Článok pokračuje pod video reklamou
LUČENEC. Kvôli obmedzeniam prebiehali oslavy konca druhej svetovej vojny, výročia SNP, výročia Karpatsko-duklianskej operácie takmer za vylúčenia širokej verejnosti. Niektorí členovia organizácie uctili pamiatku bojovníkov proti fašizmu v rokoch 1938 – 1945.
Žiaľ, ďalej od Bratislavy či Banskej Bystrice sa akosi (možno pre preventívne opatrenia) zabudlo na hrdinov z regiónov a osobitne z regiónu, ktorý bol okupovaný maďarským fašistom – admirálom „balatonskej flotily“ Horthym.
Inak si neviem vysvetliť, že na antifašistov a obete fašizmu (odvlečených do koncentračných táborov napr. z okresu Rimavská Sobota) si dokázal spomenúť pri príležitosti 75. výročia víťazstva nad fašizmom prezident Ruskej federácie a udelil siedmim ešte žijúcim bojovníkom pamätné medaily.
Na Slovensku sa však nenašla žiadna inštitúcia, ktorá by ocenila týchto hrdinov, SZPB nevynímajúc.
Medzi spomínanými ocenenými bol aj príslušník 2. paradesantnej brigády I. Čs. armádneho zboru v ZSSR Jozef Špitál, ktorému zástupkyne veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku spomínanú medailu osobne odovzdali v mieste jeho bydliska dňa 4. marca 2020.
Treba spomenúť, že týždeň predtým mu odovzdali výsadkári z Prostějova medailu pri príležitosti 75. výročia bojov paradesantnej brigády I. Čs. armádneho zboru v ZSSR o Dukliansky priesmyk.
Životná cesta plná napätia a zvratov
Nuž a kto je Jožko Špitál? Aká je cesta jeho života?
Narodil 22. decembra 1921 v Zákamennom, dnes okres Námestovo. Na Orave sa žilo ťažko. Už ako školák slúžil u bohatých gazdov. Robil kočiša. Po skončení základnej školy odišiel slúžiť do Sučian v okrese Martin. V službe vystriedal viacerých gazdov, podľa toho, kto ho zamestnal. U posledného gazdu pracoval s ťažkými koňmi na poli a keď nebolo práce na poli, dovážal drevo na pílu a napílené rezivo potom do vagónov.
Svoje koníky mal rád a neraz po kŕmení pri napájaní si „chlípol“ dúšky vody z „ich“ vedierka aj on.
Takto „lopotil“ až do roku 1942. Najskôr s ostatnými mládencami zo Sučian absolvovali vojenský odvod v Turčianskom Svätom Martine. Samotného ho prekvapilo, že mu pri odvodovej komisii oznámili: „Schopen bez vady!“
Jožko, vzrastom pomerne malej postavy, bol preto hrdý, že ho predsa odviedli. V októbri toho istého roku narukoval k 4.pešiemu pluku do Dolného Kubína.
Výcvik bol veru poriadne tvrdý! Veď velitelia družstiev už mali skúsenosti z východného frontu. Tak ich poriadne „morili“!
Už 28. júna 1943 ich odvelili na východný front bojovať proti Červenej armáde. Prvou zástavkou bolo mestečko Geničesk na Kryme, kde boli rozdelení do čiat. Jožka zaradili do čaty, ktorú previezli na člnoch na ostrov Byrinč v Azovskom mori.
Takmer sa utopil
Voľné dni si vojaci krátili kúpaním sa v Azovskom mori. Jožko nevedel plávať. Jeho priateľ zo Starej Ľubovne Michal Murcko si zaumienil, že Jožka naučí plávať. V porovnaní s Jožkom bol vzrastom golem. Vzal Jožka pod pazuchu a vydal sa na plavecký výcvik ďalej od brehu. Zrazu, ako ho niesol, obaja „hupli“ do hlbokej vody.
Michal ratoval seba. Keby neboli chlapci zbadali z brehu, čo sa deje, skončil by asi naveky v Azovskom mori. Jožko si pamätá iba na to, že toľko slanej vody v živote nevypil. Prebral sa už na brehu. Chlapci mu potom povedali, že nebyť pána čatára, tak sa isto utopí. On ho vytiahol z vody a snažili sa vodu z neho vytlačiť.
Vzdali sa
V októbri 1943 však začali ustupovať z Krymu až k Dnepru k Novej Askánii. Tu boli nasadení do prednej bojovej línie. Veliteľom bol poručík Čaplovič, ktorý neustále zdôrazňoval, že ako budú bojovať, tak sa budú mať. Medzi radovými vojakmi sa bežne hovorilo o nezmyselnosti boja proti „bratom Rusom“.
Z oddielu, v ktorom bol aj Jožko, bola vyslaná rozviedka, ktorá sa nevrátila. Ani druhá rozviedka, vyslaná po nich, sa nevrátila. Tušili, o čo ide. Veliteľ im povedal, aby zbrane nechali v polohe ležiaceho strelca v okopoch a išli k Rusom. Bolo to 1. novembra 1943.
No napriek tomu, že nemali zbrane a postupovali v roztiahnutej rojnici, zrazu na nich Rusi pálili z ľahkých zbraní. Tak zháňali nejaké biele handry, aby im dali znamenie, že nemajú v úmysle bojovať, ale sa vzdať.
Keď to Ruskí vojaci zistili, rozbehli sa im oproti bez streľby. Prebehlo nás vtedy 42 slovenských vojakov, z toho dvaja dôstojníci menom Šťavka a Mucha Alexander.
Jožko mal z prvého stretnutia s ruskými vojakmi zvláštny pocit. Keď mal zdvihnuté ruky a ruský vojak zbadal na jeho ruke hodinky, tak povedal: „Davaj časy!“ Tak o ne prišiel.
Velenie Červenej armády im pridelilo doprovod vojaka na koni a ten ich odviedol pešo do dedinky Timošenka, odkiaľ ich odviezli vlakom.
Po 21-dňovom cestovaní ich vyložili v zbernom tábore Usman č. 28. Boli tam už aj iní slovenskí vojaci, čo prebehli k Červenej armáde. Bola tuhá zima, jedenia skromne. Tak väčšinu času trávili rúbaním a dovážaním dreva do tábora. Tu strávili aj Vianoce 1943 a Nový rok 1944.
Z Československého veľvyslanectva v Moskve ich tu navštívili Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen, ktorí ich informovali o dohode so sovietskou stranou o vytvorení výsadkovej brigády a že budú presunutí do Jefremova. Ak si Jožko dobre pamätá, tak zo 6. na 7. januára 1944 ich odtransportovali do Jefremova, kde sa už formovala 2. Československá paradesantná brigáda. Prišiel aj nový veliteľ, pplk. Přykryl.
Náročný vojenský výcvik
Začal sa skutočný vojenský výcvik, vrátane zoskokov padákmi. Každý vojak musel mať minimálne 7 zoskokov. Celkove brigáda absolvovala vyše 13 500 zoskokov. Po ukončení výcviku pod velením pplk. Přykryla a náčelníka štábu štkp. Sachra sa 2. čs. paradesantná brigáda presunula do Proskurova, čo znamenalo, že budú v dohľadnej dobe nasadení na front.
Blížila sa ich domovina. Červená armáda postupovala k hraniciam našej krajiny a v rámci nej bojovali aj oni. V auguste sa dozvedeli nezvyčajnú správu.
Tu im osvetový dôstojník Doc. Váňa oznámil, že doma vypuklo Slovenské národné povstanie. Každý chcel ísť hneď bojovať domov proti fašistom. No čas na pomoc SNP ešte nenastal. 8. septembra 1944 boli nasadení v bojoch o Dukliansky priesmyk. Za 9 dní ťažkých bojov ich 2. paradesantná brigáda postúpila asi o 20 km bližšie k hraniciam našej krajiny.
Boje boli neľútostné, obete na obidvoch stranách. Brigáda stratila vyše 600 vojakov. Počas bojov o kótu 534 (asi to bola ona) postupovali s kamarátom Jožkom Repiským. Mali nadviazať rádiové spojenie s veliteľom práporu. Dostali delostrelecký zásah. Čatár, ktorý bol s nimi, bol na mieste mŕtvy. Ich tlaková vlna odhodila z hruba 6 metrov od seba. Od tej doby na ľavé ucho vôbec nepočuje. Taká je tvár vojny. Po dobytí kóty 534 ich stiahli k odpočinku.
Zoči-voči nepriateľom
Odsun sa niekoľkokrát odsúval kvôli nepriaznivému počasiu. Nemci využili pri obrane priestory, ktoré mala slovenská armáda vybudované práve proti nim, avšak zlyhaním veliteľov divízií z Prešova ich Nemci rýchlo odzbrojili.
V následne ich stiahli z bojov a oznámili im, že budú presunutí na pomoc SNP. Sústredili ich asi 1 500 príslušníkov 2. Čs. par. brigády v okolí letiska Krosno v Poľsku a odtiaľ sa vzdušným mostom mali presunúť na Sliač.
Nakoniec 7. októbra aj ich skupina pristála na Troch duboch. Všetci po zosadnutí bozkávali rodnú zem.
Po presunutí na Badín boli reorganizovaní a tiež boli doplnené stavy. Rota pod velením poručíka Tótha sa pešo presunula na obranné postavenie k Hronskému Svätému Krížu – Močiar-Jalná.
Dedina bola ako vymretá. Vojaci sa rozišli po dedine zháňať niečo pod zub. Do rána mali voľno a ráno sa mali zísť v dome pod lesom na ďalšie pokyny.
Veliteľ Jánko Tóth im dával inštrukcie a Jožka Špitála s Jožkom Repiským poveril nadviazať spojenie.
Po nadviazaní spojenia prešiel do miestnosti hlásiť splnenie úlohy veliteľovi Tóthovi. Zrazu cez okno na rázcestí v dedine zbadal Nemcov. Boli to velitelia, lebo sledovali postup svojich vojakov s ďalekohľadmi. Veliteľ okamžite nariadil zaujať obranné postavenie.
S kamarátom rýchlo zbalili komponenty k vysielačke a mali ujsť do lesa. Keď vchádzal do dverí, vonku už bola prestrelka. Prebehol popri stienke na humno a schoval sa za neďalekú hrubú lipu. Obzrel sa do domu a už tam bol Nemec. Ich pohľady sa stretli, mohla byť medzi nimi vzdialenosť 10 metrov.
Jožko spustil dávku z automatu. Keď sa otočil, videl, že na neho mieri druhý Nemec. Inštinktívne sa prískokmi raz vľavo, raz vpravo snažil vyhnúť jeho zásahu. Podarilo sa mu skryť sa. Ostala mu iba pištoľ. Nabil ju s tým, že živého ho nedostanú a poslednú guľku si nechával pre seba.
Podarilo sa mu ujsť do lesa aj s rádiostanicou. Odnieslo si to zápästie, ktoré mal „ozdobené“ dvomi tržnými ranami. Ranení boli viacerí. Bolo by to dopadlo isto horšie, keby nebol zbadal cez okno nemeckých veliteľov.
Potom zvádzali obranné boje s postupujúcimi fašistami na Zvolen. Po potlačení SNP jeho skupina prešla od 1. 11. 1944 k partizánskej brigáde kpt. Jegorova. Jožko bol bol zaradený do skupiny por. Gajdina.
Vojna sa chýlila ku koncu
Jeho skupina operovala v oblasti Slovenského rudohoria. Vianoce 1944 strávili na klenovských lazoch. Tu sa stretol aj s agentom Antekom, ktorý bol neskôr odhalený a po vojne popravený v Rimavskej Sobote.
Koncom marca 1945 jeho skupina prešla neďaleko Brezna frontom a spojila sa s rumunskými vojakmi, ktorí bojovali v zostave 2. ukrajinského frontu Červenej armády.Tak sa ukončila jeho bojová cesta proti fašizmu.
Dňa 12. decembra 1945, krátko pred jeho narodeninami, bol prepustený v Levoči do zálohy. Za osobnú statočnú účasť v protifašistickom odboji mu boli udelené desiatky rôznych vyznamenaní domácich i zahraničných.
Najskôr sa zamestnal v Chemosvite SVIT ako robotník. Postupne popri práci absolvoval rôzne strojárske kurzy na zvýšenie kvalifikácie. Zo Svitu odišiel v roku 1961 a presťahoval sa do okresu Rimavská Sobota, kde pracoval v Slovenských lučobných závodoch v Hnúšti až do odchodu na starobný dôchodok.
V roku 1947 sa oženil s priateľkou zo Zákamenného Rozáliou Svinčákovou. Narodili sa im tri deti – Marta, Jožko, Štefan. Žiaľ, v roku 1953 Rozália náhle zomrela. Ostal vdovcom s tromi deťmi.
V roku 1955 sa druhýkrát oženil. Vzal si Máriu Večerekovú, taktiež zo Zákamenného, ale bývala už v Rimavských Janovciach. S ňou mali ešte dve dcérky – Marienku a Yvetku.
Taký bol osud jedného z hrdinov boja proti fašizmu, ktorý napriek ťažkému životnému osudu a dvojnásobnému zraneniu v bojoch sa dožil 22. 12. 2020 krásnych 99 rokov.
K blahoželaniu ku krásnemu jubileu sa aj touto cestou pripojili príslušníci Klubu výsadkárov z Prostějova, Žiliny, Martina, Banskej Bystrici a, samozrejme, „rodina odbojárov“ okresu Rimavská Sobota a osobitne členovia ZO SZPB arm. generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku.
