutosť voči nezadosťučineniu spravodlivosti mu ostala až do smrti.
Významným sa pre už starého muža s nezlomným duchom stal 6. jún 2004, keď na pláži Arromanches vo Francúzsku pri príležitosti 60. výročia „dňa D“ aj jemu tlieskali významní svetoví politici. Pri tejto príležitosti mu francúzsky prezident Jacque Chirac udelil najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, spojené s udelením titulu Rytiera čestnej légie Francúzskej republiky. Toto významné vyznamenanie bolo pripojené k niekoľkým britským a slovenským. V roku 2007 rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky mu bolo udelené vojenské vyznamenanie Pamätná medaila k 70. výročiu Slovenského národného povstania a ukončenia druhej svetovej vojny in memoriam.
Posledná pocta celoživotnému bojovníkovi, ktorého príbeh ostal, aj keď spomienky časom vyblednú.
Veronika Homolová-Tóthová, spisovateľka a dokumentátorka príbehu „Mengeleho dievčaťa“ – Violy Fischerovej, na pietnej spomienke, keď jej mesto Lučenec udelilo čestné občianstvo, spomínala na manželov Fischerovcov: „Keď som s pani Violou tvorila knihu, spomínala na ten prvý večer, ako sa po vojne stretli s pánom Fischerom a rozprávali si, čo prežili.
A ona mu povedala: ‚Veľmi ťa obdivujem, bojoval si, bol si priamo pri hrozných bitkách, bil si sa za nás, za naše oslobodenie, prispel si k porážke nacistov. A nakoniec ste ich porazili. Máš môj hlboký obdiv.‘ A pán Fischer sa na ňu pozrel a povedal: ‚To ja obdivujem teba. Ja som mal tank, mal som zbrane. Ty si nemala nič.‘“
Syn, manžel, otec, bojovník proti nacizmu, obranca vlasti 1939 – 1940, vojak československých légií, bojovník z Normandie, podľa Benešových dekrétov nepriateľ vlasti, väzeň v Jáchymovských baniach, Rytier čestnej légie, Slovák, Lučenčan, Juraj Fischer.
Autor: Andrea Moravčíková, (rv)
