Rozhovor vznikol v rámci prílohy DEDINSKÝ FUTBAL, ktorá vyšla 26. augusta v celoslovenskej sieti MY novín.
Až na tri výnimky strávil takmer celú seniorskú kariéru v jednom klube. Približne pätnásť rokov z takmer dvoch dekád dral kopačky za svoju rodnú obec. RADOMÍR BERKY (37) patrí k srdciarom a lokálpatriotom dedinského futbalu.
Hoci mládežnícke roky strávil v LAFC Lučenec a skúsenosti z mužského futbalu zbieral aj v Poltári a Málinci, srdce ho stále ťahalo domov do Cinobane. V drese CŠK hrá nepretržite ostatných desať rokov a v Novohrade patrí k najskúsenejším a najrešpektovanejším futbalistom.
Kariéra „cinobanského Tottiho“ mohla v mladosti nabrať iný smer. Nebyť zranení či pár rozhodnutí, jeho meno by dnes vďaka pracovitosti a svedomitému prístupu mohlo žiariť v panteóne slovenských prvoligistov. Aj keď ho o dva roky čaká oslava štyridsiatky, naďalej ťahá svoj tím v siedmej lige ObFZ Lučenec.
Viac o svojom futbalovom živote, splnených aj nesplnených športových snoch i problémoch v dedinskom futbale nám Radomír Berky prezradil v rozhovore.
V rozhovore sa dočítate:
- Či by futbalisti mali hrať za rodné obce,
- aké rozhodnutie mu zrejme ovplyvnilo kariéru,
- čo by pomohlo dedinskému futbalu.
Za Cinobaňu hráte nepretržite desať rokov. Nie je vám dlho?
Nie. Aj keď som pôsobil v iných kluboch, vždy ma to ťahalo domov na cinobanské ihrisko. Najviac som chcel hrať za svoju dedinu, v ktorej som sa narodil a v ktorej žijem.
V Cinobani ste aj začínali?
Áno, ale hral som tu len krátko. Ako chlapec som prestúpil do Lučenca, kde som strávil prakticky všetky mládežnícke roky až po starší dorast. Boli to krásne časy. So žiakmi som hral prvú ligu, v doraste pôsobil v druhej najvyššej súťaži.
Dokonca som sa ako žiačik dostal do výberu a na izbe som býval s hráčmi ako Marek Hamšík, Erik Jendrišek, Tomáš Ďubek či úspešný Novohradčan Erik Lavrík. Spolu sme pozerali televízor a chrúmali čipsy.
Viac zaujímavostí z dedinského futbalu
nájdete v špeciálnej celoslovenskej prílohe MY novín z 26. augusta.
Ste s nimi v kontakte aj dnes?
Nie. Boli sme chlapci, takže sme to neriešili. Vo výbere sme nemali veľa času na spoznávanie sa. Bola to doba bez mobilov a internetu a aj keď sme sa skamarátili, keďže sme každý žili inde, tak sme na seba časom zabudli.
Lásku k futbalu ste zdedili alebo ste zažili klasickú cestu dedinského chlapca, ktorý si po škole chodil kopať loptu na ihrisko, až kým sa nerozhodol stať futbalistom?
Otec hrával a silnú futbalovú tradíciu sme mali v rodine. Bez podpory rodičov by som sa futbalistom asi nestal. Som im za to dodnes vďačný, hlavne otcovi.
Nemali sme auto a na tréningy do Lučenca som musel cestovať autobusom. Otec tam vždy sedel vedľa mňa. Obetoval množstvo svojho času len preto, aby som mohol trénovať a hrať. Veľmi si to vážim.
V Lučenci ste prvýkrát ochutnali mužský futbal?
Nie, bolo ťažké dostať sa z dorastu do áčka. Káder bol nabitý a nebolo miesto nazvyš. Preto som ešte ako dorastenec putoval do štvrtoligového Poltára, kde som debutoval v seniorskom futbale.
Odtiaľ som sa vrátil do Cinobane a neskôr som prijal ponuku z Málinca, kde som tiež zažil veľmi pekné časy.
Pred definitívnym návratom domov som ešte odohral druhú polovicu sezóny 2012/13 v treťoligovom LAFC Lučenec. To bol môj najvyšší angažmán. Prestup do vyššej súťaže mi dal zabrať. Musel som viac a častejšie trénovať, čo sa popri rodine a práci dalo stíhať len veľmi ťažko.
Reprezentoval s Némethom, prvú ligu neokúsil pre ochorenie srdca. Vlak vrcholového trénera mi už ušiel, vraví Čítajte Nemali ste počas kariéry možnosť ísť ešte vyššie?
Mal. Ako mládežníka si ma vyhliadli Podlavice, no rodičia vtedy zaváhali a ponuku neprijali. Neboli si istí, či by som zvládol odlúčenie a život na internáte.
Myslíte si, že ak by ponuku prijali, tak by sa vaša kariéra vybrala iným smerom?
