VEĽKÝ KRTÍŠ. Začínal na trávniku Veľkého Krtíša, zdokonaľoval sa v banskobystrickej Dukle a časť kariéry prežil aj v lučenskom LAFC. Futbalový osud ho však zavial ďaleko do východnej Ázie.
Pochváliť sa môže angažmánom v Malajzii a Vietname, no plnú chuť futbalovej slávy okúsil až v Indonézii.
Športovú kariéru môžu ROMANOVI GOLIANOVI závidieť mnohí. Ako chlapec sa nezľakol výzvy, ktorá mu potom priniesla azda najkrajšie futbalové roky. Ďaleko na východe zažil trému pred 45-tisícovým publikom, slávu v podobe fotenia s fanúšikmi v obchodoch a spoznal nové kultúry.
Aká bola jeho futbalová cesta? Ako si spomína na časy v Banskej Bystrici a Lučenci? Prečo uprednostnil štvrtoligovú Dolnú Strehovú pred ponukami z dvoch najvyšších súťaží a ako mu chutil legionársky chlebíček?
Rodák z Veľkého Krtíša odpovedal aj na tieto otázky.
V rozhovore sa dočítate
- ako sa dostal na ázijské trávniky,
- prečo sa pred prvým zápasom v Indonézii triasol,
- ako si spomína na časy v LAFC Lučenec,
- prečo je už sedem rokov verný Olovárom.
Ako ste sa dostali k futbalu?
Mali sme to v rodine. Golianovci boli futbalisti, takže otec ma s týmto športom hneď detailne zoznámil. Odmalička som rád naháňal loptu a už ako malého chlapca ma prihlásil do prípravky Veľkého Krtíša.
Odtiaľ ste ako žiak prestúpili do Dukly Banská Bystrica. To je sľubný začiatok kariéry.
To áno, v Dukle som sa veľa naučil. Začal som v mladšom doraste, s ktorým som hral druhú najvyššiu a neskôr aj prvú ligu. V staršom doraste si ma všimol Peter Benedik, ktorý naučil veľa nielen mňa.
Prvú ligu som tam hrával pravidelne po boku Viktora Pečovského a iných známych futbalových mien. Dnes môžem s hrdosťou povedať, že som odchovancom veľkého futbalu Dukly Banská Bystrica.
Elena Melichová je futbalovou mamou málinskej kabíny. Jeden hráč ju prišiel odprosiť na kolenách Čítajte Hrali ste aj v seniorskom tíme?
Áno. Do veľkého futbalu ma vytiahol Laco Molnár a medzi mužmi som strávil zhruba sezónu. Laca potom na trénerskom poste vystriedal Tono Jánoš, s ktorým som sa nepohodol. Molnár si to namieril do ŠK Petrochema Dubová a mňa vzal so sebou. Po sezóne v druhej lige som sa vrátil do Dukly a odtiaľ som šiel hosťovať do Levíc.
Z Levíc ste sa vybrali na susedný kontinent svetadiel.
Spoznal som tam človeka, ktorý v tej dobe manažoval prestupy do východnej Ázie. Ponúkol mi možnosť ochutnať legionársky chlebík a ja som to prial. Vycestoval som na tri mesiace do Kuala Lumpur, hlavného mesta Malajzie, kde som hral tamojšiu druhú ligu. Po návrate domov prišla ďalšia ponuka a na jeseň roku 2004 som už spolu s Marcelom Tyčiakom hral druhú ligu vo Vietname.
Mali ste 22 rokov. Ako ste zvládli nový svet?
Nebolo to ľahké. Prispôsobiť sa novému prostrediu, stravovaniu i častému cestovaniu mi dalo zabrať. V Ázii som sa stretol s inou kultúrou, podnebím aj mentalitou. Aj štýl futbalu bol iný. Bol som však ctižiadostivý a šancu som nechcel zahodiť. Na Slovensku som nevidel veľkú budúcnosť a motiváciou boli aj dobré platové podmienky.
V čom sa ázijský futbal líšil od európskeho?
Napríklad do Vietname sa hralo rýchlejšie a priamočiarejšie, bez veľkých stratégií. Kým u nás sa kladie dôraz na taktiku, v Ázii sa behalo hore-dole, takže aj výsledky boli niekedy šialené.
V aktívnom živote pokračujú aj s bábätkom. Deti treba viesť k pohybu odmalička, tvrdí Fiľakovčanka Čítajte Z Vietnamu ste sa vrátili na Slovensko. Vraj ste odmietli aj ponuky z prvej a druhej ligy a uprednostnili ste štvrtoligovú Dolnú Strehovú.
Nejaké ponuky z najvyššej súťaže boli, ale v Strehovej mi ponúkli lukratívne podmienky a veľkú úlohu zohral aj vynikajúci kolektív. Nechcel som ísť niekam ďaleko od domova, rozhodol som sa srdcom.
Neľutujete?
Vôbec. Keby som šiel hrať vyššie, zrejme by som nezažil to, čo ma ešte len čakalo. V Dolnej Strehovej sme odohrali výbornú sezónu, po ktorej sme si zabezpečili postup do tretej ligy. Vedel som však, že ak chcem vo futbale ešte niečo dosiahnuť, musím sa posunúť ďalej. Strehovčanom som sa poďakoval a šiel ďalej.
Rok ste hrali za Vráble a odtiaľ vás to zase privialo domov. V LAFC Lučenec ste strávili necelé štyri roky. Ako si na spomínate na tieto časy?
LAFC som mal rád. Pamätám sa, ako mi tréner Rusnák po prvom tréningu povedal, že v Lučenci musím ostať. Myslím, že počas tých štyroch rokov sme zažili asi jednu z najlepších ér LAFC.
Vytvorila sa vynikajúca partia chalanov. Tvoril som kostru spolu s Tomášom Boháčikom, Máriom „Šamanom“ Michalíkom, Peťom Ďuricom a Andym Kamendym. Okolo nás sa každý polrok točili hráči aj z prvých líg.
Mali sme podporu mesta i sponzorov a futbal sme spolu držali na veľmi vysokej úrovni, čo potvrdzujú aj výsledky.
Sledujete aktuálne dianie v lučenskom futbale?
Veľmi nie. Už dlhšie som mimo okresu Lučenec, len sem tam si niečo prečítam.
Nový funkcionár MŠK Novohrad: Bol som pri konci LAFC, nechcel som vidieť zánik ďalšieho klubu Čítajte V roku 2011 vás znova zavolala Ázia, tentoraz Indonézia. Prečo ste odišli z Lučenca?
Objavili sa problémy a doslova sme museli bojovať o výplaty. Mal som pred tridsiatkou, nestálo mi za to naháňať sa a prosiť o plat. Ani neviem, ako prišla ponuka ísť sa ukázať do indonézskej prvej ligy. Povedal som si, že to skúsim a ak to nevyjde, nájdem si normálne zamestnanie a futbal budem mať ako hobby.
Nemal som veľké oči. Slovák z druhej ligy ide na skúšku k majstrovi Indonézie, ktorý hrá ázijskú Ligu majstrov. Šance neboli vysoké.
Napokon všetko vystrelilo inak a zobrali na polrok. Za ten čas som si v krajine urobil také meno, že som v nej v rôznych kluboch strávil zhruba päť rokov.
Stali ste sa miláčikom domácich ako Hamšík v Neapole?
Možno trochu, ale až po nejakom čase. Futbal je v Indonézii fenomén, o čom som sa presvedčil už na prvom zápase.
Bolo to národné derby, na ktoré sa prišlo pozrieť 45-tisíc ľudí. Dodnes si pamätám, ako veľmi som sa pri rozcvičke klepal. V tuneli krátko pred výkopom som sa s roztrasenými nohami upokojoval, že som ako herec, ktorého čaká predstavenie a musím to zvládnuť.
Keď som uvidel tú kulisu, dymovnice a tisícky ľudí držiacich šály za zvukov hymny, bol to neskutočný zážitok. Po úvodnom hvizde zo mňa stres opadol a adrenalín ma dohnal k dobrým výkonom.
Vyhrali ste?
Áno, 2:0. Krajina žila zápasom aj na druhý deň. Ráno na tréningu sme si čítali noviny, kde som mal fotku. Postupom času ma fanúšikovia spoznali a keď som napríklad šiel na nákup, zastavovali ma a chceli sa fotiť.
Exceloval v Lučenci, v Česku okúsil prvú ligu. Legendárny Šaman chytá aj v päťdesiatke Čítajte Nebolo to vyčerpávajúce?
Niekedy bolo, ale aspoň som si vyskúšal život futbalovej hviezdy. Zabrať mi dalo aj cestovanie. Keďže ligový systém bol podobný KHL, nalietal som neskutočné kilometre. Leteli sme napríklad na ostrov, kde pôsobili dva kluby z našej ligy. Strávili sme tam týždeň, počas ktorého sme odohrali oba zápasy.
Napriek tomu všetkému som si futbal v Indonézii užil na maximálnej úrovni. Bral som to ako odmenu za všetky tie roky tvrdého úsilia.
Aj vás dobre zaplatili?
Niečo som si zarobil, ale neboli to také vysoké sumy, že by som už do konca života nemusel pracovať.
Chýbalo vám niečo z domoviny?
Ani nie. Manželka bola so mnou a skoro dva mesiace z roka som trávil doma pri rodine a priateľoch. Inak sme v Indonézii žili plnohodnotný život.
Nechceli ste tam ostať natrvalo?
Boli také momenty, ale rozhodli sme sa vrátiť. Čakali sme na narodenie syna, ktorého sme chceli vychovávať doma. Manželka domov odletela asi mesiac pred pôrodom.
Pamätám si, že o narodení som sa dozvedel hodinu pred zápasom, takže počas hry som bol myšlienkami inde. V Indonézii som potom potiahol ešte jednu sezónu a vrátil som sa domov. Byť bez rodiny v cudzej krajine bolo veľmi ťažké.
Nebol to šok sa skoro po piatich rokoch hviezdneho života vrátiť do Veľkého Krtíša?
Nie. Vedel som, do čoho idem a tešil som sa na rodinný život. Indonéziu mám v srdci a rád sa tam vraciam. Naučil som sa tamojší jazyk, takže sa nestratím, ale doma je doma.
Trénuje rómsku mládež, stretáva sa aj s chudobou. Tu sa nerieši, kto má akú farbu, tvrdí František Sajko Čítajte Čo keby vás zavolali ešte na jednu sezónu?
Teraz, keď je syn starší, tak by som možno jeden ročník zvládol. Ale viac nie.
Máte futbalového pokračovateľa. Odporučili by ste synovi ísť hrať do Ázie?
Samozrejme, aj keď jeho snom je Manchester United. Budem ho podporovať, nech sa rozhodne akokoľvek.
Od roku 2017 hráte za šiestoligové Olováry. Prečo tak dlho v jednom klube?
Po návrate som hľadal niečo blízko domova. Pár mesiacov som bol vo Veľkom Krtíši, no potom prišla ponuka z Olovár. S ľuďmi, ktorí tam robia futbal, sme si sadli a aj kabína je dobre vyskladaná. Za siedmimi rokmi v OFK stoja hlavne dobré vzťahy.
Tento rok oslávite 42 rokov. Dokedy chcete hrať?
Pokým bude zdravie slúžiť. Telo v tomto veku už bolí po každom zápase. Chuť však stále je a ešte nie som kus do starého železa. Kým budem vládať a vyhnú sa mi zranenia, tak budem hrať. Bodaj by to bolo aj do šesťdesiatky.
