Z kuchyne sa ozýva praskot ohňa. Zvonárova žena práve chystá večeru. Pri varení si občas pohmkáva jej dobre známu melódiu. Občas ju prehluší kvílenie vetra, ktorý prefúkne každú škáru vo vysokej veži.
Jej muž prechádza od okna k oknu. Pod nohami mu vŕzga drevená podlaha. Je nielen zvonárom, ale aj „očami“ mesta. Veď ak by kdesi vyšľahli plamene alebo sa nebodaj blížila pohroma, je prvý, kto udalosť zvestuje ľuďom, zaspávajúcim po úmornom dni.
Jedno, druhé, tretie, štvrté okno. Brezno a okolité kopce má ako na dlani. Všetko je tak, ako má byť. Usadí sa za stôl a čaká na skromnú, no chutnú večeru. Zvonárka je šikovná gazdiná.
Ktovie, či voľakedy večer breznianskeho zvonára vyzeral práve takto. Možno áno, možno je poznačený inými príbehmi. Jedno je však isté.
Najvrchnejšie poschodie klasicistickej mestskej veže, ktorá je bezmála už dve storočia ústrednou dominantou historického centra Brezna, je pre návštevníkov veľkým lákadlom.
No ak chcú uvidieť zvonárku so zvonárom, nahliadnuť do ich bytu, počuť spomínané zvuky, ktoré dotvárajú atmosféru tohto, pred zrakmi verejnosti roky ukrytého miesta, musia zdolať 5 strmých schodísk a dovedna 93 schodov.
Oplatí sa. Nielen príbytok s figurínami zvonára a zvonárky, ktoré sú v životnej veľkosti, ale aj výhľady sú očarujúce.

„Mohutná, 31 metrov vysoká hranolová stavba, slúžila ako strážna veža a zvonica. Mala aj predchodkyne, no tie pohltili plamene alebo bol ich skazou nekvalitný stavebný materiál. Táto je postavená z kameňa a odolala mnohým nástrahám. Roky sa síce podpísali na jej vzhľade, avšak v 20. a 21. storočí prešla ozdravovacími procesmi,“ priblížila Anna Raškovská, lektorka Horehronského múzea v Brezne s tým, že po poslednej rekonštrukcii veža získala nový vzhľad aj funkciu.
„V rámci cestovného ruchu je sprístupnená verejnosti,“ dodala lektorka.
Pripomenula, že okrem podlaží so zvonmi pod manzardovou strechou tu bol vyhradený priestor pre byt strážnika.