LUČENEC. O úmrtí divadelného režiséra a herca Vladimíra Sadílka, ktorý odišiel v sobotu večer 27. februára sme už písali. Aj vďaka aktuálnej situácii prebehla vo štvrtok 4. marca rozlúčka s ním len v úzkom rodinnom kruhu. Keď to situácia dovolí pripravujú Novohradčania aj spomienkový večer. Známi a priatelia zosnulého Vladimíra Sadílka oslovovali Saďo. Poprosili sme, žiaľ, len malú skupinku z nich, aby si na neho zaspomínali.
Zomrel významný divadelný režisér i filmový herec, rodák z Novohradu Čítajte Prvým osloveným bol Peter Kováč. Absolvent Divadelnej fakulty VŠMU, odbor filmová a divadelná veda. Pôsobil tiež ako dramaturg v niekoľkých slovenských divadlách, v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene či v Divadle SNP v Martine.
Ešte donedávna bol generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Jeho cesta k divadlu začala v Lučenci a nemalý podiel na tom mal práve Saďo.
Bol veľkým vzorom
„Ako stredoškoláci sme chodievali do terajších priestorov Novohradskej knižnice (konkrétne oddelenie náučnej literatúry – pozn. red.), v sobotu tam bývali takzvané čaje o piatej. My sme tam chodievali do divadla, s ktorým bola spojená aj Vladova osoba. Pod názvom Antiiluzívne štúdio Katarzis sa skrývalo progresívne avantgardné divadlo, ktoré si trúflo aj na Antigonu,“ začal spomínanie Kováč.
Dodal, že z tohto prostredia vyšli aj herci Ivan Vojtek starší, Jozef Švoňavský či scénický výtvarník Dušan Krnáč. V neposlednom rade netreba zabudnúť na stále aktívneho nestora lučeneckého divadelníctva Arpáda Szabóa. Je to podľa neho až neuveriteľné, ako to vtedy v Lučenci žilo.
„V meste bola v polovici 70. rokov tvorivá atmosféra. Všetko sme vnímali intuitívne. Divadlo ako spôsob relatívne slobodného vyjadrovania sa. Všetky veci mali silnú metaforu na vtedajší režim. Vladovou silnou osobnostnou črtou bolo v tomto prostredí vyniknúť. A darilo sa mu to.“
Hoci Sadílek nevyštudoval divadelnú školu, určite nemožno podľa Kováča tvrdiť, že bol v tomto odbore nevzdelaný. Chodieval na rôzne školenia, kde získal potrebné teoretické znalosti.
„Vlado bol určite jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol ísť študovať na VŠMU. V rámci štúdia som sa podieľal aj na študentskom filme režiséra Vlada Balca, ktorý bol o Vladovi Sadílkovi. Točili sme ho okolo roku 1981. Určite by bolo zaujímavé si ho po rokoch pozrieť,“ zakončil spomínanie Kováč.
Návraty do Lučenca
Zosnulý režisér sa začal do Lučenca intenzívnejšie vracať aj kvôli Divadlu Józefa Kármána, kde režíroval niekoľko hier. Preto pridal niekoľko spomienok aj vedúci tohto súboru a v neposlednom rade aj herec Štefan Csák. Hneď na úvod vyzdvihol fakt, že hoci Sadílek vedel po maďarsky len veľmi málo, neváhal a spolupracoval s divadlom, ktoré hrá výlučne v tomto jazyku. Vnímal totiž divadlo ako prenos emócie, ktorá by mala fungovať bez toho, či rozumiete slovám.
„Paradoxne sme sa naozaj spoznali až v Komárne na celoslovenskej súťaži maďarských divadelných súborov, kde zasadal v porote. Ponúkol sa nám následne, že by s nami spolupracoval, keďže vedel, že nemáme režiséra. Išiel k nám z lásky k divadlu. Videl, že robíme niečo podobné ako oni v Lučenci kedysi. Stali sa z nás veľkí kamaráti,“ začal spomínanie Csák. Sadílek dokázal podľa neho ich divadlo pozdvihnúť priam na profesionálnu úroveň, o čom svedčia aj dobové ohlasy po Scénickej žatve v Martine, kde bodovali medzi slovenskými súbormi.
„Vlado síce rozumel niečo po maďarsky, ale vždy s nami komunikoval po slovensky. Bol asi jediným Slovákom, ktorý sa intenzívne zaujímal aj o maďarské ochotnícke divadlo. Za to bol aj medzi týmito divadelníkmi veľmi uznávaný,“ pripomenul Csák.
V duši večný rebel
O tom, že bol režisér v duši rebel za každého režimu, svedčí aj smutná komédia Hra svíň. Tá mala premiéru v roku 2005. Ako spomína Csák v knihe 30 rokov Divadla Józsefa Kámána, bolo pre mnohých najsilnejším a zároveň najprovokatívnejším momentom celej hry finále. „V tom čase sme boli asi rok členmi EÚ, tak Vlado „prihodil“ pointu. Celé javisko a kulisy zakryli vlajkou EÚ, na ktorej boli namiesto hviezdičiek žlté prasiatka a z výšky na ňu tiež padali maličké žlté prasiatka.“
Režisér sa divadelníkom ozval nielen vtedy, keď spolu pripravovali hru, ale vždy, keď mal cestu do Lučenca alebo do jeho blízkosti. Vždy zašli do Reduty, kde v tom čase sídlilo divadlo a dole v Café Lehár sedeli niekedy aj celý deň. Diskutovali o divadle niekedy aj celý deň. Aj skúšanie hier bolo náročné, keďže všetci mali iné zamestnania, skúšalo sa cez víkendy neraz do noci.
„Vlado nielen režíroval, ale mal výrazný podiel na scéne, ale aj celkovej podobe hier. Myslím, že aj preto bola naša spolupráca výnimočná, lebo neraz sme mu umožnili realizovať veci, ktoré by nemohol spraviť ani v Slovenskom národnom divadle. Jemu vďačíme aj za to, že sme sa dostali na medzinárodné festivaly,“ zakončil Csák.
Gandalf bratislavských ulíc
Na zosnulého divadelníka si na záver zaspomínal aj predstaviteľ mladšej generácie, herec Lukáš Pelč.
„Vladka Sadílka nazvala režisérka Mariana Čengel Solčanská „Gandalfom bratislavských ulíc” a kategorizovala ho ako herca, ktorý sa narodil pre filmovú rozprávku. Tým, že som Vladka poznal ako Lučenčana, človeka s dobrým srdcom a priateľa, nikdy som sa na neho nepozeral iba cez jeho profesionálny život,“ uviedol Pelč. Ako pokračoval, až teraz, keď nás opustil, si uvedomuje aký to bol výnimočný „zjav” na slovenské pomery a aké nenahraditeľné miesto zastával v našej hereckej obci.
„Aby naplnil svoje umelecké ambície, odišiel do Bratislavy, ale celý svoj život cestoval a skúšal divadlo asi v každom kúte Slovenska a často aj s divadelníkmi z Lučenca. Je to osobnosť, ktorá sa nerodí v našom meste každý deň a ani každý rok, ani desaťročie. Vladko žil s divadlom a žil pre divadlo,“ neskrýval svoj obdiv Pelč. Ten divadelné predstavenie vníma ako silu okamihu pre herca aj diváka a ostáva v ich spomienkach.
„Avšak okrem divadla Vladko natočil niekoľko filmov a v nich ostane večný a bude tu s nami naďalej živý ako bard lučenského divadla. Keď to situácia dovolí, tak v našej metropole juhu zorganizujeme s Arpim Szabóom spomienkový večer, aby sme ti vzdali hold, Vlado. Budeš mi chýbať, budeš chýbať nám všetkým. Odpočívaj v pokoji, ty náš slovenský Gandalf,” zakončil emotívne Pelč.
