Nemeckých vojakov poliali benzínom a podpálili. Bol medzi nimi aj Werner?

ené telá. Nie všetkým šťastena priala. Vojaka trafila mína, nebolo čo pochovať. Nepriateľské guľky svišťali z každej strany, veliteľ zavelil ustupovať, nebolo kedy kopať hrob. Zver dokončila dielo skazy. Aj také podoby mala vojna.

STRATIL SA V HORÁCH NAD OZDÍNOM
V roku 1993 poslala rodina Wernera Eisela starostke Cinobane list. Prosili v ňom o pomoc. Roky hľadali svojho nezvestného brata. Stratil sa v januári 1945 neďaleko Ozdína.
Veliteľ nemeckých „SS“ kapitán Kärscher píše list jeho rodičom: „Ako veliteľ oddielu plním dnes ťažkú úlohu, ktorou je oznámenie o zmiznutí Vášho syna – Wernera Eisela. Po jednom útoku na kóte 45 metrov nad morom, jeden kilometer od Turičiek, dňa 17.1 1945 sa zistilo, že Váš syn sa nenachádza v oddieli. Možno ho dopravili do niektorej nemocnice, alebo bol prijatý do iného oddielu. Ak by ste dostali od Vášho syna akúkoľvek správu, oddiel prosí, aby ste nás informovali. V nádeji, že od Vášho syna dostanete v čo najbližšom čase svedectvo o jeho existencii, zostávam s pozdravom Heil Hitler. Eisel sa nikdy svojej rodine neozval. Starostka Cinobane Mária Švikruhová roky starostlivo opatrovala list od jeho rodiny. Snažila sa zistiť, kde naposledy vydýchol nemecký vojak.

NAŠLI HROB NEMECKÝCH VOJAKOV
Koncom mája Vitézovci z Poltára objavili neďaleko Ozdína hrob s tromi nemeckými vojakmi. Lučenský poslanec, ktorý sa zaujíma o históriu, vyslovil dohady, že by sa v hrobe mohli nachádzať aj pozostatky Wernera Eisela (Novohradské noviny č.24). Minulý týždeň nás v redakcii navštívil Július Kelemen. „Chcem zareagovať na článok o Wernerovi. Na 99 percent som si istý, že viem, kde je pochovaný,“ tvrdil 73-ročný čitateľ našich novín.
Július sa narodil v roku 1932 v Zelenom. Na sklonku druhej svetovej vojny mal 13 rokov. „V dedine ostali len ženy a deti. Nemci chlapov nahnali kopať zákopy. Hoci nás mamky okrikovali, my, deti, sme ich neposlúchali, domŕzali sme do vojakov, aby nám dali patróny. Našťastie sa nám nič nestalo. Nemci museli pred Rusmi ustúpiť. Nastali ťažké časy. Pri našej dedine zastal front. Nemcom sa nechcelo odísť. Skryli sa do hôr pri Ozdíne, Mládzove a Bystričky. Rusi dopravili ťažkú techniku aj povestné kaťuše. V našom dome mali kuchyňu. U susedov Ročkárov spával komisár. Bol to taký dobráčisko. Rodinu mu vyvraždili Nemci. Ostal mu len 12-ročný syn. Všade ho bral zo sebou. Chudák, chcel ho zachrániť za každú cenu,“ spomína Július.

RUSI ZAJALI TROCH NEPRIATEĽOV
V noci zo 14.na 15. januára ruskí vojaci zajali troch nepriateľov. Medzi nimi bol aj mladý chlapec. Bol oblečený v esesáckej uniforme. Šikovali ich hore dedinou. No, pre vás sa už, chlapci moji, vojna skončila, zakričal za nimi báči Jano. „Začali ich vypočúvať v dome, ktorý bol neďaleko nášho. Zrazu sme začuli výstrel. Nikto nevedel, čo sa stalo. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ten mladý vojak zastrelil nášho dobrého komisára. Ktovie, ako sa to mohlo stať. Asi mal niekde ukrytú zbraň. Jeho syn plakal tak žalostne, že každému, kto ho počul, išlo srdce puknúť od ľútosti. Plakali aj vojaci. Komisára mali všetci radi. A potom nabralo všetko rýchly spád. Troch nemeckých vojakov vyviedli k potoku za továreň. Vedeli sme, že ich nič dobré nečaká.“ Dedina stíchla. „Hoci mrzlo, kázali sa im vyzliecť a vojsť do potoka. Potom ich poliali benzínom a zapálili,“ povie trasľavým hlasom ujček Július. Ich telá vraj tleli niekoľko hodín. Ležali tam týždeň. Ženy sa pri nich zbožne prežehnávali, deti s hrôzou odvracali zrak. „Tí dvaja si to možno nezaslúžili. Ten mladý, ktorý zastrelil nášho komisára, možno. Neviem. Videl som ho živého kráčať po dedine a potom zohaveného vedľa potoka. Bol to strašný pohľad, na ktorý nezabudnem, pokiaľ budem žiť. Na vojnu sa nedá zabudnúť. Vojna je strašná. Ten mladý vojak musel byť fanatik. Vraj keď vystrelil, ešte aj pozdravil Hitlera. Nemohol to mať v tej hlave v poriadku. Veď Rusi by ich neboli zabili. Viem to!“
Po týždni sa našla dobrá duša – miestny bubeník. V rohu cintorína vyhĺbil jamu a pochoval do nej nemeckých vojakov. „Tam odpočívajú, nech im je zem ľahká. Nie som si istý, ale na 99 percent som presvedčený o tom, že je medzi nimi aj Werner Eisel,“ tvrdí svedok tragédie, ktorá sa stala pred 60 rokmi.