ŠIVETICE. Je nielen posledným žijúcim keramikárom v Šiveticiach, ale zažil aj časy, keď v tejto dedine v Revúckom okrese hrnčiarske remeslo ešte naplno fungovalo a žilo tam viacero hrnčiarskym majstrov.
Keramikár František Szarka nám v rozhovore prezradil, ako sa z elektrikára stal keramikárom a ako mu pritom pomohla jeho záľuba v jaskyniarstve.
Patríte do poslednej generácie hrnčiarskych majstrov zo Šivetíc. Ako ste sa k tomuto remeslu dostali?
Prakticky náhodou. Pochádzam totiž z Rožňavy a v Šiveticiach som pracoval na elektrifikácii dedín ako elektrikár a napokon som sa tam v roku 1955 priženil. Tam som mal možnosť zoznámiť sa so starými hrnčiarskymi majstrami.
Niekdajší terč vykrádačov sa stáva vyhľadávaným pútnickým miestom Čítajte Hoci som mal v tom čase ako koníček jaskyniarstvo, aj hrnčiarstvo sa mi veľmi zapáčilo. Keď som skončil vojenčinu, začal som sa s ním viac zoznamovať. Venoval som sa mu od roku 1965 až do roku 2016, keď som mal 80 rokov.
Priženili ste sa do hrnčiarskej rodiny?
Áno, starým otcom mojej manželky Márie bol Ondrej Ráffay, ktorý už vtedy nežil, zomrel v roku 1945. Ako mladomanžel som okrem iného rozmýšľal, čo urobiť, aby moja manželka nemusela dochádzať do roboty do Jelšavy, kde pracovala ako predavačka. Ráno o siedmej odchádzala a večer o siedmej sa vracala. Chýbala mi a rozmýšľal som, čo s tým urobiť. Napokon mi pomáhala pri výzdobe mojich výrobkov.
Ako konkrétne ste sa dostali od elektriny k hline?
Pravdu povediac, nikdy som sa nechcel stať elektrikárom, ale rádiomechanikom. Tam však zobrali len môjho kamaráta, ale ja som sa napokon od neho o rádiotechnike naučil všetko, čo vedel on.
Povedal som si teda, že keď prídem z roboty, budem opravovať rádiá. Nedokázal som však za to pýtať peniaze, preto som si od začiatku hovoril, že na tom iba riadne prerobím (smiech).
