Jankovi sa najťažšie vyrezávajú tváre žien

Asi pred tridsiatimi rokmi začal len tak od nudy vyrezávať z dreva rôzne šable a police. „Vtedy som dostal od sestry papierový betlehem. Natoľko ma fascinoval, že som ho skúšal vyrezať. Ešte aj dnes banujem, že som ho dal nejakému zberateľovi. Robím sedliackym štýlom. Všetky postavy sú obyčajní ľudia zo slovenskej dediny. Jeden betlehem mi trvá vyrobiť aj tri roky. Je to babračka. Používam lipové a orechové drevo. Musí byť suché, pretože mokré praská. Najkvalitnejšie drevo majú stromy, ktoré rastú priamo v lese. Každý motív si vymyslím sám a stačí mi pohľad na pripravené drevo. Hneď si viem predstaviť, ako bude postava vypadať. Najťažšie sa vyrezávajú tváre žien. Keď chcem, aby boli pekné, musím dodržiavať súmernosť. Robím aj pohyblivé betlehemy. Nechýba v nich Jozef, Mária a Ježiško. Vyrezávam k nim anjelov, ovečky, pastierov, sedliakov, bačov, ale aj ženy nesúce na rukách hus či krčah,“ tvrdí Ján. Vyrezal už toľko postáv, plastík a rôznych predmetov, že by sa mu vraj zmestili aj do dvoch izieb domu, v ktorom býva. „Keď vyrezávam, vtedy nemyslím na nič iné. Za tridsať rokov som minul iba tri štepárske nožíky. Urobil som 14 malých a jeden veľký betlehem. Orechové drevo natieram glazúrou, aby ostala originálna farba. Moje postavičky sa niekedy na výstavách ani poriadne neohrejú a ľudia ich chcú hneď kupovať. Ja som spokojný len vtedy, keď viem, že betlehemy sú na Slovensku a v dobrých rukách. Raz boli u mňa nejakí Rusi. Sľubovali mi, že keď im dám šesť vyrezaných jánošíckych pištolí, donesú mi hobľovačku. Ja som im pištole dal, no na ich sľub čakám dodnes. Rezbárstvo je môj celoživotný koníček. Asi sa ho nevzdám, pokiaľ budem žiť. Už sa u mňa zaúčalo niekoľko mladých aj starších ľudí, no nemali výdrž a trpezlivosť. Verím však, že toto remeslo nezanikne,“ dodal Ján Grenčík.