Boli chvíle, keď žobrali o kus cukru a mlieka

Pozvala nás do kuchyne starého ošarpaného domu, v ktorom býva osem ľudí a s ťažkým povzdychom zaspomínala na časy, kedy by si ani nepomyslela, že na vlastnej koži raz zažije naozajstné životné trápenie.
„Keď sme pred šiestimi rokmi kúpili dom, v živote by ma nenapadlo, že sa na nás začne každý deň valiť čoraz väčšia smola a nešťastie. Zobrali sme si vtedy úver a dom zariadili. Vlastnými rukami sme vykopali studňu, postavili garáž a vzali do prevádzky aj krčmu. No od tejto chvíle akoby uťalo. Najlepší kamaráti sa nám otočili chrbtom a neraz sa vyhrážali, že nám do krčmy hodia bombu. Pred dvomi rokmi som si myslela, že som ochorela a mala som obavy, že mám rakovinu. Veľmi som sa prekvapila, keď som zistila, že som tehotná. V druhom stave bola aj moja dcéra Jana. Vždy mi hovorila, že chce mať sestru. Nikdy by som si nepomyslela, že budeme rodiť spolu. Vtedy som už robiť nevládala a krčmu sme museli zatvoriť. Išla som na materskú, manžel stratil prácu a po čase sme nestačili splácať úver. Jedného dňa sa vo dverách objavil exekútor a náš život sa rozsypal ako domček z karát,“ hovorí pani Eva.Pokiaľ manžel Evy pracoval, exekútor mu siahol na plat. Rodina sa zrazu z normálnych koľají dostala do životnej priepasti plnej bolesti a utrpenia. „Celý minulý rok dostával manžel dvetisíc korún. Štyri mesiace sme nemali ani elektriku. Chodili sme po kontajneroch a hľadali vosk, aby sme si mohli aspoň nejako svietiť. Tak sme prežili aj sviatky všetkých svätých. Zima bola pre nás hrozná. Nemali sme dať čo do úst. Jedli sme len zamrznuté zemiaky. Neviete si predstaviť, akí sme boli vyhladnutí. Ja som si veľakrát odriekala, len aby dvojročná Zuzka a o pol roka mladšia dcérina Natália prežili. Keď som išla do dediny pýtať kus cukru alebo trochu mlieka, nikto nám nepomohol. Žijeme z ruky do úst, jeme zemiaky a chlieb pečiem doma v rúre. V živote som nikomu nič neukradla, ale niektorí sa na nás pozerajú ako na zlodejov. Prišli aj také chvíle, kedy sme si mysleli, že sa medzi sebou pozabíjame,“ tvrdí Eva.
Eva však rukami nezalamuje. V dome ich býva osem, teraz dostávajú asi 17-tisíc korún, no stále sa nevedia vymotať z najhoršieho. „Sme na mŕtvom bode. S dcérou sme nechali deti pri chlapoch a odišli hľadať prácu do Bratislavy. Lenže sme nemali toľko peňazí, aby sme dokázali platiť za ubytovanie. Neuspeli sme ani v Banskej Bystrici, a tak sme sa vrátili domov. Napísali sme už veľa inzerátov, v ktorých prosíme dobrých ľudí o pomoc. Zatiaľ sa však našlo málo ochorných. Dokonca nám jedného dňa zatelefonoval neznámy pán, ktorý dcére navrhol, aby išla „šľapať“ na ulicu. Okamžite som mu zložila telefón. Na stravu minieme mesačne 12-tisíc korún, pre deti potrebujeme aspoň 60 litrov mlieka a za plienky zaplatíme ďalšie dve tisícky. Nemáme v čom prať, potešil by ma aj starý šijací stroj. To, čo sme si nadobudli, sme odniesli do záložne, len aby sme mali dať čo do úst. Verím, že sa nájdu dobrí ľudia, ktorí nám podajú pomocnú ruku,“ dúfa nešťastná Eva.

Tento smutný príbeh rodiny pani Evy sme zaradili do súťaže, ktorú pripravil OD Prior spolu s našou redakciou. Tri rodiny majú možnosť získať tovar v hodnote 15-tisíc korún. Prvá rodina Rutkajovcov si už koncom mája tovar v tejto hodnote nakúpila. Druhú rodinu riaditeľ filiálky v Lučenci Juraj Suja odmení v auguste. Milí čitatelia, pošlite nám vaše tipy na rodiny, ktoré by takúto pomoc potrebovali. Tie, ktoré budú spĺňať podmienky súťaže, navštívime, zverejníme ich príbeh v novinách a vy rozhodnete o tom, kto si z OD Prior odnesie nákup v hodnote 15-tisíc korún.