VEĽKÝ KRTÍŠ. Obdobie Pamiatky zosnulých je plné smútku, spomínania a uvedomovania si blízkosti smrti. V nasledujúcich dňoch sa blízki budú stretávať na cintorínoch a hovoriť sa bude aj o smrti. Kým pre niekoho ide o bežnú tému, v inom môže predstava pominuteľnosti vyvolať úzkosť a depresie.
Mali by sme sa o smrti rozprávať? Ako o nej hovoriť s deťmi či smrteľne chorými? Môže nám pomôcť humor a pri akých signáloch treba spozornieť a vyhľadať odbornú pomoc?
Aj tieto otázky sme položili skúsenej klinickej psychologičke a psychoterapeutke Zdenke Kubišovej, ktorá pôsobí vo Veľkom Krtíši.
V rozhovore sa dočítate:
- či by sme sa o smrti mali rozprávať aj počas bežných dní,
- ako o nej hovoriť s deťmi či ľuďmi, ktorým táto téma spôsobuje úzkosť,
- či je vhodný čierny humor.
Bývajú ľudia v tomto období smutnejší?
Jeseň je vždy obdobím, v ktorom býva viac prípadov depresie. V súvislosti s Pamiatkou zosnulých si všímame dva typy problémov. Prvým sú intenzívnejšie spomienky na zosnulých blízkych, druhým je hrozba, že ľudia s depresiou môžu v tomto období myslieť na smrť a pominuteľnosť častejšie.
Registrujete aj nárast pacientov?
Ťažko povedať, pretože klientov objednávame vopred. Z nedávnej skúsenosti však môžem povedať, že na niekoľkých terapiách, ktoré síce boli plánované dlhšie, sme hovorili aj o smrti. Ľuďom sa práve teraz vynoria myšlienky a spomienky na zosnulých príbuzných a riešia v sebe vzťahy s človekom, ktorý už nežije.
Z uvedeného hľadiska sú výročia alebo špecifické sviatky významným obdobím, kedy môže naša psychika reagovať na traumu z minulosti alebo nevyriešený problém.
Novohradčan vymenil pohodlie rezortov za dobrodružstvo, v Uzbekistane sa stal milionárom Čítajte S prelomom októbra a novembra a návštevami cintorínov sa asi najviac spája pocit smútku. Mali by sme ho precítiť a nebáť sa byť smutní?
Vyhýbanie sa pocitom môže človeku uškodiť. Zadržané napätie a emócie sa môžu v tele usadiť a prejaviť sa napríklad ako bolesť hrudníka či iný psychosomatický problém. Vždy je lepšie smútok precítiť.
Na druhej strane, musíme byť opatrní, pretože trauma a negatívna skúsenosť či spomienka je ako oheň, ktorý môže popáliť. Musíme sa k nej približovať pomaly a nevystaviť sa priamej retraumatizácii a opakovanému prežívaniu kritických chvíľ.
Ak má človek zdravý vnútorný kontrolný systém, tak sa nebezpečným emóciám dobrovoľne nevystaví. Musí vedieť odhadnúť svoje hranice i toleranciu a postupovať pomaly, aby sa napokon dostal k jadru zážitku.
Trauma je ako cibuľa, ktorú postupne zvliekate z vrstiev. Ak ju zvlečiete naraz, budete príliš slziť.
Môže nám s vyrovnávaním sa so smrťou pomôcť humor?
