Žiadna chémia, žiadne doplnky stravy. Len sa poriadne najesť, vypotiť v posilňovni a potom sa dobre vyspať. Tak by sa dal zhrnúť športový život Jozefa Sztankaya. Čoskoro 70-ročný kulturista sa na odpočinok nechystá a súťaží aj v dôchodkovom veku.
Lásku k posilňovaniu v sebe našiel ako tínedžer a už v prvom roku sa mu podarilo uspieť. Súťažnej kulturistike sa s výnimkou dvoch dekád venuje zhruba 50 rokov a stále neplánuje skončiť. Rodáka z Prešova s naším regiónom spája hnúšťanský klub Dušana Ďubeka, ktorého farby Sztankay hájil.
Aktívny senior, ktorému aj vďaka vyšportovanej postave odhadujú o dvadsať rokov menej tvrdí, že bez kulturistiky by tu už možno nebol.
Ako sa dostal na súťažné pódiá? Prečo sa z nich na zhruba 20 rokov vytratil? Prečo si namiesto doplnkov stravy radšej dopraje slaninu a čo sú podľa neho neduhy súčasnej kulturistiky? JOZEF SZTANKAY v rozhovore odpovedal aj na tieto otázky.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sa na jedlo nepozerá ako na neresť,
- čo sa mu nepáči na súčasnej kulturistike,
- čo ho spája so Silviom Berlusconim, Sophiou Loren a Budom Spencerom.
O rok oslávite sedemdesiatku, no stále trénujete a súťažíte. Vládzete?
Jasné. Už ako malý chlapec som mal dobré fyzické predispozície a veľkú silu. Otec bol úspešným zápasníkom, takže som po ňom zdedil dobrú genetiku. Práve on ma dostal k súťažnému športu.
Ku kulturistike?
Nie. Veľmi rád som mal plávanie a stolný tenis, no súťažne som začal v zápasníckom klube v Košiciach. Ako dorastenec som sa tam stal dvojnásobným majstrom Slovenska. Ku kulturistike som sa dostal v polovici 70. rokov, keď som sa prihlásil do klubu VSS Košice. Odvtedy som tomuto športu verný.
Prečo ste uprednostnili kulturistiku pred zápasením?
Zápasenie ma bavilo, ale nie až tak veľmi ako súťažné posilňovanie. Páčilo sa mi, keď som naberal svalovú hmotu a užíval som si aj pózovanie.
Výstavu k SNP zamerali na emócie. Hrôzy vojny pripomínajú umelou krvou Čítajte V zápasení ste boli dvojnásobným dorasteneckým majstrom Slovenska. Darilo sa vám aj v kulturistike?
Kariéra je dlhá a úspechov nemálo, keďže dodnes som absolvoval cez 300 súťaží. Také číslo na Slovensku asi nikto ďalší nemá. Dobrý dojem som spravil už v prvý súťažný rok, keď som sa pripravoval pod dohľadom trénera Alexandra Bačinského a neskôr Jána Tršku.
Vekovo som síce patril k juniorom, ale túto kategóriu vtedy odstavili, takže som musel súťažiť s mužmi. Konkurencia bola obrovská, ale napriek tomu sa mi podarilo nominovať sa na majstrovstvá Slovenska. Tam som skončil piaty a v rámci federácie som bol vo svojich 20 rokoch deviaty najlepší.
Potom som pravidelne získaval priame nominácie na republikové šampionáty, kde som obsadzoval medailové priečky. Hoci som patril k špičke, v rámci federácie sa mi nepodarilo dostať sa vyššie ako na štvrté miesto.
Prečo?
Pretože to bola doba kulturistických legiend. V kategórii som mal top športovcov ako Peter Uríček, Jan Černý alebo Miroslav Mráz. Spomenúť by si zaslúžili všetci, pretože čo meno, to osobnosť.
Na súťažiach som sa spoznal aj s Dušanom Ďubekom, mladým a veľmi perspektívnym kulturistom. Spriatelili sme sa a súťažili spolu, no vtedy by som si nepomyslel, že raz v budúcnosti budem nastupovať pod hlavičkou jeho klubu.
A čo medzinárodné pódiá?
Získal som umiestnenia v top desiatkach, vrátane viacerých bronzových aj strieborných medailí spolu s titulmi vicemajstra Európy. Na svete som to najvyššie dotiahol na tretie miesto.
Súťažíte nepretržite od svojich 20 rokov?
Nie. V roku 1986 som si dal prestávku. Na súťažiach som cítil veľkú krivdu zo strany rozhodcov. Vedel som, že mám na lepšie umiestnenia, ale napriek tomu mi nedávali dobré hodnotenia. Keď sa to zopakovalo viackrát, tak som ostal znechutený a so súťažením som na vyše 20 rokov prestal.
Spravil som si masérsky kurz a pôsobil pri košických hokejistoch. Doba však bola po prevrate veľmi ťažká a peňazí málo, tak sme s manželkou odišli za dcérou do Talianska.
Čo ste tam robili?
Všetko, čo bolo treba, aj na stavbách. Neskôr som sa cez známeho dostal do tímu ragbistov, ktorým som robil maséra. Tam som sa skamarátil s ochrankárom Silvia Berlusconiho a ten ma vďaka mojej fyzickej kondícii a muskulatúre dostal do partie ochrankárov, ktorí v Portofine strážili svetové celebrity ako Silvio Berlusconi, Sophia Lorenová či Bud Spencer, alebo ich majetok. Na pódiá som sa vrátil v roku 2008 ako 52-ročný po návrate na Slovensko.
Kilá tvarohu a pozvárané činky. Ďubeka na ceste za zlatom nik nezastavil Čítajte Chýbalo vám súťaženie?
Áno. K návratu ma prehovoril veľmi dobrý kamarát Jožko Bomba. V Prešove som si otvoril fitko a začal som sa pripravovať. Na súťaže som chodil pod hlavičkou hnúšťanského klubu môjho kamaráta Dušana Ďubeka. Dodnes sme blízki priatelia a radíme si po športovej stránke.
Ako na vás reagovali ostatní súťažiaci?
