HALIČ. Už prvý kontakt s lekárom a dôkladné vyšetrenie dokáže zachrániť život pacienta. Tvrdí to Vladimíra Lang, ktorá pred jeden a pol rokom v Haliči pri Lučenci s pomocou Banskobystrického samosprávneho kraja otvorila ambulanciu všeobecného lekárstva pre dospelých.
Do ambulantného sektoru prišla po rokoch na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny. Počas odbornej praxe na Slovensku i v zahraničí stretávala aj pacientov v pokročilom štádiu choroby, ktorú mohli včas podchytiť už pri prvej návšteve ambulancie.
Hovorí, že všeobecní lekári by mali byť dôslednejší a na pacienta si vyhradiť dostatok času, pretože dôkladné vyšetrenie a rozhovor dokážu odhaliť telesné aj duševné ťažkosti.
Prečo sa z Veľkej Británie a následne z Nórska vrátila na Slovensko? Je ťažké byť všeobecnou lekárkou? Kedy treba navštíviť lekára a je časté užívanie antibiotík problém? Lekárka VLADIMÍRA LANG odpovedala aj na tieto otázky.

Od otvorenia ambulancie v Haliči uplynulo jeden a pol roka. Aké boli ostatné mesiace?
Myslím, že vydarené. Pracujeme a liečime, darí sa nám. Čo sa týka pacientov, nezaznamenali sme nejaký veľký prílev v konkrétnom mesiaci, no pribúdajú nám postupne.
Do Haliče ste prišli z rimavskosobotskej nemocnice. Neľutujete prechod do ambulantnej sféry a postavenie sa na vlastné nohy?
Nie. Bola to síce zásadná životná zmena, neprišla však zo dňa na deň. Rozhodnutiu predchádzali mesiace zvažovania a veľmi mi pomohla prax u školiteľa, doktora Lóšku, kde som získala obraz o práci všeobecného lekára. Doteraz som sa nesklamala a svoje rozhodnutie neľutujem.
Nechýba vám ani ruch nemocnice?
Nie, aj v ambulancii býva dosť rušno.
Ešte pred nemocnicou v Rimavskej Sobote ste šesť rokov pracovali v Írsku a Veľkej Británii. Prečo ste sa vrátili domov v čase, keď ľudia rozmýšľajú nad odchodom do zahraničia?
Kvôli rodine. Chcela som syna vychovať na Slovensku a byť blízko svojich najbližších, aby som im v prípade potreby mohla byť nápomocná.
Roky ste pôsobili v anesteziológii a intenzívnej medicíne. Je ťažšie byť všeobecnou lekárkou?
Ťažko povedať, v prvom rade je to odlišné. Vyžaduje sa iná odbornosť, riešime odlišné klinické stavy. Táto sféra u nás nemá systémovo stanovené hranice v tom, kde sa končí kompetencia všeobecného lekára a kedy už má prísť na rad špecialista.
Roky tu chýbajú štandardné diagnostické a terapeutické postupy, jasné pravidlá, doporučené postupy pri diagnostike ochorení a následný manažment. Spolu s logistikou, ku ktorému špecialistovi konkrétneho človeka pošlem, keďže je ich nedostatok, je pre mňa najväčšia výzva.

Koľko máte pacientov?
Pohybujeme sa v stovkách, ale stále máme dostatočné kapacity na príjem ďalších.
Liečite aj ľudí aj mimo okresu?
Áno, máme pacientov z veľkokrtíšskych či poltárskych obcí, ktoré hraničia s Lučenským okresom. Gro však tvoria obyvatelia mikroregiónu Novohradské podzámčie a mnohých máme aj z Lučenca. Privítali by sme viac Tomášovčanov a Haličanov, respektíve pacientov z blízkych obcí a miest, aby sme ich v prípade akútnych stavov mohli doma navštíviť čo najskôr.
Je limitujúce ordinovať v obci?
Len v tom, že sa musíme prispôsobiť času odberu biologického materiálu. V mestách ho denne zbierajú dvakrát, u nás len raz. Našťastie, s laboratóriom SK-Lab máme skvelú spoluprácu a keď sa dá, tak sa nám prispôsobia.
Nevýhodou je, že v obci je menej možností na vykonávanie pracovnej zdravotnej služby a chýbajú nám zobrazovacie metódy. Pacienti tak napríklad na röntgen cestujú do neďalekého Lučenca.
Riešite aj prípady, kedy si liečba pacienta vyžaduje návštevu psychiatra? Pre niektorých je takáto forma pomoci stále tabu.