JESENSKÉ. Už ako malého chlapca ho lákala práca námorníka. Nikdy však netúžil sledovať romantické východy a západy Slnka. Skôr mal túlavé topánky. Ako hovorí, nikdy nesníval, ale uvažoval reálne. Vedel, že keď nebude námorníkom, tak sa stane horárom alebo jednoducho robotníkom.
Ivan Bábel z Jesenského pri Rimavskej Sobote sa ako námorný dôstojník už vyše dvadsať rokov plaví oceánmi.
Na palubách lodí už zavítal takmer do všetkých kútov sveta, no najkrajším je preňho stále len jeden.
Kedy vo vás vzplanula túžba stať sa námorníkom? Inšpirovalo vás niečo k tejto práci?
Nikdy som nechcel pracovať v kancelárii. Skôr som chcel „byť vonku“. Ísť niekam, hýbať sa. Cítil som to tak odvtedy, ako sa nás v škôlke opýtali, čím by sme chceli byť, keď vyrastieme. Vždy som vedel, že námorníci existujú aj na Slovensku. Otcov bratranec bol radista, spojár. Vedel som, že existuje, aj keď som ho nikdy nevidel.
Myslím si, že takým hlavným stimulom bol však sused, ktorý „jazdil“ na Dunaji. Mal stále dobrú náladu. Stále odkiaľsi volal, odniekiaľ prišiel, niekam odchádzal. Zdalo sa mi, že duchom bol mladší, ako jeho rovesníci. Pomyslel som si, že keď je to na rieke fajn, na mori to musí byť ešte lepšie.
Aká bola vaša cesta k námorníckemu povolaniu?
Po absolvovaní Gymnázia v Rimavskej Sobote, kde ma učenie až tak nebavilo, som si na poslednú chvíľu podal prihlášku na Vysokú školu dopravy a spojov do Žiliny, na Strojnícku fakultu. V tej dobe ešte bolo potrebné robiť skúšky, aby človeka niekam prijali. Nie tak ako dnes, že je to „halabala“.
V Žiline to bolo super. Mal som šťastie na super kolektív v našom krúžku. Škola ma síce nebavila, ale okolie to úplne kompenzovalo. No stále som vedel, že treba nejako skúšať to more. Hľadal som nejaké možnosti. V knižnici som raz uvidel oznam študentskej agentúry SAIA, že je možnosť ísť študovať do Poľska učebné odbory, ktoré na Slovensku nie sú. Napísal som tam list a oni mi ponúkli, že v rámci výmenného programu je možnosť ísť študovať na takú školu na Ukrajine.
Tak som teda ukončil dva roky štúdií v Žiline a odišiel som do Odesy na Štátnu námornú akadémiu.
Ako si spomínate na svoje začiatky na Ukrajine? Boli tam aj ďalší Slováci?
Začiatok bol brutálny. Išiel som na Ukrajinu, o ktorej som dovtedy nič dobrého nepočul. Písal sa rok 1995. Prvýkrát som letel z Viedne. Keď lietadlo pristálo v Odese, tak som mal pocit, že pristálo niekde na poli. Pristávacia dráha bola naozaj hrboľatá. Po bokoch stáli všelijaké vyradené lietadlá. Vo Viedni nás k lietadlu priviezol parádny autobus.
Po vystúpení z lietadla nás naložili do prívesu. Vyzeral ako naše staré autobusy. Ťahal ho traktor, ktorý po naštartovaní poriadne dymil. Aj letisková hala bola ošarpaná. Jazyk som vedel, ale keďže to bolo moje prvé stretnutie s „Native Russian language speaking people“, tak som vlastne nerozumel, no chápal. Kufre neboli na páse tak, ako sme zvyknutí, ale na jednej obrovskej kope. Musel som si ich vydolovať.
Malá dedina má atrakciu, ktorá núti vodičov zastať. Nahnevaní bohovia nesú temné posolstvo Čítajte Po východe z haly sa na nás všade valili ľudia a ponúkali odvoz. Nakoniec som sa nechal odviezť do školy. Celou cestou z letiska do školy som čumel ako puk. Mal som pocit, že sa tam asi nedávno skončila vojna. Všetko sa mi zdalo rozbité, nedorobené, zničené. V parkoch sa pásli kozy. Bolo to hrozné. Pri škole ma taxikár vyložil s dvomi obrovskými taškami. Vypýtal si 20 dolárov, čo bolo asi desaťkrát viac, ako by to stálo normálne, a nechal ma tam.
Bolo to 9. septembra 1995,okolo šiestej hodiny večer. Bolo ešte veľmi teplo. V škole už nikto nebol, len „dezurnye kursanti“ a ich „komandir.“ Samozrejme, nikto o mne nič nevedel, aj keď som mal telegram zo SAIA, že ma tam čakajú a všetko je pripravené. Ani nevedeli, čo majú so mnou robiť. Tak ma odprevadili na internát, ktorý síce nebol ďaleko, ale rozhodne ani blízko. S ťažkými taškami mi nepomohol nikto a ten komandir išiel celkom svižne. Bolo to najprv dole po schodoch, už si nepamätám, koľko ich bolo, ale bolo ich veľa, a potom asi päťsto metrov do mierneho kopca. Myslel som si, že je doslova po mne.
Jasné, že ani tam o mne nikto nevedel. Našťastie, pamätali si študentov z „Czechoslovakie.“ Tak to bol začiatok. Ďalší deň som sa stretol s jedným Slovákom, ktorý tam tiež prišiel študovať. Po všelijakých zápisoch sme sa začali konečne učiť. Mal som pocit, že spočiatku nás trochu šetrili. Predsa len, tá znalosť - neznalosť ruštiny bola citeľná.
Štúdium nebolo nejako náročné, odborné predmety ma bavili. Bolo tam veľa matematiky a fyziky. No mal som dobrý základ zo Žiliny, takže prvý aj druhý ročník som urobil naraz. Každé leto som mal prax. Prvú v Dunajplavbe, neskôr v Českej námornej doprave. Školu som skončil v roku 2000 ako inžinier a s hodnosťou námorný dôstojník. Po škole som sa oženil a narodil sa mi syn.
Aká bola vaša prvá práca?
Moje prvé nalodenie bolo na lodi Kremnica. Bola to loď od Dunajplavby, pod slovenskou vlajkou. Naloďovali sme v Rumunsku v prístave Tulcea. V tom čase som bol v hodnosti lodníka. Na lodi sa pracuje každý deň. Občas nám dali v nedeľu voľno, ale pokiaľ je príjazd/odjazd alebo prístav, tak sa robí 24 hodín v osemhodinových službách.
Mojou prvou prácou bolo doslova obíjanie hrdze, farbenie, čistenie, mazanie, jednoducho manuálna práca. Bola to, a asi aj zostane, najmenšia loď, na akej som kedy robil. Nepamätám si už tonáž, ale na dĺžku mala, ak si dobre spomínam, 88 metrov.
Majú námorníci pri prijatí nového člena medzi seba nejaký niečo ako prijímací rituál?
Dnes už nie. Dnes sa normálne ide robiť. Alkohol je veľmi silne limitovaný, nie je zriedkavé, že je na lodi úplne zakázaný, takže nejaké posedenia a zábavy už nemajú ten správny šmrnc. Kedysi to bolo iné.
Do ktorej krajiny ste sa plavili ako prvej?
Nalodil som do Rumunska a cesta bola do Hamburgu. Bola to pekná cesta. Z rumunských dunajských prístavov sme na more vyšli po Sulina Channel. Všade bolo plno zelene a vtáctva. Potom Bospor, Dardanely, medzi gréckymi ostrovmi. Stredozemné more je asi z morí najkrajšie. Za Gibraltárom sa objavil oceán.
V Biskaji sme dostali pekne po nose. Bola to moja prvá búrka. Potom to bol English Channel, nasledovala dlhá jazda po Elbe do Hamburgu. Svoj prvý kontrakt som vlastne strávil pendlovaním medzi Čiernym morom a západnou Európou. Na ďalší rok som už nalodil na loď Dunaj od Českej námornej plavby a začal som „jazdiť“ po celom svete.
V čom vlastne spočíva práca námorníka?
