HNÚŠŤA. Je majstrom aj vicemajstrom federácie, trojnásobným šampiónom Slovenska a vo vitríne má nemecký i rakúsky pohár spolu s titulom Mr. Symetria za najdokonalejšiu postavu. DUŠAN ĎUBEK sa do histórie domácej kulturistiky zapísal zlatými písmenami a nebyť zlého rozhodnutia, mohol sa pýšiť aj medailou z európskej scény.
Skúsený rodák z Hnúšte patrí k starej generácii česko-slovenských kulturistov, na súťažiach sa objavoval po boku Ondreja Žembu, Mariána Prekopa či Milana Rolinca. So železom sa vo svojich 62 rokoch pasuje rovnako ako v mladosti a napriek pokročilému veku by si trúfol opäť vystúpiť na súťažné pódium.
Tvrdí, že kulturistika sa za uplynulé dekády posunula horším smerom. Ľudia sa strácajú v množstve súťažných disciplín, trénerom môže byť každý, kto si zaplatí kurz a niektorí športovci v honbe za úspechom ohrozujú svoje zdravie užívaním neprimeraného množstva doplnkov či skúšaním extrémnych postupov.
Viac o predošlej a súčasnej generácii kulturistov, začiatkoch v posilňovni s pozváraným náradím, úspechoch i neduhoch modernej kulturistiky porozprával v rozhovore.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo denne zjedol aj trištvrte kila tvarohu,
- čo mu stálo v ceste za medailou z majstrovstiev Európy,
- prečo súčasní kulturisti nedosahujú kvality generácie 70. a 80. rokov,
- čo sú neduhy súčasnej kulturistiky a ako si športovci ohrozujú zdravie.
Máte 62 rokov. Ešte stále dvíhate železo?
Jasné, cvičím 4- alebo 5-krát týždenne ako keď som mal 20 rokov.
Vládzete?
Samozrejme, kondične sa cítim veľmi dobre. Hoci výzor je iný, fyzickú kondíciu mám rovnakú ako v mladosti. Sedemdesiate a osemdesiate roky boli pre fitnes a kulturistiku zlatou érou, takže mám skvelé základy.
S takou formou by ste sa mohli vrátiť na súťažné pódiá.
Priznám sa, niekedy mi táto myšlienka prebehne po rozume. S trénovaním problém nemám. Zvládol by som aj dvojfázovú prípravu a som si istý, že by som urobil veľmi dobrú formu, ale v mojom veku ma odrádza diéta. Som závislý od čokolády a odopierať si ju dlhé mesiace mi už v mojom veku za medailu nestojí.
Celý váš život sa točí okolo kulturistiky, ale vraj stačilo málo a namiesto činiek by ste trénovali s lyžami a palicami.
To je pravda, skoro sa zo mňa stal zjazdový lyžiar. Generácia detí 70. rokov mala veľa možností na športovanie a aj ja som toho vyskúšal viac. Hral som futbal, kde ma dokonca vybrali do Detvy hrať národnú dorasteneckú ligu.
Viac som sa však venoval lyžovaniu, ktoré v Hnúšti zastrešoval veľmi silný a dobre organizovaný oddiel. Chalani z Tisovca, Brezna i Hnúšte sme pravidelne pretekali na Bánove alebo nad Kokavou. Viacero súťaží v obrovskom slalome som vyhral a medaily som zbieral aj v špeciálnom slalome.
Na začiatku boli strieľačky s papekmi a krúžok v pivnici. Tužinského v lete čaká už štvrtá olympiáda Čítajte Čo vás napokon zavialo do posilňovne?
Prišla doba kulturistických časopisov, propagovali sa silné a svalnaté telá. Nás mladých chlapcov to zaujalo, chceli sme vyzerať rovnako. Začali sme cvičiť v paneláku v posilňovni, ktorú v priestoroch bývalej sušiarne v roku 1974 založil Jaroslav Benčík s Paľom Garajom.
V malej miestnosti nechýbala podomácky pozváraná lavička s činkou na tlaky, hrazda, jednoručky alebo pozváraná predkopávačka. Dnes existujú hocijaké výmysly, ale my sme makali s na kolene vyrobeným náradím.
Neodradila vás ako mladého chlapca toľká drina?
Nie, kulturistika ma úplne opantala. Tešil som sa na tréningy a bavilo ma skladať si jedálničky. Chceli sme vyzerať ako naše idoly.
Napríklad?
Vtedajšími hviezdami domácej scény boli Minařík, Jastrzebski, Holič, Pek alebo Dantlinger. Oni boli spolu s legendárnym Schwarzeneggerom našimi vzormi.
Stravu ste si skladali sami?
Veľa informačných zdrojov sme nemali, len to, čo nám povedali starší a skúsenejší. Vedeli sme, ktoré jedlá nám pomôžu pri budovaní svalovej hmoty. Jedli sme hovädzinu, kurence, vajíčka, ryžu a zemiaky.
Hlavnou zložkou bol tvaroh, ktorého som za deň dokázal v objemovke spotrebovať aj trištvrte kila. Spomínam si aj na konzervy s veľmi kvalitným rybacím mäsom.
A čo doplnky stravy?
