HALIČ. K pohybu mala blízko odmalička. Začínala s gymnastikou a atletikou, no po revolúcii ju zlákal profesionálny šport.
V 33 rokoch sa ako učiteľka na gymnáziu a matka dvoch malých detí rozhodla stať kulturistkou. S činkami a diétami sa pasovala len päť rokov, no počas nich dosiahla všetko, po čom túžila.
Príbeh MARCELY JEZNEJ ukazuje, že disciplína a odhodlanie nepoznajú prekážky.
Aby sa mohla naplno venovať kulturistike, odišla zo zamestnania a s manželom si otvorili prvé fitnescentrum v meste. Počas piatich rokov súťaženia získala titul majsterky Slovenska, absolútnej víťazky kvalitou nabitej medzinárodnej súťaže v Opave a na svete bola šiesta najlepšia.
Športu je verná aj vo svojich 68 rokoch.
Hoci onedlho oslávi sedemdesiatku, lyžuje, pláva, korčuľuje a súťaží v šprinte na sto metrov a skoku do diaľky. V atletike získala už dva tituly slovenskej šampiónky a prekonala 50-ročný slovenský rekord.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo odmietla vystúpiť pred futbalovou legendou Pelém,
- čo sa jej nepáčilo na súperkách na majstrovstvách sveta,
- ako netradične prekonala ostych z vystúpenia v bikinách.
Máte 68 rokov a stále cvičíte aj súťažíte. Prečo?
Cvičím celý život a nemám dôvod s tým prestať ani na dôchodku. Každý od pána Boha dostal nejaký dar, u mňa to bol dar pohybu, ktorý sa stále snažím rozvíjať. Aj lekárka mi povedala, že som odkázaná na večný pohyb, nemôžem prestať.
A že budem mať onedlho sedem krížikov? No a čo. Za svoj vek sa nehanbím, je to len číslo. Fyzicky sa cítim omnoho mladšia a podľa oficiálnych tabuliek mám výkonnosť 45-ročnej ženy.

Ak túžite po pohybe, tak by možno stačilo len cvičiť. Prečo však súťažíte?
Pretože po čase začnete cítiť potrebu porovnať sa s ostatnými. Najprv som si vždy prezrela terén ako diváčka, aby som zhodnotila, či som schopná konkurovať. Tak to bolo aj s atletikou.
Počas pandémie sa zavreli posilňovne, skupinové tréningy neboli povolené. Syn Matej, bývalý desaťbojár, nám s manželom odporučil využiť prírodný areál za domom, tak sme sa dali na atletiku.
Ktorým disciplínam sa venujete?
Ja robím šprint na sto metrov a skok do diaľky, pretože mám veľkú športovú výbušnosť a vytrvalostné disciplíny mi neboli blízke. Odo mňa o rok starší manžel Dušan, bývalý hádzanár, futsalista a oduševnený športovec, hádže oštep. Na súťaže schodíme so synom Matejom, ktorý sa venuje hodu disku, gule a oštepu.
Začať s atletikou okolo 65 veku života asi nebolo jednoduché.
Nebolo, hoci v mladosti som sa atletike venovala. Bolelo ma celé telo a lapala som po dychu. Mám však pevnú vôľu a dobrú disciplínu, nevzdala som sa. Cvičiť som začala v decembri roku 2020. O jeden a pol roka neskôr som sa na šampionáte veteránov stala majsterkou Slovenska a pokorila 50-ročný slovenský rekord.

Klobúk dole pred vami.
Ďakujem. Išla som tam s malou dušičkou, lebo som bola najstaršia pretekárka, ale v prepočte koeficientov WMA sa mi podarilo prekonať aj o 20 rokov mladšie ženy.
Ako na vás reagovali súperky?
Boli skvelé a prijali ma medzi seba, hoci nechceli veriť, že mám 66 rokov.
Bol to váš doposiaľ jediný atletický titul?
Nie, majsterkou Slovenska som sa stala aj vlani, kedy som opäť vylepšila rekordy. Našu účasť na tohtoročnom šampionáte prekazili manželove operácie, ale cvičeniu sme verní.
Prečo atletika?
K behu som mala veľmi blízko. Keď sme sa po skončení kulturistickej kariéry presťahovali z Lučenca do Haliče, začala som behávať. Trénovala som pravidelne – päť kilometrov trikrát do týždňa. Poctivo v daždi, snehu aj chorobe, pričom za päť rokov som nevynechala ani jeden tréning.
Hoci teraz zbierate úspechy v atletike, asi všetci vás poznajú hlavne ako bývalú kulturistku.
To je pravda.

S činkami ste sa začali pasovať pomerne neskoro. Mali ste 33 rokov, učili ste na gymnáziu, mali ste rodinu a dve deti. Čo vás viedlo k tomu stať sa kulturistkou?