Článok pokračuje pod video reklamou
CHOPOK. Po túre na Kráľovu hoľu, ktorej do dvojkilometrovej výšky predsa len kúsok chýba prišiel ďalší náhly nápad vybrať sa, ešte kým je sneh na vrchol, ktorý túto hranicu pokoril. Voľba padla na Chopok, tretí najvyšší vrchol Nízkych Tatier.
Táto prechádzka vám zaberie podstatnú časť dňa tak ak sa nechcete hnať, určite si na ňu vyhraďte dostatok času a vyberte sa na ňu už ráno. Pri parkovaní na parkovisku Trangoška sa na nás jeho strážca pozeral zhovievavo, keď sme sa pýtali či sa dá ísť pešo na Chopok.
Súvisiaci článok FOTO+VIDEO: Na Kráľovej holi sa vám naskytne jedinečný pohľad až za hranice Slovenska Čítajte „Ratrak tam hore nešiel asi dva týždne, ale snáď to bude utlačené od lyžiarov. Minule tam išli nejakí blázni so snežnicami," lakonicky predniesol, ale aspoň nám odporučil nech sa presunieme o kus vyššie na parkovisko k hotelu Srdiečko, keďže sme sa nemienili otočiť "na päte" a vrátiť sa domov. V krytom parkovisku zas mladá slečna podcenila našu znalosť tatranských pomerov a k autu pricupitala s nesmelým oznamom, že tu sa platí. Moja otázka či sa tu aj niekde neplatí, ju mierne zasekla, ale podaná päťeurová bankovka jej vrátila stratený dych.
Vytiahli sme pripravené paličky na nordic walking a vyrazili sme, hneď prvé stúpanie nás chcelo preveriť, ale našťastie nemalo dlhého trvania a na chvíľu sme sa zastavili pri konci vleku zvaného Poma. Jeho jemne sa povievajúce "palice" mi vrátili spomienky do detstva, keď nástup a udržanie sa na tomto vynáleze, boli pre mňa vždy ťažko prežívané chvíle. Nehovoriac o výstupe z tohto čuda. Možno aj preto som takmer pred tridsiatimi rokmi sekol s lyžovaním. Ale späť k našej túre.
Po ujazdenej zjazdovke sme veselo kráčali, po nejakom prebáraní sa do snehu až po kolená tak ako pri túre na Kráľovú hoľu ani stopy. Úsek pod chatou Kosodrevina pripomínal stúpanie na kalváriu, aj bez kaplniek sme sa párkrát zastavili na rozjímanie nad krásou hôr. Za necelú hodinku od nášho fotenia pri Srdiečku sme už sedeli v priestore, ktorý v normálnych časoch isto funguje ak bar. Vtesnaný je pod priestor reštaurácie na poschodí. V čase našej návštevy trčali z rozmiestnených lavíc a stolov spod snehu len vršky.
Kosodrevina dáva zbohom lesu
Samotná budova chaty Kosodrevina viac než symbolicky označujúca koniec pásma lesa je riadna opacha. Drevené obloženie, ktoré malo kameňmi obloženej poschodovej ozrute dodať horský ráz už len horko ťažko odoláva zubu času. Ale celkovo vidno, že by jej obnova neuškodila, aj keď ťažko povedať pre koho. Toto dokázali zaplniť kedysi asi len zájazdy ROH.
Hneď vedľa chaty je asi ako kontrast k jej úpadku moderná výstupná, alebo prestupná (na Chopok) stanica kabínkovej lanovky. Teraz, v čase vrcholiacej lyžiarskej sezóny vďaka pandémii zúfalo tichá. To však neodradilo mnohých vyznávačov skialpinizmu, ktorých sme stretali. Viacerí ranní vtáčikovia už dokonca svišťali smerom nadol.
Aby sme odľahčili batohu tak som sa "obetoval" a schrúmal prvý pripravený chlieb, popili trochu čaju z tečúcej termosky a po štvrťhodinke relaxu sme obišli prerastenú chatu a vydali sa ďalej. Niektorí odvážlivci sa vydali hore aj priamo po svahu, tí vytrvalejší sem stúpali dokonca až od Krupovej.
My sme sa však držali zjazdovky príznačne nazvanej Panoráma, po celý čas sa na nej máte čím kochať. A zastavenia na prípadný oddych tak môžete maskovať práve rozhliadaním sa po okolí. Možno aj vás pritom napadne pieseň V dolinách, samozrejme, že len v pôvodnej Duchoňovej verzii. S očami privretými automaticky lúčmi slnka si poviete, že tu ten text nepôsobí až tak naivne a tá naša rozsvárená krajina je hneď krajšia keď z tých dolín vyleziete.
Sever proti Juhu
Miestami ide cesta akoby po vrstevnici a máte pocit, že sa prechádzate mestským parkom, ale čím bližšie k vrcholu predsa len to stúpanie príde. Práve vo vrchných častiach cesta vyzerá ako úvraťová železnica, takže v jednom momente bolo podo mnou viacero ľudí idúcich zľava doprava, alebo opačne. Stretol som aj niekoľko paličkových turistov čo ma potešilo a utvrdilo, že to nebol až tak nezvyčajný nápad vybrať sa hore pešo.
Na pozvoľne sa dvíhajúcom hrebeni som sa v blízkosti Predných Dereší pozrel po prvý krát na druhú stranu do Žilinského kraja. Pohľadom som kĺzal po Liptove, bezpečne identifikoval Liptovskú Maru skrývajúcu sa za akýsi vrch a napravo dvíhajúce sa Západné Tatry. Bez hrozby karantény som určite zašiel aspoň očami až do Poľska. Natočil som roztrasený panoramatický videozáber, čo to pofotil, dokonca aj akéhosi týpka, ktorý sa snažil do pol pása vyzlečený o "svojku". Toho samozrejme iba na jeho mobil.
Pri pohľade do strediska Jasná ma napadol dávny seriál Sever proti Juhu, ktorý vraj verejnoprávna televízia oprášila. Nuž severania hneď na prvý pohľad jasne vyhrávajú. Hlavne v boji s okolitou prírodou, to čo sa rodí v Demänovskej doline je až desivé. Aj tu vyrástla obluda, ďaleko väčšia než spomínaná chata Kosodrevina. Ktovie či ju o niekoľko desaťročí nečaká podobný osud? Okolo nej je však hromada ďalších stavieb a tak to vyzerá akoby tam vznikalo nové mesto.
Na južnej strane je ukrajovanie z prírody, asi aj vďaka menšiemu priestoru predsa len ešte v rozumnejšej miere. Nechajme tieto nelichotivé myšlienky odviať vetrom a vyberme sa radšej ďalej po búrlivých výšinách až na vrchol "veternej hôrky".
Okuliare odviate vetrom
Pri hoteli Rotunda, ktorého základ tvoria stanice lanoviek zbiehajúcich sa tu z obidvoch strán kopca je pomerne rušno. Stretávajú sa tu lyžiari aj snowboardisti z oboch susediacich krajov. Tu už som musel aj ja opäť vytiahnuť z tašky vetrovku, ktorú som si dal dole na Kosodrevine.
Pri drevenom ráme s nápisom Chopok, ktorý bol teraz obalený naviatym a zamrznutým snehom sa patrí odfotiť tak aby boli za vami Tatry, ktoré povyrástli o trochu viac. Prejdením mrazivého "oka" som sa akoby ocitol v rúre vysávača. Mal som pocit, že ma odveje až do lievika do ktorého som sa díval. Jedna pani krátko na to kamarátke zahlásila, že jej tam odvialo okuliare. Nuž nie nadarmo má Chopok povesť najveternejšieho miesta u nás.
Nečakaný objav ďalšieho vrcholu
Našťastie aj v čase pandémie nájdu pútnici oázu v podobe Kamennej chaty, kde vám cez okienko ponúknu, niečo na zohriatie žalúdka či zahryznutie, ale hlavne vec pomaly nevídanú - čapované pivo. Mne ako pivárovi zrazu dalo všetko to putovanie ešte väčší zmysel. Dívať sa na slnko cez tú krásu v pohári, vietor vám popritom sám posiela penu k smädným ústam je pocit ťažko pochopiteľný pre toho kto nepodľahol obdivu k tomuto starobylému nápoju.
Následné vytrepanie sa na zasneženú kopu kamenia, ktorú akoby niekto nad chatu len tak nasypal bolo už len čerešničkou na torte a skutočným pokorením Chopku. Pri tabuli s označením 2024 m bol pocit, že ma vetrisko uchmatne ešte intenzívnejší, ale odolal som jeho volaniu.
Cesta dole už bola len vychutnávaním si výhľadov. Dovtedajší ruch už ustal, všade panovalo ticho a len poslední lyžiari sa ešte snažili dostať hore, aby sa stihli ešte spustiť pred zotmením. Pri Kosodrevine som si až teraz uvedomil, že jar už búcha na dvere aj tu. Z lesa sa totiž ozýval neúprosný vtáčí zbor, ktorý akoby sa vrátil z dovolenky domov a so všetkými susedmi sa potreboval podeliť o svoje zážitky.
Bez problémov sme zvládli aj posledný úsek. Nasledovalo rozlúčkové pozretie od Srdiečka smerom na Chopok a predsavzatie, že v lete skúsim absolvovať v Nízkych Tatrách nejakú hrebeňovú, možno aj viacdňovú túru.
