LUKOVIŠTIA. Cintorín v Lukovištiach v okrese Rimavská Sobota sa na prvý pohľad nijako nelíši od iných podobných pietnych miest v dedinách po Slovensku.
Nájdeme tu celú paletu hrobov. Od ledva badateľných rovov, zarastených trávou, cez starobylé kamenné či kovové náhrobníky až po socialistické betónové hroby a tie moderné z leštenej žuly a mramora.
Dva hroby sú však medzi nimi výnimočné. Patria velikánom slovenskej poézie a prózy Ivanovi Kraskovi a Ladislavovi Mňačkovi.
Ako sa stalo, že tieto dve osobnosti našli večný pokoj práve na tichom cintoríne gemerskej dedinky, skrytej medzi horami a lúkami, bokom od rušných ciest?
Rodák a „priženený“
V prípade Kraska je odpoveď jasná a jednoduchá.
V Lukovištiach sa v roku 1876 narodil, dodnes tam stojí jeho rodný dom s pamätnou tabuľou, pripomína ho parčík s bustou v strede dediny a jeho meno niesla i tamojšia základná škola, ktorú však v roku 2002 zrušili.
Dokonca i jeho pseudonym je inšpirovaný rodným krajom, susednou dedinou Kraskovo, keďže občianske meno básnika bolo Ján Botto.
Hoci väčšinu života prežil mimo rodiska, o svoj domov sa stále zaujímal a napokon bol v rodnej obci na základe vlastného priania aj pochovaný.
Nad hrobom sa mu týči skulptúra nazvaná Topole, ktorej autorkou je sochárka Alina Ferdinandy.
Tá vytvorila aj bustu básnika, umiestnenú v parčíku v strede dediny a v Lukovištiach istý čas i žila a tvorila.
S Mňačkom je to však oveľa zložitejšie a pri čítaní jeho životopisu najprv vôbec nie je zrejmé, prečo si ako miesto posledného odpočinku vybral práve Lukovištia.
S dedinou ani s Gemerom ho napohľad nič hlbšie nespájalo, nežil tam ani nepôsobil.
Aj v tomto prípade však platí staré známe, že za všetkým hľadaj ženu.
Ladislav Mňačko mal ženy dve. Prvá manželka, Hedviga Weiszová, pochádzala z Gemera, z mestečka Jelšava.
Ich zoznámenie je však obostreté rúškom tajomstva, ako mimoriadne podrobne píše Jozef Leikert v článku Osudová žena Ladislava Mňačka, uverejnenom v literárnom časopise Slovenské pohľady.
Prvá manželka však nie je dôvodom jeho pochovania v Lukovištiach, hoci na Gemeri s ňou preukázateľne bol.
Mali totiž záľubu cestovať po Slovensku a stanovať, vďaka čomu vznikla prvá Mňačkova kniha Kde končia prašné cesty.
Ide vlastne o neveľkú zbierku politických reportáží z rôznych kútov Slovenska.
Z Gemera sú v nej zachytené Mňačkove zážitky z Revúcej, Plešivca, Muráňa, veľmi podrobne sa venuje Prednej Hore a loveckému zámku bulharského cára Ferdinanda Coburga.
V rodisku známeho básnika postupne obnovujú školu, o vznik ktorej sa sám pričinil Čítajte Ide však o lokality, ktoré sú od Lukovíšť pomerne ďaleko.
Mňačko však spomína aj mesto Hnúšťa, ktoré je už blízko Lukovíšť. Z textu vyplýva, že v ňom musel byť opakovane.
„Poznal som v Hnúšti staručkého geológa, ktorý každú chvíľu našiel voľajaké ložisko železnej či inej rudy (okrem iného objavil mastencové ložiská v Hnúšti), a ten predával svoje nálezy coburgovskej spoločnosti za smiešne nízke sumy,“ píše Mňačko v spomínanej publikácii.
Meno tohto geológa síce neuvádza, ale z kontextu vieme, o koho šlo. Bol to banský prospektor Vojtech Rástocký, ktorého životný príbeh by tiež stál minimálne za článok.
Čo-to o jeho smutnom životnom príbehu sa dá dočítať v publikácii Príbehy starej Hnúšte.
Vráťme sa však k Mňačkovi. Vzťah s prvou manželkou mu nevydržal a ako uvádza Helena Dvořáková v článku Aj láska píše dejiny: Ladislav Mňačko v moci žien, ktorý bol publikovaný na Pravda.sk, jednou z príčin bola zrejme žena, ktorá sa stala jeho druhou manželkou.
Šlo o Evu Okályiovú, rodenú Bottovú, dcéru už spomínaného Ivana Kraska.
Oficiálne sa vzali v roku 1968, po Mňačkovom návrate z prvého exilu v Izraeli, kde zostala žiť jeho prvá manželka, ktorá bola židovka.
V tomto období vzniklo aj jeho vrcholné dielo, kniha Ako chutí moc, ktorá ani po desaťročiach nestratila nič zo svojej aktuálnosti.
S druhou manželkou Evou žil Mňačko až do svojej smrti v roku 1994 a opäť hlavne v emigrácii v Rakúsku a neskôr v Čechách.
Práve kvôli nej je pochovaný v dedine, ku ktorej zrejme nemal žiadny iný osobný vzťah.
Lukovištia dnes
Lukovištia boli kedysi významnou obcou, okrem iného strediskom cechu garbiarov.
Koncom 19. storočia v dedine vznikol notársky úrad a v prvej polovici 20. storočia bola sídlom obvodného lekára a dokonca i zubára, čím sa mohla pochváliť máloktorá, hoci aj väčšia obec.
V článku sa ešte dočítate
- čo o Kraskovi povedali súčasný starosta Roman Hubert a bývalý Jozef Mitter,
- čo básnika v dedine dnes pripomína,
- aká Kraskova príbuzná dodnes žije v Lukovištiach.
Ešte aj v druhej polovici 20. storočia o dedine môžeme hovoriť ako o strediskovej obci, veď v 60. rokoch tu postavili novú deväťročnú plne organizovanú školu, ktorá slúžila aj pre okolité dediny.
