HLASUJTE

riebehu tohto týždňa posielajte hlasy jednému z troch príbehov, ktorý vás najviac zaujal, ktorý sa najviac dotkol vášho srdca. Možno práve váš hlas rozhodne o tom, že pomoc týždenníka MY Novohradské noviny a OD Prior poputuje rodine, ktorá si to naozaj zaslúži.

PRÍBEH Č. 1
Janko Doboš z Utekáča má 19 rokov, no osud sa s ním kruto zahral. Vzal mu to najvzácnejšie - rodičov. Ostal bez maminho pohladenia, bez fajnových palaciniek, bez otcovho napomínania. „Boli chvíle, keď sa mi nechcelo žiť. Slzy mi stekali po tvári, no ešte viac pálila bolesť na duši. Otec zomrel v júni v roku 2000. Mamka na jeseň o rok neskôr. Bojím sa budúcnosti, no podľa mňa ma už nič horšie nemôže čakať. Keby som si mohol niečo želať, prial by som si, aby sa mi vrátili rodičia. Zo sirotského dôchodku sa vyžiť nedá. Zo 4500 korún mesačne takmer tri tisícky zhltne byt, ostatné ide na cestovné. Nebyť dobrých ľudí, nemal by som čo do hrnca,“ hovorí ťažko skúšaný chlapec.
PRÍBEH Č. 2
Pani Eva ukrýva v duši veľké trápenie. V starom ošarpanom dome býva spolu osem ľudí. Eva išla v štyridsiatke na materskú, manžel stratil prácu a po čase nestačili splácať úver. Jedného dňa sa vo dverách objavil exekútor a ich život sa rozsypal ako domček z karát.
„Celý minulý rok dostával manžel dvetisíc korún. Štyri mesiace sme nemali ani elektriku. Chodili sme po kontajneroch a hľadali vosk, aby sme si mohli aspoň nejako svietiť. Zima bola pre nás hrozná. Nemali sme dať čo do úst, chlieb pečiem doma v rúre. Bola doba, kedy sme si mysleli, že sa medzi sebou pozabíjame,“ tvrdí pani Eva.

PRÍBEH Č. 3

K Mirovi z Jelšovca sa pred dvomi rokmi osud tiež otočil chrbtom. Prvý úder prišiel, keď mu zomrela matka. Druhá nečakaná rana prišla vo chvíli, keď sa jeho otec, asi pol roka po smrti matky, opäť zaľúbil. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa otec od tej chvíle „nevykašľal“ na vlastných synov! „Otec prestal splácať pôžičku a nezaujímal sa o nič - kašľal na všetko. O tom, že pôžičku nesplácal, sme sa s bratom dozvedeli až od exekútora. Už bolo neskoro. Brat si našiel prácu v Čechách a ja som ostal sám ako kôl v plote. Zrazu som nemal nič. Len to, čo mám na sebe oblečené. Nebyť dobrých ľudí, už by som dávno zomrel od hladu,“ hovorí Miro.

PRÍBEH Č. 4

V decembri 2001 zrazilo Petru auto. Utrpela ťažký úraz mozgu, zlomeninu panvového dna, mala polámané nohy. Týždne ležala bez pohnutia. Nevedela, ako sa volá, kedy sa narodila. Bez pomoci mamy sa nezaobíde a úradníci pritom chodia zisťovať, či si jej mama nechodí zarábať načierno. Peťa dúfa, že raz stretne niekoho, kto ju bude mať rád takú, aká je.