FIĽAKOVO. Radošinské naivné divadlo(RND) zahájilo v júli tohto roku už svoju 59. sezónu. Na jeho čele dodnes pôsobí legendárny dramatik a herec Stanislav Štepka. Ako povedal vo štvrtok 12. augusta na záver predstavenia jeho najnovšej hry vo Fiľakove, sám nevie prečo sa v tomto meste ocitli za tak dlhú históriu prvý krát hoci pochodili nielen celé Slovensko ale aj mnoho zahraničných krajín. Pomyselne tak miestnym splatili dlh a možno u nich neboli, ako prezradil v krátkom rozhovore, naposledy. S hrou pán Strom sa predstavia aj v sobotu 14. augusta o 20.30 v Lučenci.
Nová hra RND nesie podtitul „Príbeh o živej drevine“. Skrz storočný buk sa dostávame do deja, zloženého pomocou samostatných mikropríbehov. Dozvieme sa v nich nielen o stromoch a tvoroch, ktoré s nimi žijú väčšinou vo vzájomnej symbióze. Okrem ďatľa, ktorý ich štve skoro tak, ako občas človek, ktorý má právo rozhodovať o ich nebití, ale dokáže ich (ako záver hry ukáže) až dojemne chrániť.
Samotný divadelný "principál" ponechá počas hry veľa priestoru hercom, ktorých mená, hoci nerezonujúce v médiách dokážu potiahnuť predstavenie viac než dostatočne. Ja som sa neubránil trochu smutnému pocitu, že je to príprava na časy keď ich "šéf" nebude môcť stáť na doskách, ktoré znamenajú svet. Našťastie je stále tu a ešte sa odísť rozhodne nechystá.
V presne dávkovaných momentoch keď sa publiku predstaví aj Štepka sa zraky všetkých upierajú hlavne na neho a sú určite radi, že tá "človečina" z neho stále jasne vyžaruje. Verní priaznivci poetiky tohto divadla nebudú toto hrou proste sklamaní, tak ako neboli ani tí čo ich videli prvýkrát vo Fiľakove. Ovácie v stoji boli úprimné a ako sa niektorí po predstavení priznali, už počas hry im v niektorých momentoch vyhŕkli slzy dojatia. Vyzdvihnúť treba aj to, že veľké myšlienky predvádzali herci s minimálnymi kulisami, ale o to efektnejšou zadnou videoprojekciou. Hra nesie v sebe niekoľko humorných momentov, ktoré budú v pamäti divákov rezonovať asi dlho a nestratili by sa ani v tých najznámejších hrách tohto ojedinelého divadla.
Krátky rozhovor so Stanislavom Štepkom
Vďaka kolegyni z tv LocALL Ivete Cíferovej sme sa aj My po predstavení vybrali do zákulisia na dohodnutý rozhovor s principálom divadla, na druhý pokus klepeme na správnu šatňu. Práve prezliekajúci Štepka je prekvapený. Manažér mu zabodol túto informáciu predať, on však bez mihnutia oka s rozhovorom súhlasí, len nás poprosí nech ho počkáme kým sa prezlečie. Po chvíli už príde na javisko a tak sa práve tam, kde sa ešte pred nedávnom odohrával veľký príbeh porozprávame v krátkosti o tom čo sme videli, ale verím, že ešte len uvidíme.
Ako ste prišli k dejovej línii tejto hry? A kde sa vy vidíte v tejto veľmi premenlivej dobe?
Mali sme teraz príležitosť byť dva roky doma, ale aj porozmýšľať o tom čo nás obkolesuje, že nie je to len otázka nás, ale aj prírody a všetkého toho čo žijeme, že sme v problémoch a starostiach a všetci sme na tom rovnako. Či je to strom, či tí čo žijú v lese, ale všetci čo žijú na tejto planéte. Zažívame všetci niečo veľmi zvláštne o čom treba rozmýšľať. Dokonca som videl nakreslené hodiny, že sme už po dvanástej a mali by sme si vážiť všetko živé, ale aj niečo preto urobiť O tom som počas tej nešťastnej pandémii rozmýšľal a napísal o tom hru. Aby to bolo aj k veci aj na rozmýšľanie. Aby tam bolo to čo robí RND robí týmto divadlom, aby tam bol humor.
Predstavenie vyvoláva v divákovi rôzne pocity, myslíte si, že ho dokáže osloviť?
Ja myslím, že áno. Teraz sme odohrali už 25. reprízu ani jediný raz sme sa nestretli, že by sme zacítili nejaké rozpaky zo strany publika. Možno niekedy čakajú niečo iné, klasické RND. Hru kde bude za sebou fóry a príbehy zo života takého realistického až naturálneho. Tak toto je iné, poetická hra a vyžaduje si aj poetickú dušu. A keď ju ľudia v sebe len hľadajú, možno ju ňou pomôžeme nájsť. Chceme sa spolu osloviť a zamyslieť sa nad tým čo hádam stojí za zamyslenie.
Ako sa vám páčilo vo Fiľakove?
Presne pred rokom sme mali 10-tisícu reprízu, takže sa viete predstaviť koľko sme sa nacestovali po Slovensku a Čechách, boli sme šesť krát v Kanade, v Spojených štátoch i Austrálii a čo ja viem kde, ale vo Fiľakove sme ešte nikdy neboli. Aj sme sa pred predstavením trochu s obavami rozprávali či ľudia prídu a boli sme veľmi príjemne prekvapení, že sme v sále zastihli "našich" stálych divákov, inteligentných a pozorných, ktorí nám to dali najavo. Mali by ste to zažiť v zákulisí akí boli herci naozaj úprimne prekvapení z toho, že hoci sme tu boli prvý raz , reakcie publika boli veľmi silné a ja verím, že určite sme tu neboli naposledy.
Hoci ste písali hru počas pandémie, paradoxne v hre nie je ani čo i len zmienka o nej, i keď jej dej končí v roku 2021. Vyhýbali ste sa jej zámerne?
Áno naschvál. Všetci máme toho dosť a napísal som aj druhú hru a rozmýšľam či ju máme vôbec hrať. Má názov Sedel som dva roky, tak ako sme všetci sedeli a ešte sedíme. Neviem či to ľudia chcú počuť, o tom čo denno-denne počúvajú v televízii a s čím majú sami starosti. Všetci sme na tom rovnako a tak som sa pustil teraz do úplne inej hry a dúfam, že sa ju podarí dokončiť. Volá sa Spev kohúta a je o tom čo všetci ľudia žijúci na vidieku poznajú. Keď kohút začne o štvrtej ráno spievať a čo to urobí so susedmi. Poznám to z vlastnej skúsenosti a je to naozaj zážitok veľmi zaujímavý ani tak pre mňa ako pre ľudí v okolí. Chceli by sme ju začať skúšať už na jeseň.
Takže tá "pandemická" hra pôjde úplne do zabudnutia?
Možno to nebola úplne márna snaha lebo môj syn teraz robí pre verejnoprávnu televíziu cyklus monológov Kataríny Kolníkovej, má to názov Pošta pani Kolníkovej a tam chceme odcitovať aj niektoré časti z nej.
