HNÚŠŤA. Kým mnohí futbalisti o zahraničnom angažmáne zatiaľ iba snívajú, on si už takmer osem rokov plní svoj legionársky sen.
Július Szöke sa futbal učil hrať na trávniku v rodnej Hnúšti i susednej Rimavskej Sobote, no najlepšie mládežnícke roky venoval Podbrezovej.
Práve u železiarov prvýkrát okúsil chuť najvyššej slovenskej súťaže, v ktorej pôsobil aj v drese Zlatých Moraviec a Ružomberka.
V meste pod Čebraťom nabrala jeho kariéra nový smer a vďaka trénerovi Jozefovi Vukušičovi sa ako 20-ročný dostal až do ďalekého Kazachstanu. Okrem neho si dodnes vyskúšal najvyššie ligy Bieloruska i Izraela a aktuálne kope za cyperský Limassol, s ktorým si plní ďalší sen v podobe účasti v Európskej lige.
Hovorí, že v zahraničí našiel šťastie a najbližšie roky sa domov vrátiť neplánuje. Rodná Hnúšťa má však v jeho srdci hlavné miesto a bodku za futbalovou kariérou chce dať práve tam.
Musí sa ako legionár snažiť viac? Ako si zvykol na cudzie kultúry? Ako si spomína na slovenské trávniky a čo preňho znamená možnosť hrať v Európskej lige? Dvadsaťosemročný futbalista odpovedal aj na tieto otázky.
V DAC šancu nedostal, uchytil sa v Žiline. Otec je mojím najväčším fanúšikom, hovorí Kristián Bari Čítajte Ako sa chalan z Hnúšte dostane na trávniky najvyšších súťaží Kazachstanu, Bieloruska, Izraela a Cypru?
Hlavne vďaka trénerovi Jozefovi Vukušičovi, pod ktorým som pôsobil v Ružomberku. Dostal ponuku z Kazachstanu, kde si mohol priniesť defenzívneho záložníka. Vybral si mňa a vtedy sa začala moja zahraničná púť.
Odvtedy som sa nechcel vrátiť domov na Slovensko, túžil som si naplno užiť život futbalového legionára. Odmalička som o tom sníval, takže keď prišla prvá možnosť, ani chvíľku som neváhal. Som rád, že som tento krok urobil.
Do Kazachstanu vás dostal Vukušič, ale ďalšie kluby ste museli zaujať svojimi výkonmi.
No, na začiatku som mal aj trochu smolu, pretože Vukušič v Šachťore Karaganda dlho nevydržal. Chvíľu som hral so Zošákom, ale odvtedy som v tímoch jediným Slovákom a musím sa predierať. Ostatné kluby na mne určite muselo niečo zaujať, ale mal som aj futbalové šťastie. Dúfam, že som žiadneho trénera ani funkcionára nesklamal a že na mňa spomínajú v dobrom.
Tínedžerky z Lučenca to všetkým natreli a ovládli svetový šampionát v motosurfingu Čítajte Bolo ťažké odísť tak ďaleko od domova do inej kultúry?
Áno. Všetko bolo úplne inak. Klíma, jedlo, ľudia, mentalita i spôsob odohrania súťaže – v Kazachstane sa hrá od jari do jesene bez letnej prestávky a futbal má pauzu v zimných mesiacoch.
Problém mi robila aj jazyková bariéra, rusky som nevedel vôbec a anglicky len slabo. Našťastie som si rýchlo zvykol. Všade sú dobrí ľudia, len sa k nim treba správať priateľsky a potom sa žije ľahšie.
Nechceli ste to najprv zabaliť a vrátiť sa domov?
