Syn ju ponechal napospas osudu

V stredu 3. augusta sa dožila okrúhlej stovky. Zdravotný stav ju síce pripútal na vozík, počuje a komunikuje slabšie, no stále sa zaujíma o všetko, čo sa vôkol nej deje. Gratulácie riaditeľa domova dôchodcov, obyvateľov a tiež aj starostu obce Štefana Václavíka niekoľkokrát dojali jubilantku k slzám. Úradné záznamy hovoria, že Judita Antalová je prvou obyvateľkou Sušian, ktorá sa dožila sto rokov.
Narodila sa v Hrlici v Ratkovskej doline a odmalička mala ťažký život. Už ako dievča pracovala u gazdov pri statku a na poli. Vydala sa do Behyniec neďaleko Tornale, kde bol jej muž paholkom. Bývali pri starom kaštieli. Mali spolu štyroch synov, z ktorých údajne žijú už len dvaja. Vo februári 1997 sa k nej jeden z nich zachoval macošsky. „Zaniesol ju do nemocnice v Hnúšti na interné oddelenie a zmizol bez stopy. Vlastnú matku, chorú a slabú, nechal napospas osudu. Keď nám zatelefonovali z nemocnice, neváhal som a tetu Judku sme zobrali k nám do domova. Vzhľadom na jej veľmi zlý zdravotný aj duševný stav by som nikdy nepovedal, že sa dožije stovky. Je to krásny pocit sláviť takéto jubileum v našej veľkej rodine,“ hovorí riaditeľ domova Jozef Mlynár. Teta ostala na svete sama ako prst, no v domove našla naozaj svoju druhú rodinu. To ešte netušila, že jej na stovku príde blahoželať vlastná krstná dcéra. „Bývala som v Domove dôchodcov v Sušanoch dva roky. Teraz žijem v Rimavskej Sobote a asi pred dvomi mesiacmi som cestovala autobusom s riaditeľom Rybárom. Medzi rečou mi povedal, že pripravuje oslavu stovky jednej obyvateľky, ktorá pochádza z Hrlice a volá sa Antalová. Ja som na to riaditeľovi povedala, že vari nie Judita. Keď mi prikývol, skoro som spadla z nôh. Veď je to moja krstná mama! Dva roky sme vlastne bývali v jednom domove blízko seba a pritom sme o sebe nevedeli. Keď som z domova odišla bývať do vlastného domu v Rimavskej Sobote, začala som po krstnej mame pátrať. Vďaka veľkej náhode, či vari osudu, som sa s ňou mohla stretnúť na oslave stovky tu v Sušanoch,“ tvrdí Jolana Pazdúrová. „Najväčším pokladom je láska v srdci, ktorá ma drží pri živote. Tu v Sušanoch sú pre mňa každé ráno a každý deň peknými a príjemnými. Potešilo ma, koľko ľudí mi prišlo blahoželať,“ povedala chrapľavým hlasom jubilantka. Odpila si aj z vína, ochutnala z torty a jej dušu potešili piesne žien zo speváckej skupiny Hrnčiarka. Starká je síce odkázaná na pomoc dobrých ľudí, no nikdy nevynechá príležitosť zúčastniť sa na spoločných akciách či oslavách. Hoci jej vlasy obeleli a tvár zvráskavela, jej srdce ostalo stále mladé a plné lásky.