LUČENEC. „Mamu som nepoznal. Zomrela, keď som bol ešte veľmi malý. Vychovala ma nevlastná mama. Do školy som veľmi nechodil. Boli sme chudobní. Veľakrát sme nemali čo jesť, ani hračky sme ako deti nemali. Oblečenie som mal len vtedy, keď mi ho dali cudzí ľudia, ktorí nás ľutovali. Žili sme v dome bez elektriny, vody. Pamätám si, ako sestru zobrali do ústavu vo Fiľakove. A raz, hneď po vianočných sviatkoch, prišli aj pre mňa. Skončil som v zariadení sociálnych služieb v Haliči,“ spomína na svoje smutné detstvo Zoltán Horváth, klient Domova sociálnych služieb (DSS) Slatinka.
V minulosti boli totiž mentálne postihnutí klienti DSS umiestnení v kaštieli na periférii Lučenca.
Onedlho budú obývať moderné priestory v rôznych lokalitách Lučenca a tiež vo Vidinej, v ktorých vyčlenili priestory aj na garsónky pre partnerov.
Návrat do prirodzeného prostredia
Rovnako, ako Zoltánovi, aj ďalším zdravotne hendikepovaným klientom
