ŠUMIAC/KRÁĽOVÁ HOĽA. Na kráľovu hoľu by sa mal každý zdatný Slovák a Slovenka vydať aspoň raz za život. A nie kvôli nejakej národnej hrdosti, ale aby sa pozrel aká je naša krajina síce malá, ale malebná. Vetrisko na vrchole vám tak ako nám možno aspoň na chvíľu vyfúka z hlavy všetky starosti, ktoré zažívate v dolinách pod týmto vrcholom Nízkych Tatier. A ten pocit vám vydrží aj počas zostupu, hoci do dedinky Šumiac odkiaľ sme sa my vybrali zdolať tento symbol. Dosť dlhý čas totiž môžete obdivovať v prípade dobrého počasia panorámu, ktorá sa vám ponúka.
V prvom rade si však treba uvedomiť, že putovanie na Kráľovu hoľu v zimnom období je definíciou slova výstup. Vyhradiť si treba naň dostatok času. Nám trvala naša "kalvária" vyše šesť hodín. Počas niečo cez 5 kilometrov trvajúcu trasu prekonáte kilometrové prevýšenie. Hlavne vo vrchnej časti toho netrénovaný človek ako my bude mať toho pravdepodobne tiež už dosť. Bez dobrej obuvi, termooblečenia, prípadne aj náhradného a paličiek na Nordic walking, alebo aj lyžiarskych by som sa na vrchol nevydával. Slnečné okuliare či krém na opaľovanie sú už len také "panské huncútstva".
Ďalšou dôležitou vecou je niečo pod zub, lebo hore žiadny bufet nečakajte, poslednou záchranou môže byť Horská chata pod Kráľovou hoľou, ktorá aj v pandemických časoch cez okienko ponúkala teplé nápoje a polievku.
Ako sme sa blížili autom k Šumiacu od Brezna už sme videli cieľ našej cesty. Anténa televízneho a rozhlasového vysielača ho označuje naozaj do ďaleka. Tvárou tvár Šumiacu a hlavne holi týčiacej sa nad ním ešte vtipkujeme, že kopec nie je tak vysoký, ale zdanie klame aj v tomto prípade. Šumiac nesie v sebe žiaľ už len zvyšky pôvodnej zástavby v ktorej dominovali drevenice. Ešte aj z tých čo doteraz neustúpili murovaným nástupcom viacero zub času intenzívne nahlodáva naďalej. Už im nedá šancu na znovuzrodenie.
Peší turisti v menšine
Uprostred obce nás pri odbočke vedúcej na koniec dediny, kde sa nachádza improvizované parkovisko zastavila skupinka miestnych "mýtnikov". Vypýtala tri euro za parkovanie, spomínam to preto aby ste nezostali prekvapení ak aj váš "prepadnú". Všetky miesta boli takmer obsadené, podarilo sa nám uchmatnúť posledné. Poznávacie značky ukazujú, že na výstup sa vybrali obyvatelia rôznych okresov. Dominujú medzi nimi lyžiari, snowboardisti a nás peších turistov je minimum, viac bolo dokonca aj sánkarov.
Paličky pripraviť a vyrážame v dvojici po modrej značke. Prvá tabuľa hlási, že za tri hodiny a štvrť budeme na vrchole. Trvalo nám to ba o trištvrte hodiny dlhšie.
V prvom úseku dominujú vysoké stromy a tak máte pocit že stúpate dlhou chodbou s oblohou miesto klenby. Prvé zastavenie na Skaličke vo výške 1162 metrov nad morom, prvé výhľady do okolia. Teplý čaj a hor sa ďalej.
Ešte stále je to dobré, ďalšia hodinka chôdze a ocitáme sa na Prednom sedle (1451 m.n.m.), kde sa nachádza Horská chata pod Kráľovou hoľou. Tabuľa hlási, že ponúkajú čaj, kávu a polievku. Nevyužili sme ich ponuku, v ruksaku máme predsa žemle aj čaj v termoske. Zaujala nás tu aj trojica cyklistov na elektrobicykloch, ktorí po kľukatiacej ceste smerujúcej na Kráľovu hoľu (tá v tomto mieste pretínala opäť našu cestu) smerovali možno až tam kde my. Ale skôr nie. Po ceste presvišťali aj prví lyžiari, ktorí ju využívajú ako zjazdovku. „Tí si trochu privstali," pomyslel som si.
Po chvíľke oddychu ideme posledným zalesneným úsekom aj keď stromov začína ubúdať. Kvôli fotke som chcel trochu podísť z chodníka, ale noha sa ocitla po koleno v snehu. Je ho tu nasypaného dosť. Paličky doteraz slúžiace hlavne na odľahčenie mojím postarším kostiam získavajú ďalšie poslanie. Čoraz častejšie nimi skúmam či je sneh predo mnou dostatočne tvrdý, aby som sa neprepadol. Zrazu som vďačný za lyžiarov, že tam kde išli pred nami utlačili sneh. Napriek tejto snahe som sa ešte pár krát prepadol dokonca aj oboma nohami a vyhrabával sa zo snehu ako stará korytnačka.
1946 metrov, no pocit ako v Himalájach
Stromy miznú a pred nami už je len navonok holý svah z ktorého trčí ako varovný prst anténa vysielača. Chodník je označený vysokými drevenými kolmi. Sily ubúdajú, vietor začína fúkať viac. Prestávky na nadýchnutie pribúdajú. Krok za krokom sa ide ťažšie, ale napokon som sa vyštveral na plošinu Kráľovej holi. Predtým som si ešte stihol pospomínať na partizánov pachtiacim sa počas druhej svetovej vojny zimnými horami a hlavne na horských nosičov, ktorí takéto stúpanie zvládajú s nákladom na chrbte bežne aj v súčasnosti.
Vetrisko hore dul poriadne. Ak by ste chceli podľa známej piesne hľadať na Kráľovej holi strom zelený neunúvajte sa. Nemal by ako tomuto vetru dlho odolávať. Náhradou môže byť už spomínaná budova vysielača a lanami pevne ukotvený stožiar antény, ktorý bol z polovice obalená zamrznutým snehom.
„Aspoň vieme odkiaľ vietor fúka," pomyslel som si s rozpačitou hrdosťou dívajúc sa na kolos merajúci podľa internetových údajov 137,5 metra.
V samotnej budove je pre turistov sprístupnená iba malá miestnosť, kde sa dá skryť na chvíľu pred vetriskom, najesť sa (žemle chutili ako nikdy v živote a čokoládová tyčinka ako najdelikátnejší zákusok) a v našom prípade nabrať aj sily na pochod späť.
Predtým ešte natočenie videa, foťák ledva udržím v skrehnutých rukách čo ukazujú aj roztrasené zábery v priloženom videu. Škoda, že síl na kochanie akosi vysal výstup, ale vďaka slnečnému počasiu máme výhľad aký sa podľa niektorých, vopred naštudovaných popisov trasy na internete nenaskytne vždy.
Vysoké Tatry máme ako na dlani vidíme aj Horehronie, Liptov, Spiš aj k nám domov do Novohradu a dokonca aj maďarské pohorie Matra. Akoby sme sa ocitli na štíte strechy obrovského domu a mali pred očami dosť veľkú časť našej malej krajiny. Vidíme ju od juhu až na sever, veľkú časť Východného Slovenska. Všetky spory a starosti sú aspoň v tejto chvíli hlboko pod nami. Vietor ich odfukuje z hlavy natoľko až s tej prázdnoty začne bolieť hlava. Určite tá námaha za to stála a sme radi, že sme sa sem dostali v zime. Musíme však ísť dole, aby sme stihli zísť pred zotmením.
Ideme dolu, až kým nevojdeme do pásma lesa kocháme sa okolím. Zotrvačnosť nás už ženie dole tak, že cesta nadol trvá iba polovicu času. Prichádzame dole už v čase šerenia. Naše auto je tu jediné, Lyžiari aj sánkari proste zosvišťali dole oveľa skôr. Unavení a plní zážitkov sa vzďaľujeme od národného symbolu, ktorý si zaslúži aby ste ho zdolali aj vy. Už v aute sme spriadali plány kam pôjdeme nabudúce. Možno vám to prezradíme už čoskoro.
Stručne o Kráľovej holi
•Kráľova hoľa (nem. Königsberg) (1 946,1 m n. m.) je najvyšší vrch Kráľovohoľských Tatier, východnej časti Nízkych Tatier. Je opradená povesťami, ospevovaná básnikmi.
•Patrí k najnavštevovanejším vrchom Nízkych Tatier.
•Poskytuje jedinečný výhľad na Spiš, Vysoké Tatry, Liptov ale aj Horehronie.
•Pod Kráľovou hoľou pramenia najväčšie slovenské rieky Čierny Váh, Hnilec, Hornád a Hron.
•Na vrchole je od roku 1960 televízny a rozhlasový vysielač Kráľova hoľa.
•Zo Šumiaca vedie na vrchol k vysielaču horská asfaltová cesta (pre verejnú dopravu uzavretá), kde sa nachádza veľká obslužná budova. V jej priestoroch je otvorené aj malé núdzové útočisko pre turistov.
•Z účelovej budovy v Prednom sedle (ktorým vedie lesná cesta na vrchol) bola vybudovaná celoročne otvorená Chata pod Kráľovou hoľou.
•Vrchol je východiskovým bodom na hrebeňovú turistiku smerom na Čertovicu, s možnosťou prenocovať v turistickej zrubovej útulni Andrejcová, ktorá slúži na núdzové ubytovanie turistov (celoročne otvorená).
zdroj: sk.wikipedia.org
