LUČENEC. Ešte nemá ani osemnásť rokov a športovú kariéru mu už teraz môžu závidieť mnohí. S dvojkrížom na hrudi reprezentuje Slovensko, so spoluhráčmi získal juniorský titul republikového majstra a na klubovej úrovni nastúpil po boku slovenských i zahraničných futsalových legiend.
Lučenčan MARIAN NOVENKO je vychádzajúcu hviezdou tohto halového športu. V kariére ho vedie aj otec, futsalová legenda Marian Berky, ktorý je synovým najväčším vzorom.
Na svojom konte má aj účasť v UEFA Futsal Champions League, ktorá je futsalovou obdobou slávnej Ligy majstrov. Napriek tomu skromne tvrdí, že sa ešte stále len učí hrať a ovláda iba základy.
S talentovaným tínedžerom sme sa porozprávali o jeho športovej ceste, reprezentačných skúsenostiach i životných cieľoch.
V rozhovore sa dočítate
- Či to mal ako syn reprezentačného trénera ťažšie,
- kedy a prečo sa mu v jednom momente zastavil svet,
- prečo neodišiel z Lučenca.
Čo do vášho života prišlo skôr – futsal alebo futbal?
Prvý bol futbal. V štyroch rokoch som začal hrať za dnes už neexistujúci klub LAFC Lučenec. Odtiaľ som prešiel do MŠK Novohrad, kde pôsobím dodnes. K futsalu som sa dostal asi v štrnástich rokoch a stále sa ho učím. Prakticky ovládam iba základy.
Váš otec je žijúca futsalová legenda a tréner reprezentačného áčka. Človek by povedal, že budete vyrastať na palubovke.
To áno, ale organizovaný futsal v Lučenci zahŕňal len mužský tím. Až po čase sa vedenie klubu rozhodlo vychovávať hráčov a založilo mládežnícke kategórie. Otec ma však nejaké futsalové základy naučil v rámci futbalových tréningov.
Takže prechod z trávnika do haly vám nerobil problém?
Mal som to jednoduchšie, pretože to, že niekto vie hrať futbal neznamená, že bude vynikať aj na palubovke. Medzi futsalom a futbalom v hale je veľký rozdiel. Mne pri prechode pomohla pandémia, mal som viac možností a času hrať jeden na jedného na malom priestore.
Kompas fanúšika III. ligy: FTC s posilou z Pohronia, Soboťanov je málo, Lučenec vytiahol ďalšieho dorastenca Čítajte Na prvom tréningu mládežníckej kategórie MIMEL Lučenec som bol ustráchaný, ale rýchlo to pominulo vďaka super hráčskej kabíne i vedeniu. Zišli sa tu skvelí ľudia zo Slovenska aj zahraničia, s ktorými sa rád stretávam aj mimo ihriska a hovoríme nielen o futsale.
Na ktorom poste hráte?
Väčšinou som na kraji, ale nemám problém zahrať vzadu alebo na pozícii pivota.
Za ktoré kategórie ste v Lučenci nastúpili?
Za všetky - pätnástku, sedemnástku, dvadsiatku a aj za mužov.
So sedemnástkou ste tento rok vyhrali titul majstrov Slovenska v juniorskej extralige.
Áno, dočkali sme sa. Titul sme očakávali, pretože sme sa naň pripravovali dva roky. Prakticky ako pätnásťroční sme nastupovali proti o dva roky starším súperom. Vďaka tomu sme boli dobre pripravení po fyzickej aj psychickej stránke a na začiatku tohto ročníka sme si povedali, že ideme po zlato.
Skúsenosti zbierate aj v mládežníckej reprezentácii Slovenska. Spomínate si na moment, keď vás prvýkrát pozvali obliecť si národný dres?
Samozrejme, ako pätnásťročného ma nominovali do tímu SR U17. Bol to naozaj nádherný pocit. Prežíval som to veľmi intenzívne, pretože som s futsalom prakticky len začínal. Reprezentovať Slovensko je veľmi náročná úloha a vytvára silný tlak. Na tréningoch aj v zápasoch musím ísť na maximum, aby som trénerovi dokázal, že mojou nomináciou nespravil krok vedľa.
Našťastie, v repre sa vytvorila super partia chalanov. Navzájom sa tlačíme a pomáhame si, takže všetko ide ľahšie. Dúfam, že to všetci spoločne potiahneme až do mužskej reprezentácie. Veľmi nám pomáha aj tréner Anton Brunovský, učí nás ešte viac milovať futsal. Aktívnu hráčsku kariéru ukončil len nedávno, takže sa vie vžiť do našej kože a rozumie nám.
Mali ste to ako syn trénera reprezentačného áčka ťažšie a museli ste viac zabojovať za svoje miesto v národnom výbere?
