LUČENEC/FIĽAKOVO. Celú kariéru venovala práci v múzeu. Krátko po skončení štúdií sa zamestnala v súčasnom Novohradskom múzeu a galérii, ktorému ostala verná až do dôchodku.
IVETA KACZAROVÁ v tejto inštitúcii pracovala dlhých 42 rokov, z toho 24 na poste riaditeľky. V roku 2011 ju zvolili do predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku, v rokoch 2017-2020 bola jeho predsedníčkou a slovenské múzejníctvo reprezentovala doma aj v zahraničí.
Hovorí, že múzejníctvo je diagnóza na celý život. Novohradské múzeum a galéria pod jej vedením prešlo viacerými zmenami a s pomocou tímu kvalifikovaných zamestnancov zrealizovala viacero úspešných projektov.
Vyštudovaná archeologička zastáva názor, že moderné múzeá a galérie by nemali byť tichými miestami a že návšteva nových výstav aj stálych expozícií by mala byť bežnou súčasťou života každého človeka.
Na dôchodku ste vyše polroka. Nechýba vám múzeum?
Chýba. Dokonca mi chýba aj cestovanie z Fiľakova do Lučenca a naspäť, keďže túto cestu som absolvovala takmer každý deň vyše 30 rokov. Ako povedala jedna moja kolegyňa – múzejníctvo je diagnóza. A mala pravdu. Keď som v januári 1982 nastúpila do múzea vo Fiľakove, tak som si nemyslela, že celý profesijný život strávim v múzeu. Nikdy som to neoľutovala.
V Lučenci vzniklo nové miesto pre kultúru. Mulč by mohol oživiť aj populárnu Medzihmlu Čítajte Aká bola vaša kariérna cesta?
Po skončení štúdia archeológie som v Archeologickom ústave SAV v Nitre robila terénny výskum v Pincinej. Zhruba po pol roku som ako dokumentátorka, archeologička a etnografka nastúpila do Novohradského múzea vo Fiľakove, ktoré v tom období plnilo aj úlohu pamiatkového úradu.
Takže celý svoj profesijný život som strávila v súčasnom Novohradskom múzeu a galérii, ktoré sa počas uplynulých rokov menilo, formovalo a viackrát sťahovalo. Najprv sme sídlili na Hlavnej ulici a neskôr v kláštore vo Fiľakove, odkiaľ sme sa v roku 1984 presťahovali na Kubínyiho námestie do Lučenca, kde sídli dodnes.
Nechceli ste pracovať mimo regiónu alebo v zahraničí?
Nelákalo ma to. Hneď od začiatku som prišla do skvelého kolektívu, vyhovoval mi aj rozsah prác a výskumné oblasti. Ostatné múzeá som postupne spoznávala, pretože vďaka dobrým kontaktom sme sa s kolegami navzájom navštevovali a spolupracovali.
Vynikajúca bola aj spolupráca s múzeami v zahraničí - v Česku a Maďarsku. S maďarskými kolegami z Novohradského historického múzea v Salgótarjáne, ktoré bolo v tom období župným múzeom, sme spoločne realizovali viacero projektov a výstav. Medzičasom som si založila rodinu, čo bol o dôvod viac ostať doma v regióne.
Akú cestu prešlo NMG za tie štyri dekády?
Myslím, že úspešnú. Výrazne sa podieľalo na získavaní nových poznatkov z histórie, etnológie i zo života a diela významných osobností a výtvarných umelcov novohradského regiónu. Svedčí o tom množstvo zaujímavých výstav a bohatá publikačná činnosť.
Vďaka úsiliu a zanieteniu zamestnancov sme sa vypracovali na kvalifikovanú a po odbornej stránke etablovanú inštitúciu. A to aj napriek tomu, že pre kultúrne zariadenia sa nikdy nenašlo dosť peňazí.
Máme za sebou aj ťažšie obdobia, ale vždy sme ich dokázali prekonať. V NMG aj v súčasnosti pracuje kolektív mladých šikovných a kreatívnych ľudí, ktorí presne vedia, čo majú robiť a robia to naozaj dobre.
Ako vyštudovaná archeologička ste pracovali aj v teréne. Máte na konte nejaký objav?
Rada spomínam na výskum v Pincinej. Trval štyri roky, počas ktorých sme objavili základy stredovekého kostola z prelomu 12. a 13. storočia s priľahlým pohrebiskom s 230 hrobmi. Patrí medzi najstaršie objavené kostoly v Novohrade a zaslúžil by si výraznejšiu prezentáciu.
