PÔTOR - ŽIHĽAVA. „Merkujte, aby ste nezabudli odbočiť vpravo, lebo to rýchlo prebehnete,“ smerovali voľakedy Pôtorčania ľudí, ktorí mali namierené do Žihľavy, miestnej časti ich obce.
Dnes už nemusia zvedavcov, ktorí chcú vidieť miesta, kde chystali, natáčali či strihali vyše 120 filmov, usmerňovať. Doba pokročila, stačí si zapnúť navigáciu.
Vo filmoch a paródiách z dielne tamojšieho filmového klubu si zahralo už zhruba 355 hercov.
Nešlo však o slávne tváre z televíznych obrazoviek či plátien kín.
Ivan Vredík, lesník a amatérky režisér dal príležitosť dedinčanom, dokonca aj klientom niekdajšieho Ústavu sociálnych služieb pre mentálne postihnutých v Kirti.
Jeho tvorba už roky rozosmieva divákov v rôznych kútoch Slovenska. Zaujala aj na súťažiach hraného amatérskeho humoru, z ktorých si nápadmi sršiaci Žihľavčan veľakrát odniesol ocenenia.

Aj keď od prvej klapky v roku 1974 už ubehol hodný čas, Ivan Vredík rozhodne nemieni s filmovačkami skoncovať.
A má aj ďalšie zaujímavé plány, ktoré majú byť lákadlom pre návštevníkov miesta s názvom, aký dal aj svojmu filmovému klubu. Pomenoval ho Urtica, čo v preklade z latinčiny znamená Žihľava.
„Začiatky boli plné zábavy, nadšenia a ohnivej vody. Tá nemohla chýbať. Ani vo filmoch,“ spomína s úsmevom amatérsky režisér, ktorý sa veľakrát ocitol nielen za, ale aj pred kamerou. Zaskvel sa napríklad v paródii na známy akčný film Rambo. Vyzbrojený starým výfukom, z ktorého šľahajú plamene, pivom Gemer, na uchu s kravskou náušnicou s identifikačným číslom, poľahky zlikvidoval početnú nepriateľskú partiu.
Ivana Vredíka však najviac fascinujú filmové mayovky. Kovboji a najmä Indiáni sú jeho srdcovkou. Výrazne poznačili nielen jeho tvorbu, ale aj život.
Nebola to komédia, no všetci sa smiali
Na tú dobu ohromná technika. Kamera Admira S8. V roku 1973 ju kúpili do niekdajšej Osvetovej besedy v Pôtri. Prišli prvé pokusy o natočenie indiánky.
„Prvý film sa volal Kaňon samé zlato. Natočili sme ho v roku 1975 v neďalekej pieskovej bani. Trval sedem minút. Avšak problém bol s jeho ozvučením. Zvuk sa vtedy nahrával na kotúčový magnetofón. Púšťal sa ako kulisa k filmu. Bolo náročné zosúladiť dianie na plátne so zvukom a tak vznikali humorné situácie, keď už hrdina ležal mŕtvy na zemi a výstrel zaznel až potom. Divákov to veľmi pobavilo a preto sme neskôr stavili na paródie,“ rozhovorí sa Vredík o svojich filmových začiatkoch.
Dedinčanov film, ktorý mal premiéru v tamojšom kultúrnom domu, a v ktorom sa zaskveli aj Dežo Oláh – Rúra či pastier kráv Šaňo Barányi – Štrbák, tak očaril, že si to pred kamerou chceli vyskúšať.

Pomaly nebolo domu bez herca.
„Šaňo Barányi, alias Štrbák, je legenda. Ale pijatika ho zmordovala a tak dlho nevydržal,“ podotkol režisér na adresu nezabudnuteľnej tváre jeho filmov, ktorá sa blysla aj v Lupičoch západu či Zabijakoch.
Pred kamerou sa ocitli aj turisti
„Som bledá tvár, ktorá svoju mladosť zažila v časoch veľkého rozmachu filmov Karla Maya, westernov, Beatles a celkovej romantiky. Vtedy vznikli prvé námety, ktoré sa realizujú dodnes...,“ povedal Ivan Vredík ešte v čase, keď sme sa stretli po prvýkrát. Bolo to v roku 2007.
A všetko čo, čo vymenoval, poznačilo jeho tvorbu.
Smrť čierneho diabla, 1000 dolárov za Čierneho diabla, Stopy vedú do Sierra Madre či Western werbung boli v 80.-tych rokoch hitmi amatérskeho filmu.

Partia zo Žihľavy nenatáčala len doma, ale aj vo vzdialenejších regiónoch. Dej filmu Stopy vedú do Sierra Madre sa odohráva v Račkovej doline v Západných Tatrách. Dokonca si v ňom zahrali aj traja poľskí turisti.
„V tom čase to bol na naše pomery už veľkofilm. Trvá vyše 20 minút,“ podotkol veľký vyznávač kultúry pôvodných obyvateľov Ameriky.