HRONEC. Patril medzi tých, ktorí na covid príliš neveria. Myslel si, že je to len chrípka, ktorú vyleží a život ide ďalej. Napokon sa presvedčil, že to zďaleka tak nie je.
Štyridsaťšesťročný Peter Mlynárik z Hronca sa nedávno po druhýkrát narodil. Statného chlapa, zvyknutého tvrdo pracovať, koronavírus takmer pripravil o život.
Po zhruba troch mesiacoch, strávených v nemocnici, sa Horehronec pomaly vracia do života. No nič už nie je ako predtým. Pľúca nefungujú ako by mali, ani nohy neposlúchajú tak, ako voľakedy. Bez lyžiarskych palíc sa nepohne ani na krok. Aj hodnotový rebríček má dnes iný.
„Nie peniaze, ale zdravie je dôležité,“ tvrdí pacient banskobystrickej aj breznianskej nemocnice. „Mal som veľké šťastie. V Brezne mi lekári povedali, že sa zatiaľ nestretli s človekom, ktorý prežil s takým veľkým rozsahom poškodenia pľúc,“ dodal Peter.
Rýchly nástup choroby
Starostlivú matku kvári nádor,15-ročného syna vážne diagnózy, veľakrát nemajú na lieky a stravu Čítajte Jeho príbeh je skutočne desivý, mementom pre neveriacich Tomášov. Jeho začiatok je celkom bežný. Rovnaký, ako v mnohých prípadoch, keď ľudia začali šípiť, že sú zrejme infikovaní. No spád nasledujúcich udalostí bol však omnoho dramatickejší.
Peter sa chodieval testovať na ochorenie Covid-19, no výsledky boli negatívne. Do Vianoc zostávalo už len päť dní.
Zvýšená teplota však neveštila nič dobrého. Zdravotný stav hlavy rodiny sa začal prudko zhoršovať. Navyše, Petrova manželka Svetlana odcestovala pre úmrtie brata na Ukrajinu. Peter zostal doma so sedemročnou dcérkou.
„Dýchanie mi robilo čoraz väčšie problémy. Keď som už ledva prešiel päť krokov na toaletu, tušil som, že je zle. Telefonoval som známej, zdravotnej sestre, a tá mi poslala sanitku. Urobila dobre, pretože ja by som si ju sám asi nezavolal, keďže som nechcel nechať dcérku doma samu. Napokon mi lekári povedali, že o šesť hodín som už nemusel byť medzi živými,“ spomína Peter na momenty, ktoré sa odohrali tesne pred tým, ako nastúpil do sanitky.
„Už aj ku nej zájsť bolo pre mňa problémom. Museli mi pomáhať, pretože nohy ma nedržali.“
Rozsiahle poškodenie pľúc
Ochorenie, ktoré môže vyústiť až do smrti, Petrovi v nemocnici potvrdili. Test na nový koronavírus bol pozitívny, no hrozivý výsledok ukázalo vyšetrenie pľúc. Deväťdesiatpercentné poškodenie.
Petra uviedli do umelého spánku. Prebral sa až 17. januára v banskobytrickej
nemocnici. Prebúdzanie bolo postupné.
Ako v sci-fi filme
Kríza udrela v plnej sile, zasiahla aj známych sokoliarov z Mojína Čítajte „V pamäti mi utkvela šedá miestnosť s jedným oknom a hrubými, akoby pancierovými dverami. Ticho sa miešalo so zvukom prístrojov. Pozrel som sa vpravo. Ležal tam človek, z ktorého vychádzalo veľa hadičiek. Rovnaký pohľad sa mi naskytol aj vľavo. Uvedomil som si, že som na tom rovnako. Aj ja som mal do každého otvoru zavedené hadičky,“ vrátil sa Peter v myšlienkach do nedávnej minulosti s tým, že v tej chvíli ho napadlo len jediné. Katastrofický scenár, ktorý poznal len so sci-fi filmov.
„Ľudí vyhubil smrtiaci vírus a ja patrím medzi pár vyvolených, ktorí prežili. Ale ja takto nechcem žiť, pomyslel som si. Nech radšej umriem.“
Keď sa mohutné dvere otvorili a v nich sa zjavila lekárka v skafandri, Peter sa takmer rozplakal od šťastia. Napriek tomu, že na lôžku ležal ako handrová bábika, keďže rukami a nohami nedokázal pohnúť, jedine žmurkať očami a hýbať perami, no bez akéhokoľvek zvuku, jeho myšlienky už neboli také pochmúrne. Uvedomil si, že je v nemocnici, kde mu chcú pomôcť.
Nedokázal sa pohnúť ani rozprávať
Mozog, utlmený kokteilom z barbiturátov, sa prebral veľmi rýchlo. Peter si uvedomoval vážnosť situácie.
Po dvoch dňoch prišiel pre neho prvý veľký úspech. Dokázal pohnúť prstom. Po týždni už v lakti ohol ľavú ruku. Rozprávať mohol až po dvoch mesiacoch. Dovtedy len gestikuloval perami a jeho okolie sa snažilo z nich čítať.
Zo svalovej hmoty mu zostalo len 10 percent.
Bojoval s rázštepom, váhy dvíhal aj na najvyššej úrovni. Umrel paralympionik Marek Kamzík Čítajte „Pre človeka, zvyknutého na manuálnu robotu, je to skutočne veľký šok. Nedokážem si predstaviť, že by som mal zostať žijúcou mŕtvolou. Určite by som to psychicky neustál. Zvládnutie bežných činností, ktoré si zdravý človek neuvedomuje, sa pre mňa stalo vzácnosťou,“ podotkol šikovný stavbár z Hronca s tým, že chvíľa keď sa konečne zbavil plienok, do ktorého ho ako ležiaceho pacienta balili, okamih, keď sa mohol osprchovať, boli pre neho priam darom z nebies.
Petrovi boj o život pripomína aj jazva na krku. Zostala po tracheotómii. Rozlúčka s hadičkou bola pre neho tiež nepríjemným momentom, keďže po jej vytiahnutí sa síce dokázal nadýchnuť, no vydýchnuť už nie.
„Zvieral som v pästiach plachtu a zmocňovala sa ma panika. Myslel som si, že sa zadusím. Niečo sa mi na priedušnici zrástlo. Museli ma uspať a vykonať zákrok. O dva dni som už dokázal sám dýchať. Po dvoch mesiacoch to bol úžasný pocit,“ priblížil covidový pacient.
Sny o tuneli aj lekárovi
Peter si živo spomína aj na chvíle, keď bol v umelom spánku. Dni, ktoré laici nazývajú momentmi kdesi medzi zemou a nebou, vraj presníval.
„Snívali sa mi rôzne sny. Niekedy aj hlúposti,“ pousmial sa Peter s tým, že zrejme miestami akoby vnímal, čo sa okolo neho deje. Spomína si na cestu tunelom, na koniec ktorého nie a nie dôjsť, tiež o lekárovi, na ktorom záležalo, kto prežije a kto nie.
„Snívalo sa mi, že pomedzi chorých chodí lekár. Ukazoval na pacientov, ktorí prežijú a kto ide preč. Za to, aby ma prebral, bolo treba veľa zaplatiť. Manželka mu povedala, že my toľko peňazí nemáme. Jeho odpoveď znela, aby všetko predala. Ja som ju nabádal: Sveťa, predaj dom, nejako sa postavíme na nohy. No ona, že predsa nemôžeme zostať na ulici,“ priblížil Peter jeden zo svojich snov a pokračoval: „perličkou je, že keď ma druhýkrát zobudili, tak som toho lekára nad sebou uvidel. Podľa mňa som jeho prítomnosť musel vnímať aj počas spánku. Bol to pre mňa šok. Prvé, čo ma napadlo bolo, že Sveťa zaplatila,“ zasmial sa pacient, ktorý sa dnes zotavuje z ťažkého ochorenia.
Peter má svojich hrdinov
„Na lekárov, sestričky a podmienky v nemocniciach sa absolútne nemôžem sťažovať. Všetci si zaslúžia obrovské poďakovanie. Však pacientov vracajú späť do života a videl som, že to majú skutočne neľahké. Mňa vytrhli z pazúrov smrti. Vďaka nim sa dnes môžem tešiť z dní, strávených so svojou milovanou rodinou,“ dodal Peter.
Manželku prvýkrát uvidel po mesiaci od hospitalizácie. Prišla za ním v ochrannom odeve. Pohľad na dcérku mu vohnal slzy do očí až po takmer troch mesiacoch.
Lekári, zdravotné sestry aj ostatný zdravotnícky personál sú pre neho hrdinovia. Vďačí im za to najcennejšie, čo má. Život.
Poslal im sladké poďakovanie v podobe vyše osem kilogramov vážiacej torty. Nemocnici daroval aj televízor.
„Človeku, ktorý netuší, či prežije, kadečo víri v hlave. Hľadieť na prázdnu stenu nie je ničím príjemným. Verím, že pri sledovaní programov pacientom skôr ubehne čas strávený na lôžku a odreagujú sa,“ dodal Peter.
Poznačený na dlhý čas
Bez lyžiarskych palíc z domu nevychádza. Predtým prešiel z jedného konca ulice na druhý za chvíľočku. Dnes mu zdolanie 800 metrov dlhého okruhu trvá aj desať minút. Aj to s troma prestávkami.
„Nestačím s dychom. Nohy sa mi kedykoľvek podlomia. Ochabnuté svaly rehabilitujú vďaka lekárom aj mojej pevnej vôli, dostať sa čo najskôr z choroby. Lekári hovoria o dvoch – troch rokoch. Možnože skončím na invalidnom dôchodku. No som šťastný, že žijem a každému prízvukujem, aby sa chránil, dodržiaval opatrenia. Akonáhle sa budem môcť dať zaočkovať, nezaváham ani na chvíľu,“ zakončil Horehronec, ktorý má za sebou najťažšiu životnú skúšku a sviatky, na ktoré budú jeho rodina aj známy ešte dlho spomínať.
