RIMAVSKÁ SOBOTA. Od chvíle, keď ju ako detskú pacientku hospitalizovali v nemocnici na očnom oddelení, ubehli roky. Vtedy jej učarovali modré šaty s bielou zásterkou, ktoré nosili zdravotné sestry. Začala snívať o tom, že aj ona sa raz bude nosiť sesterskú uniformu a pomáhať ľuďom.
Dnes (1. júla) je to rovných 50 rokov, odkedy Ľubka Husáriková nastúpila do rimavskosobotskej nemocnice.
S hodným odstupom času si stále rada zaspomína na časy, keď mali k dipozícii len jednorazové veci. Skleneno - kovové striekačky či kovové ihly boli bežnou súčasťou vybavenia ambulancií. O jednorazových katétroch v tom čase nechyrovali.
Vysnívané povolanie vníma pani Ľubka ako poslanie. Hovorí o ňom s láskou aj napriek tomu, že je mimoriadne náročné a počas piatich desiatok rokov ho poznačili mnohé zmeny.
Oslavujete krásne pracovné jubileum. Ako to vnímate?
Ubehlo to tak rýchlo. Až teraz si uvedomujem, že to je už 50 rokov. Som rada, že robím v zdravotníctve, kde som chcela pracovať od začiatku.
Ako ste v práci prežilil posledný rok, ktorý poznačila pandémia nového koronavíru, ktorý svet dovtedy nepoznal?
O jedno dieťatko prišli, druhému neraz život visel na vlásku. To, čo Miška čaká na jeseň, skutočne dojíma Čítajte Pracujem na internom oddelení. Mali sme otvorené aj korona oddelenie, no ja som robila na bežnej interne. Pacientov sme mali dosť. Ľahšie aj ťažsie stavy. V decembri som sa nakazila covidom aj ja. Našťastie, mala som ľahší priebeh. Po dvoch týždnoch som bola negatívna a mohla som znova nastúpiť do roboty. Čiže, bolo to značne náročné, ale zvládali sme to.
Načrime do minulosti. Prečo ste sa rozhodli práve pre povolanie sestry?
Presne si pamätám ako to vzniklo, lebo to bol môj sen. Ako osemročná som ležala na očnom oddelení a bola tam jedna veľmi milá, pekná a dobrá sestrička. V tých časoch mala aj peknú uniformu. Modré šaty a zásteru. Utkvelo to v pamäti a povedala som si, že aj ja raz budem zdravotnou sestrou. Okrem toho, keď som nastúpila v Lučenci do školy, tak táto sestrička vtedy robila v lučeneckej nemocnici na internom oddelení. Tam som ju stretla. Jej tvár som si veľmi dobre pamätala. Mala som veľkú radosť, že ju opäť vidím. V podstate to bola ona, kto ma motivoval už od detstva stať sa zdravotnou sestrou.
Spomínate si na svoj prvý deň v práci?
Úpenlivá prosba stredoškoláčky na sociálnych sieťach, šancu na život jej môže dať vhodný darca Čítajte Keď som nastúpila v nemocnici v Rimavskej Sobote na chirurgické oddelenie, vrchná sestra a personál, staničné sestry, nám rozdávali dary – uniformy. Keď som v ten deň išla domov, veľmi som sa tešila. Každému som ukazovala, aké mám modré šaty a zásteru. Mamka mi to upravila na moju veľkosť. V robote som na zmene bola najmladšou Mala som 19 rokov. Ostatné sestričky boli odo mňa staršie. Mali okolo 30 rokov a viac. Mala som pred nimi rešpekt, veľmi som sa neozývala. Niežeby som sa bála, ale rešpektovala som ich. Ako povedali, tak bolo. Mala som veľmi dobrú vrchnú sestru, ktorá ma zaučila, poukazovala, vysvetľovala aj kontrolovala. Tak som sa zabehla a robila som roky na chirurgickom oddelení.
Skúste porovnať svoje začiatky v práci so začiatkami dnešných absolventiek stredných zdravotníckych škôl. Pomáhate im aklimatizovať sa novom pôsobisku?
Pomáhame. Po tom, ako som dlhé roky robila na chirurgii, zaúčala som aj ja nové sestry. Bola som tam akoby vychovávateľka. Vrchná vždy povedala, že ja budem zaúčať. A aj teraz, keď tie sestričky stretnem, robia už na iných oddeleniach, ale sú mi vďačné a ďakujú za to všetko, čo som ich naučila. A snažím sa aj teraz. Keď mladá asistentka či zdravotná sestra niečo nevie, tak jej pomáham ako viem. Nie každému sa páči, keď radím, ale snažím sa byť nielen sestričkou, ale aj priateľkou a dobrou kolegyňou.
Akú prvú profesionálnu radu ste dostali vy, keď ste začínali?
Keď máš nejaké problémy, treba sa nahlas ozvať, nie to riešiť poza chrbát. Pretože keď je problém, tak sa vyrieši. A to som si zapamätala.
Za polstoročie sa zdravotníctva a celkovo medicína výrazne zmenili. V čom sa podľa vás práca zdravotnej sestry vtedy a dnes najviac odlišuje?
Keď som nastúpila neboli jednorazové veci. Mali sme skleneno-kovové striekačky, kovové ihly, neboli jednorazové katétre. Napríklad, keď mal pacient infúziu a potreboval ísť na záchod, vybrali sme mu zo žily kovovú ihlu a keď sa vrátil, znova sme ho museli napichnúť. Z tohto hľadiska sme sa dosť narobili. Museli sme sterilizovať, všetko kontrolovať. Teraz je dostatok jednorazového materiálu a aj v iných smeroch je práca veľmi uľahčená. Pamätám si, že keď sa objavili prvé jednorazové ihly a striekačky, vrchná nám ich pekne rozdelila, každej isté množstvo kusov, podľa toho, koľko prišlo zo skladu. Tie začiatky s kovovými ihlami nám však dali veľkú prax. Teraz, keď je to jednoduchšie a práca ide rýchlejšie, môžeme sa viac venovať pacientovi. Aj laboratórne odbery sa zjednodušili. My sme museli odoberať vzorky do skúmavky a potom zaškrtávať na papier či písať ručne, čo treba vyšetriť. Teraz všetko dávame do počítača, laboratórium to hneď vidí a výsledky si tiež pozrieme priamo v počítači. Predtým sme pre výsledky museli chodiť, vypisovať formuláre. Tak to je ďalší rozdiel oproti minulosti. Samozrejme, aj diagnostické vyšetrenia sú na vyššej úrovni, magnetická rezonancia, počítačová tomografia, to je už úplne iné, ako obyčajné röntgeny kedysi.
Ako ste si zvykli na prácu s počítačom?
Bola to veľká zmena. Mám syna, tak sme najprv nejaké veci s počítačom robili doma spolu. Potom sa objavili mobily. Ale naučila som sa to. Chodili sme aj na počítačové kurzy, kde nás učili všetko, čo sme potrebovali. Takže teraz to už ide.
Hovorí sa, že práve zdravotná sestra je k pacientovi najbližšie. Trávi s ním veľa času, vypočuje ho. Spomínate na niektorých pacientov aj po rokoch?
Mám takých pacientov. Napríklad na chirurgii bola jedna matka s dieťaťom. Zhruba 4 - 5-ročným. S popáleninou. Tú matku poznám doteraz a je to už možno cez štyridsať rokov. Tiež jej dcéru. Keď sa stretneme pozdravíme sa. Ale mám viacero takých pacientov, ktorých som si zapamätala a dodnes sa zdravíme. Aj oni si pamätajú mňa. Doteraz sa mi stáva, že keď príde pacient k nám na interné, vraví mi: jáj, sestrička, vy ste robili na chirurgii, ja si vás pamätám. Viackrát ma takto niekto oslovil, no ja si už všetkých nemôžem pamätať, sú to roky.
S pacientami prežívate bolesť, trápanie a tiež radosť z vyliečenia ...
Dlhé roky som odrobila na chirurgii. Dalo by sa povedať, že toto oddelenie bolo mojím miláčikom. Tam pricháchajú aj pacienti po úrazoch či nehodách. Častokrát sú zakrvavení, treba ich poumývať. Odrazu vyzerajú celkom inak. Tiež nie sú výnimočné naozaj ťažké, ba až kritické stavy. Keď sme takéhoto pacienta videli neskôr odchádzať domov, tak sme si povedali, že naša snaha a práca neboli márne. Tešili sme sa zároveň s nimi.
Spektrum pacientov na oddelení internej medicíny je zjavne odlišné od pacientov na chirurgii. V čom sa zmenila vaša práca sestry na internom oddelení, kde teraz pôsobíte?
Je to naozaj celkom iná práca. Pacienti na interne si vyžadujú väčšiu pozornosť a starostlivosť. Prichádzajú v ťažkých stavoch. Buď majú horúčky alebo sú to kardiaci, prípadne trpia inými ochoreniami. Ide o pacientov bezvládnych, častokrát seniorov. Vyžadujú prácu sesterskú, sanitársku aj inú. Potrebné je spraviť im vyšetrenia ... . Čiže, stále sa okolo toho pacienta motáme a staráme sa o neho.
Ktorá časť pracovného dňa vás najviac baví?
Ráno je pestré. Prichádzajú noví pacienti, iní odchádzajú domov. Vybavujeme okolo toho veci, vyšetrenia, podávame terapie ... . Ale naplnený je celý náš pracovný deň.
Spomenuli ste, že v nemocnici ešte stále slúžite aj nočné služby. Je náročné zvyknúť si na ne?
Nočné služby robím už roky rokúce, okrem materskej dovolenky. Sú náročné. Bolesť či ochorenie pacienta sa niekedy prejavuje najmä v noci. Srdiečko začne bolieť, zvyšuje sa krvný tlak alebo pacient nevie spať. Veľakrát v noci prichádzajú aj noví pacienti. Takže máme rušno.
Laik si nočnú službu nevie predstaviť. Môže si sestra počas nej oddýchnuť, prípadne trochu si pospať?
„Oddýchnuť“ iba pri počítači, kam všetko evidujeme a pripravujeme si na ráno – terapie, infúzie, vyšetrenia, odbery. To je jediný čas, kedy si môžeme posedieť alebo vyložiť nohy. Ale pospať, to tedda nie.
Ak ste za 50 rokov ani raz v nočnej nespali, je to dôkazom toho, že sestry v nočnej ozaj nespávajú.
To je zodpovednosť. Ak napríklad pacient šiel na toaletu, dlhšie sa nevracia, ideme pozrieť, či mu nie je zle. Všetko sledujeme.
Zdravotníctvo je o práci s ľuďmi, tímovej spolupráci a dôvere. Ako sa vám spolupracuje s lekármi či sanitármi?
Sú veci, ktoré sanitár alebo sestra sama nevie urobiť. Potrebujeme si vzájomne pomôcť, musíme spolupracovať. Nejde to bez toho, aby sme spolu dobre nevychádzali a nerobili spoločne niektoré činnosti.
A čo spolupráca s lekármi? Máte pocit, že by sa správali voči sestrám nadradene?
Nie, nemám . Veľa lekárov, ktorí začínali na chirurgii, si bralo rady aj od sestier. Nie každý hneď vedel niektoré veci, opýtal sa, my sme mu poradili. V tomto zmysle určite nedávali najavo nadradenosť. Vychádzali sme dobre, vládol medzi nami rešpekt.
Nastal niekedy moment, že ste oľutovali svoje rozhodnutie stať sa sestrou, prípadn situácia, s ktorou ste sa len ťažko vyrovnávali?
Také momenty sa vyskytli veľakrát. Ale keďže moja mama nechcela, aby som bola zdravotná sestra, doma som sa nesťažovala, ani nikde inde. Až keď počula o mne reči z nemocnice, prijala moje rozhodnutie a bola spokojná. Predsa som si vybrala to, čo som chcela.
V rámci vašej dlhoročnej praxe ste zažili niekoľko rokov mimo slovenského zdravotníctva ... .
Od roku 1983 do 1988 som pracovala v Líbyi na chirurgickom oddelení. Veľa vecí som sa tam naučila. Robili tam Poliaci, Juhoslováci, Kórejci, Pakistanci. Mala som možnosť spoznávať medzinárodný tím lekárov a sestier, hoci primár, lekári a pomocný personál boli domáci. Ale zhodli sme sa, bolo mi tam dobre. Dva roky som bola dokonca vrchná sestra na chirurgii.
Nebolo pre vás náročné nastaviť sa na pôsobisko v ďalekom svete?
Trochu áno. Predsa len tam bola jazyková bariéra. S pacientmi bolo treba po arabsky, na vizitách zasa po anglicky. Ale to sa dalo naučiť.
Zaujalo vás niečo na líbyjskom zdravotníctve. Myslím tak, že by to mohlo byť inšpiratívne pre to naše, v tom čase československé zdravotníctvo.
Mali iný systém práce v rámci urgentnej starostlivosti. Urgentný príjem tam už vtedy fungoval tak, že po príchode sa pacienti triedili na ARO alebo iné oddelenia podľa stavu.
Aký bol návrat z Lýbie domov?
Aj som sa tešila, aj bol náročný. Nechceli ma odtiaľ pustiť. Ale ja som už veľmi chcela prísť domov.
Keď niekto niečo robí 50 rokov, zrejme je vo svojej práci nielen dobrý, ale ho aj baví. Čím napĺňa vás?
Kontakt s pacientom. To ma veľmi baví. Netuším, čo bude, keď prestanem robiť. Ľudia mi aj povedia, prečo to ešte robím, ale mňa to jednoducho baví. A viac o tom nerozprávam.
Kontakt s pacientom ale často nie je jednoduchý. Môže byť v ťažkom stave, nemá dobrú náladu alebo ju nemáte vy. V čom spočíva váš recept na to, aby si pacient o vás povedal, že ste ako med?
Pacient na vás vidí všetko. Posmešok či úškrn ho nelieči. Ak sa však usmievate, hneď na všetko zabudne, aj inak reaguje. Každý pacient je iný, treba vedieť byť aj psychológ. Koľkokrát si pomyslím, čo ma v službe čaká, ale musím to urobiť. Preto som tam, preto som si toto povolanie vybrala. Ja si myslím, že k dobrej nálade treba prísť.
Aký je váš recept na dobrú náladu v práci?
Rada sa hýbem. Nie som typ, čo sedí. Mám záhradu a pomáham, kde môžem.
Už roky sa hovorí, že slovenské zdravotníctvo trpí nedostatkom zdravotných sestier, pôrodných asistentiek a samozrejme aj lekárov. Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí zvažujú povolanie sestry?
Každému, kto má pozitívny vzťah k ľuďom a rád pomáha, nech ide za zdravotnú sestru. Je to veľký dar, kto to dokáže robiť. Je to vzácnosť.
V sesterskom šate zrejme plánujete ešte nejaký ten rôčik zotrvať... .
Nedávam si limity. Kadečo môže skrížiť moje plány. Zatiaľ som rada, že sa ráno zobudím a som v pohode, že idem do roboty alebo z roboty a doma si môžem robiť svoje veci.
Autor: TS, MB
