RIMAVSKÁ SOBOTA. Vyštudovala Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave a v Budapešti, počas štúdií absolvovala aj pedagogické minimum.
Jej prvým pôsobiskom bol Evanjelický cirkevný zbor v Ožďanoch, neskôr ju zavialo do Rimavskej Soboty. Má rada kreatívne náboženstvo a zážitkovú formu vyučovania. Vedie spevokol, organizuje koncerty a tábory.
Ku kreativite vedie aj ľudí, spolu s nimi háčkuje, pletie, maľuje a pečie. Nedostatok financií vo farnosti rieši aktívne, píše a podáva projekty. Vďaka nim sa už podarilo opraviť časť kultúrneho dedičstva v meste a v regióne.
O poslaní evanjelickej farárky a učiteľky, unikaní mladých ľudí do virtuálneho sveta, konzumných hodnotách, ale aj o zaujímavej histórii kostola v jej pôsobisku v Rimavskej Sobote, sme sa porozprávali s evanjelickou farárkou Viktóriou Lisákovou.
Čo vás priviedlo k povolaniu evanjelickej farárky?
Vyrastala som vo veriacej rodine v pohraničnej oblasti na východnom Slovensku, v prostredí, ktoré sa hlásilo ku kresťanskému učeniu. To ovplyvnilo moje ďalšie smerovanie. Rozhodla som sa pre štúdium na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a v Budapešti. A počas mojich vysokoškolských štúdii v Bratislave som na filozofickej fakulte absolvovala pedagogické minimum.
Mojím prvým pôsobiskom bol Evanjelický cirkevný zbor v Ožďanoch. Neskôr som prišla do Rimavskej Soboty, kde pôsobím už viacero rokov.
Priblížte nám, v čom spočíva povolanie evanjelickej farárky?
Na prvom mieste je to duchovná služba. Je to veľmi náročná služba aj preto, že pracujeme s ľuďmi rôznych vekových kategórií. Potom sú to všetky druhy administratívnej práce, ktorá je spojená s farským úradom. Medzitým sa staráme aj o iné cirkevné zbory, ktoré nemajú obsadenú kňazskú stanicu.
V pohraničnej oblasti je vítané, keď viete komunikovať aj v jazyku národnostnej menšiny. V mojom prípade je to po maďarsky. Pracujeme aj s rôznymi projektmi, zakladáme občianske združenia pre prácu s deťmi a s mládežou. Zabezpečujeme charitatívne a dobrovoľné zbierky.
Už viacero rokov pôsobíte v Rimavskej Sobote. Ako vnímate prostredie Gemera a Malohontu?
Je to veľmi vzácne a milé prostredie, ktoré má svoje vlastné špecifiká a zvyklosti. Momentálne si všetci všímame, že dochádza k zmene v štruktúre obyvateľstva. Veľká migrácia obyvateľstva, odliv mladých ľudí za prácou poznačilo aj náš cirkevný zbor.
Najstarší skaut v strednej Európe oslávil 100 rokov, vitálny senior má ďalšie plány Čítajte Veľmi veľa ľudí kráča cestou života bezcieľne, riešenia a pomoc hľadajú na nesprávnych miestach. Konzumný spôsob života mení ich hodnoty na materiálne veci. Samozrejme, aj my zápasíme s nedostatkom finančných prostriedkov, ale píšeme a podávame projekty.
Vďaka niektorým z nich sme boli počas posledných rokov úspešní, a tak sme mohli opraviť a zachovať kultúrne dedičstvo a stavebné hodnoty našich predkov.
V rámci vašej duchovnej služby organizujete aj rôzne zaujímavé aktivity pre deti a pre dospelých. Poviete nám o nich niečo bližšie?
Celoročne sa venujeme všetkým vekovým kategóriám. Každý si nájde to svoje na rôznych stretnutiach a príležitostiach, ktoré sú tematicky plánované. Deti a tínedžeri majú osobitný program, v rámci ktorého sa im veku primeraným spôsobom snažíme ponúknuť napríklad viac športových programov, rôzne súťaže, vedomostné kvízy, biblické výklady, piesne, chvály, rozhovory, skupinky.
Dospelí sa radi stretávajú na biblických hodinách, kde sa podrobnejšie a hlbšie vysvetľuje slovo Božie. Stretnutia sú spojené aj s rozhovormi a modlitebnými stíšeniami. Počas roka sa stretávajú aj ženy v rámci Spoločenstva evanjelických žien.
V našom zbore mávame štyri stretnutia, na ktorých sa venujeme osobitne ženám. Väčšinou im pripravujeme kreatívne programy, počas ktorých sa rozvíjajú ich zručnosti, napríklad kurz háčkovania, pletenia, pečenia a maľovania.
Samozrejme, stretnutia majú aj svoju vzdelávaciu časť o významných ženách, o ktorých sa dočítame v Biblii, alebo sa zapísali do dejín cirkvi alebo sveta. Organizujeme aj koncerty, ktoré nás obohacujú kultúrne. Pozývame stále iných interpretov, ktorí nás svojím umením vychovávajú a vzdelávajú.
Starú kúriu zachránili pred skazou, tajomstvá vydal aj kláštor Čítajte Počas letného obdobia organizujeme letné tábory. Pracujeme so zmiešanou vekovou kategóriou. Na jednej strane je to ťažké, ale na druhej strane to asi podobne funguje aj v živote. Všade kde sme, aj v kolektíve sú ľudia, ktorí sú od nás starší, a sú aj takí, ktorí sú mladší než my. Je dobré, keď sa čím skôr naučíme prispôsobovať a tolerovať toho druhého.
Programy táborov sú pestré, každý rok je iná téma a k nej sú prispôsobené aktivity, súťaže, workshopy a misijný program.
Naším cieľom je duchovný rozmer, ale chápeme, že dnešná generácia je iná a je potrebné ju vnímať a vypočuť si ju. Je dobré hľadať a nájsť spoločnú cestu a viesť ich k hodnotám lásky a trpezlivosti.
V cirkevnom zbore organizujeme aj výlety, keď spoločne s celými rodinami cestujeme a potom máme množstvo zážitkov. Či sú to rekreačné, poznávacie alebo vzdelávacie pobyty, počas ktorých spoznávame blízke alebo vzdialené lokality.
Nie sú to len pamiatky, ale aj rôzne inštitúcie.
V našom zbore funguje aj charitatívna činnosť, organizujeme rôzne zbierky, aby sme nimi podporili núdznych. Navštevujeme chorých, starších a nevládnych. Pravidelne chodíme aj do domovov sociálnych služieb v okolí. A podľa potreby aj do nemocnice.
Kde čerpáte inšpiráciu na rôzne tvorivé aktivity, ktoré s ľuďmi robíte?
Osobne mám veľmi rada kreatívne výzvy. Mám rada aj kreatívne náboženstvo a zážitkovú formu vyučovania. Takejto forme výučby som sa venovala niekoľko rokov, keď sme v aplikačnej časti stále vytvorili ručnou aktivitou pomôcky, ktoré nám pomohli osvojiť si a zapamätať výklad učiva.
Nápady čerpám z rôznych kurzov a z literatúry, ktorá je dostupná v rôznych jazykoch. A to čo som aplikovala v škole, som preniesla aj do práce so ženami. Samozrejme sa to upravilo primerane podľa veku. Počas toho ako tvoríme, sa aj porozprávame a budujeme tak dobré vzťahy. A je pravdou, že najviac si oddýchne ten, kto tvorí pre radosť.
Ste farárkou a zároveň učiteľkou. Sú si tieto dve povolania v niečom podobné?
Podľa mňa farár stále učí, aj keď nie všetci profesionálne, ale svojím životom, službou a poslaním napĺňame svoje poslanie.
Biblia je učebnicou života, v ktorej sa dočítame o všetkom, čo je potrebné zvládnuť v tomto živote. Je podobná mape, ktorá nás naviguje, mení naše postoje, pestuje v nás kresťanské hodnoty a ukazuje na správny smer.
Poviete nám niečo bližšie o evanjelickom kostole v Rimavskej Sobote, kde pôsobíte?
História nášho kostola je veľmi zaujímavá a podnetná. Je to tolerančný kostol, ktorý pochádza z obdobia, ktoré nebolo priaznivé pre protestantov. Ale napriek neľahkej dobe a podmienkam, v ktorých naši predkovia žili, bola jeho stavba vo svojej plnej kráse postavená v roku 1794.
Krok, ku ktorému sa odhodlali po prvýkrát na Slovensku. Vďaka nemu pacient prežil Čítajte Veža kostola bola pribudovaná trochu neskôr, až o niekoľko rokov, počas revolučných rokov 1848 – 49. Podľa starých historických spisov vieme, že vtedajší evanjelický farár Daniel Haviar zachránil naše mesto pred vypálením. A na znak záchrany darovalo vedenie mesta Rimavská Sobota 100 000 tehál, aby sa mohla postaviť veža kostola.
Veža má zvláštny symbol a odkaz. Je symbolom slobody, spolupatričnosti a odhodlania. Evanjelický farár prosil za všetkých rovnako, či to boli veriaci alebo neveriaci, chudobní alebo bohatí, za všetkých obyvateľov mesta rovnako.
Dnes, keby sa zopakovalo čosi podobné, ktovie či by sme sa dokázali prihovoriť za tých druhých. Keď chceme byť slobodní, musíme pre to niečo urobiť, kresťanská viera nás k tomu pozýva v službe voči svojmu blížnemu.
Ako vy, ako evanjelická farárka, vnímate svet? Aký podľa vás je?
Je to individuálne. Každý si sám stanovuje svoje priority. Keď to porovnám s minulosťou, tak dnešný svet je dosť konzumný. Virtuálny svet nahrádza osobné kontakty a vzťahy.
Mladí ľudia sú závislí od mobilov a pomocou počítačov sa riadi svet. Umelá inteligencia hýbe svetom, ale nevznikla sama od seba. Vytvoril ju človek. Nie je to dobré a niekedy je to aj prehnané. Sme stvorení pre spoločenstvo, mali by sme komunikovať medzi sebou, zdieľať svoje pocity, starosti a problémy, lebo ustarostenosť ľudí ubíja. A zároveň aj motivovať, aby každý jedinec na sebe pracoval.
Ľudia za vami prichádzajú nielen ako za farárkou, ale aj ako za človekom, ktorý si vypočuje ich problémy a poradí im. Ste tak do veľkej miery aj psychológom. Čo ľudí trápi najviac?
Problémy sú rôzne. Všeobecne sú to vzťahy na všetkých úrovniach. V práci, v rodine, v škole, nech sme kdekoľvek. Nejavíme záujem o toho druhého. Viac si zakladáme na hmotných veciach. A všetok svoj život podriaďujeme konzumu. Nevieme počúvať a zaujímať sa o svojich blížnych. Obťažuje nás to.
Nie doba nás ženie, ale my sa ženieme za úspechom a popularitou. Naše ciele nie sú jasné, ale plytké. A najhoršie je to, že nás vôbec nenapĺňajú.
Majú ľudia skreslené predstavy o viere?
Viera v Boha je osobným rozhodnutím, ktoré nás pozýva k službe a k poslaniu slúžiť blížnym. Niektorí ľudia si myslia, že veriaci ľudia majú rôzne obmedzenia. Nežijeme v stredoveku. Aj v modernej dobe kresťania majú čo dať tomuto svetu.
Slovo Božie nás usmerňuje, aby sme pomáhali bez rozdielu. V Biblii je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, kde vidíme najväčšiu službu pomoci neznámemu človeku, ktorý bol zbitý a doráňaný. Pán Ježiš často povzbudzoval svojich učeníkov slovami: „Choď a rob podobne!” Myslím si, že každý človek vie rozlíšiť medzi dobrom a zlom. Máme konať spravodlivo a čestne.
Veľa problémov v živote človeka môže spôsobiť aj jeho naivný, romantický pohľad na fungovanie sveta. Ako sa vám darí v rámci vašej práce usmerňovať ľudí smerom k triezvemu uvažovaniu a reálnemu pohľadu na svet?
Veľmi dôležité je komunikovať s mladými ľuďmi, keďže žijú len vo virtuálnom svete. Realita im uniká. Tlak virtuálneho sveta pôsobí negatívne aj na zdravie, fyzické a psychické.
Mladí ľudia málo športujú a nehýbu sa. Osobne nie som proti moderným technológiám. Využívam ich aj ja, keď potrebujem informácie alebo si pripravujem rôzne materiály. Lenže časté používanie hier spôsobuje prílišnú závislosť a stratu času. A to čo nasávate do seba, to vás formuje.
Všimla som si, že mnoho mladých ľudí nedokáže zrozumiteľne medzi sebou komunikovať, počítač a tablet im nahrádza voľné chvíle. Potom si nevedia nájsť kamarátov, ťažko nadväzujú vzťahy. Nemajú sa komu zdôveriť a nemajú od koho prijať usmernenia. Rodičia, ktorí určujú limity pre hry, sú „čudní a nemoderní.”
Mladým ľuďom chýbajú skúsenosti a vzory v rodinách. Je chybou, že sa vytráca vzor klasickej rodiny. Základom je spôsob výchovy a viditeľné hodnoty, ktoré by sa mali vštepovať do sŕdc mladých ľudí.
Zmena myslenia a pohľadu na veci môže človeku neraz pomôcť. V čom robíme najčastejšie chyby a nad čím sa oplatí zamyslieť sa?
Sme presvedčení len o svojej vlastnej pravde a nepripustíme, že sa pod vplyvom vonkajších a vnútorných podmienok môžu zmeniť a meniť okolnosti. Je dobré niektoré veci aj porovnať, a nie sa príliš rýchlo rozhodovať. A tak trochu nemať predsudky.
Je dôležité sa uistiť o tom, čo chceme. Podľa mňa veľa ľudí nevie, čo by mali očakávať od svojho života. Žijú len pre chvíľkové potešenie a v ich živote absentujú trvalé hodnoty lásky a odpustenia.
Stredobodom života sa stáva jednotlivec a nie spoločenstvo. Sme zaskočení, keď je niekto úctivý a tolerantný. Keď vyžadujeme od druhých, aby k nám boli dobrí, prečo to nerobíme aj my sami? Nie sú morálne hodnoty a každý si posúva hranice po svojom tak, ako mu to najlepšie vyhovuje.
V našich očiach je hrdinom ten, kto má široké lakte a je bezohľadný a rýchly. Kto je milosrdný, tomu sa posmievajú, že je staromódny a konzervatívny, že nič vo svojom živote nedocieli. Lenže keď prídu problémy, zrazu tí obdivovaní odídu a pomoc vám poskytnú ľudia s milosrdným srdcom.
Bolo by správne a dobré si každého vážiť a chodiť po svete s otvoreným srdcom a očami. Prečo? Lebo bieda sa nezačína v chatrčiach, ale tam, kde je nedostatok pokory a skromnosti.
