LUČENEC. Názov obce Ďubákovo evokuje, že jej okolie je rajom pre hubárov. Či je tomu tak, sme sa, priznám sa, nesnažili vypátrať. Aj bez toho má táto obec v Poltárskom okrese a hlavne jej okolie čo turistom ponúknuť. Bola by ideálnym miestom na víkendové pobyty, kebyže tu niekto ponúka ubytovanie pre turistov. Toto prostredie je totiž vhodné pre turistov i cyklistov. Určite by sa tu vyznávači aktívneho oddychu nenudili ani niekoľko dní.
Možno bude budúcnosť naklonená týmto myšlienkam. V súčasnosti nájdeme priamo v strede obce turistický rozcestník, ktorý naše kroky nasmeruje všelikde. V Ďubákove končí aj náučný chodník Ipeľ, ktorým sa dá vybrať do susednej Šoltýsky alebo až na Kokavu-Líniu.
Najskôr k Sedlu nad Ďubákovom
My sa však vyberieme na vrch Jasenina, na ktorom sa nachádza rozhľadňa s panoramatickým výhľadom na Novohrad a aj pomerne ďaleko za jeho hranice.
Ak prídete do Ďubákova autom, môžete zastať na námestíčku niekde v blízkosti pekného kultúrneho domu, alebo ešte prejdete na kraj dediny, kde sa dá auto tiež odstaviť tak, aby nezavadzalo. Tu sa nachádza smerovník, na ktorom je napísané, že za trištvrte hodinku budete na Jasenine. Našou cestou sme si overili, že údaj je pravdivý. Stačí sa držať červenej turistickej značky a naozaj po nenáročnom stúpaní tam dôjdete.
Celý čas idete po pomerne kvalitnej lesnej alebo, ak chcete, poľnej ceste. Už v prvom úseku je čo pozorovať – otvorená a zvlnená krajina pasienkov a osamelých stromov poteší zrak každého turistu. Nehovoriac o tom, že keď sa po chvíli stúpania pozriete za seba, uvidíte aj hrebeň Nízkych Tatier či bližšie Podpoľanie.
Neviem, či sme si nevšimli nejakú turistickú značku, ktorá by označovala odbočenie, ale po približne štvťhodine sme sa ocitli v Sedle nad Ďubákovom, kde turistický smerovník ukazoval len cestu po žltej značke na Líščí vrch alebo Zlatno. Stačí sa však odtiaľto vybrať po ceste napravo a na červenú značku, nakreslenú na stromoch, opäť naďabíte.
Horské safari
Svižným krokom sme stúpali ďalej, vychutnávajúc si pohľady a hlavne ticho, aké nám v mestách už chýba. Asi po ďalšej štvrťhodinke sme narazili na ohradu s pokojne sa pasúcimi kravičkami. Pre mešťanov je to už trochu ako ZOO či skôr safari, kde môžu pozorovať, ako to majú kravičky „na háku“ a nemusia sa nikam hnať. Nebolo by zlé v tomto sa z nich aspoň občas poučiť. Pokračujeme ďalej a narazíme na odbočku vpravo, od nej sa už dvíha záverečné stúpanie k nášmu cieľu.
Ak by ste náhodou predsa len lapali po dychu, môžete si pred úplným záverom oddýchnuť na lavičkách, ktoré sú v blízkosti dreveného kríža. Miesto je ideálne na ďalšie zamyslenie sa nad ľudskou pominuteľnosťou. „Nech sú všetky živé bytosti oslobodené od každej bolesti,“ zvestuje kamenná doska v ohrádke pod krížom. My sme ešte žiadnu bolesť necítili, a tak sme hneď pokračovali na vrch.
Pamiatky a filozofovanie na vrchole
Tu sa nachádza okrem rozhľadne aj kryté posedenie a dve pamätné dosky, jedna je venovaná 40. výročiu SNP a nesie ešte hrdo posolstvo kosáka a kladiva – znakov proletárov.
Druhá je venovaná spoluzakladateľovi tradičných výstupov na Jaseninu. Jozef Valkovec bol medzi tými, čo založili peknú tradíciu, kde sa väčšinou v auguste stretnú na tomto vrchu turisti z troch dedín: Málinca, Hradišťa a Krnej. Tí sem absolvujú určite náročnejšiu púť než my teraz. Možno sem raz prídeme aj v ich stopách.
Je načase vystúpiť na drevenú rozhľadňu, ktorá je, ako hlása nápis, majetkom obce Krná. Keďže má Jasenina výšku 995 metrov nad morom, tak hádam správne predpokladám, že sme vďaka tejto stavbe prekročili tisícmetrovú hranicu.
Napriek tomu, že v čase našej návštevy sa nebo začalo zaťahovať mrakmi, sme mohli okrem iného obdivovať Lučenec, Poltár a hlavne línie kopcov v diaľke kdesi až v Maďarsku. K úplnej radosti chýbal len voľný pohľad na opačnú stranu, kde spoza vysokých ihličnanov vytŕčal len malý cíp Vysokých Tatier. Tu by sme možno vyrúbanie aspoň toho najvyššieho stromu uvítali. Určite by bolo z nich vidieť oveľa viac.
Ale to je len jediná pripomienka k výletu, ktorý je ideálny pre rodiny s deťmi. Naša cesta späť prebiehala opäť bez problémov a bola ešte rýchlejšia než tá hore.
Aj tu si môžeme prázdno zafilozofovať a prirovnať dnešné putovanie k tomu celoživotnému, kde je tiež cesta na náš vysnený vrchol vždy ťažšia a pomalšia než tá dole.
