Vari na prstoch dvoch dlaní by sa dali spočítať domy, v ktorých ešte niekto býva. Mladí sa pobrali za živobytím do mesta, ich rodičia a starí rodičia svoje rodné domy neopustili. Na jarku pred obcou sedela 66-ročná teta Anna a pri nej sa páslo niekoľko kôz a oviec.
„Tu som sa narodila a tu aj dožijem. Voľakedy sa tu však žilo oveľa lepšie. Naši rodičia síce robili u gazdov, no neskôr sa o chotár staralo ábelovské družstvo. Teraz si staré domy kupci prerábajú na chaty. Prerobili už aj starú školu a vyhňu. Doma mi je dlho sedieť a tak chodím každý deň s kozami a ovečkami na pašu. Chováme si ešte dve prasiatka a z toho vyžijeme. Nadojíme si mlieko, urobíme syr, dopestujeme zemiaky a chlieb nám vozia autom v pondelok a piatok. Kozy dojím ja a ovce manžel. Hovorí, vraj on kozy nevie dojiť, ale podľa mňa nechce. Dakedy sme si aj chlieb piekli sami. Dobre sa nám tu žije. Keď sa pozriem na kopec za záhradou, neraz uvidím zajace, srnky aj diviaky. Medvede tu nie sú, ale v Madačke vraj pobehujú. Škoda, že to tu vymiera. Najstarší obyvateľ má vyše 80 rokov a najmladší má 33. Robota tu nie je žiadna a tak tí mladší sú nezamestnaní a skončia pri alkohole. Zlodejov sa nebojíme a keby aj prišli, nemajú nám čo zobrať“ povedala teta Anna. Keď sme odchádzali, tak za nami zakričala, že noviny posielaťne musíme , vraj jej Novohradské noviny nosí poštárka. Takže MY sme každý týždeň aj medzi horami v Nedelišti.
Autor: pem
