TOMÁŠOVCE. Bol prvým a zároveň aj posledným závodom svojho druhu na Slovensku. Jeho kameninové výrobky pre stavebníctvo boli žiadané doma aj v zahraničí. Živil mnohé rodiny, ktoré spájala nielen práca, ale aj bohatý spoločenský život.
Podobne, ako mnohé fabriky, ani Kamenina Tomášovce neustála konkurenciu a privatizáciu. Výrobky zo suroviny, ktorej základom boli keramické íly, vyťažené v Točnici, Gregorovej Vieske či Brezničke, aj tufit z obce Oreské, totiž nahradili výrazne lacnejšie plasty z Nitry.
Dvestopäťdesiat ľudí z dediny, aj neďalekého okresného mesta či okolia, prišlo v priebehu troch rokov postupne o prácu. Priestory, v ktorých roky hučali stroje, fungovala najväčšia tunelová pec v strednej Európe, postupne osireli.
No pracovníci, ktorí sa tu denne stretávali, ani po rokoch nezabúdajú. Spomienky ožili aj v piatok 22. novembra, kedy si v Tomášovciach pripomenuli jubilejnú polstoročnicu založenia spomínaného závodu. Pokrstili tiež knihu z pera Pavla Hlodáka a kolektívu, ktorá bude navždy pripomínať miesto tvrdej práce aj silných príbehov.
Núdza nebola o prácu, ani bývanie
„Ľudia skutočne žili pre tento závod, aj keď práca nebola ľahká. No nebolo to len o robote. Život bol družnejší aj vďaka podnikovým akciám. Ľudia oslavovali, cestovali, zabávali sa. Závod spájal celé rodiny. Dnes je to iné, medziľudské vzťahy sú veľakrát na bode mrazu,“ spomína Alexander Molnár, ktorý bol v poradí piatym zo šiestich riaditeľov bývalej Kameniny Tomášovce.
V závode, rozprestierajúcom sa na takmer osemhektárovej ploche, spustili výrobu 20. decembra 1974. Ročne v ňom spracovali desaťtisíce ton surovín, produkovali rovnako desaťtisíce ton kameninových kanalizačných rúr s priemerom 100 až 600 milimetrov a dĺžkou 1000 – 1500 mm, tvaroviek či fasádnych pások, vrátane glazovaných.
Areál Kameniny Tomášovce. (zdroj: Obec Tomášovce)Už počas roka fungovania závodu v ňom vyrobili 730-tisíc kameninových výrobkov za vyše 25 miliónov korún československých. V roku 1975 tam pracovalo 224 ľudí.
V tom čase nebola v dedine neďaleko Lučenca núdza o prácu. „Fungovalo tu družstvo, hydinárske závody, agrochemický podnik, dokonca oravské elektrotechnické závody tu mali pobočku. Ľudia si pochvaľovali dobré zárobky,“ podotkol Molnár.
Vysoká produkcia, miliónové zisky
Mnohí vďaka závodu získali aj bývanie, pretože v Lučenci preň pridelili 44 bytov, postavili slobodáreň so šesťdesiatimi garsónkami. Pavol Hlodák to uvádza vo svojej knihe Kamenina Tomášovce – Obrazová pamätnica.
Píše v nej aj o roku 1978, kedy sa o úspešnom odbyte kameniny zmieňovali aj v médiách. Vtedy tamojší pracovníci splnili plán odbytu na 101,6 percenta. Expedičný tím si dobre počínal aj pri včasných vykládkach surovín, ktoré v zime veľakrát privážali zamrznuté. Pomohol tak urýchliť obeh vagónov, ktorých bol v tom čase nedostatok.
„Dobrá spolupráca bola so železničnou stanicou v Tomášovciach, kde zabezpečovali opravu vagónov, potrebných na dopravu kameninových výrobkov,“ uvádza sa v spomínanej knihe s tým, že odbyt výrobkov neovplyvňoval len nedostatok vagónov, ale aj nepriaznivá palivovo – energetická situácia. V závode totiž museli pozorne sledovať hodinovú spotrebu elektriny a v prípade potreby okamžite zapájať náhradné zdroje, ktoré ju dodávali do závodnej siete.
Aj napriek veľakrát neľahkým situáciám vyprodukovali v Kamenine za prvý štvrťrok 1979 výrobky za dovedna 10 miliónov korún československých. Po januári, kedy sa závod pre veľké mrazy prepadol do 135-tisícovej straty, to bol značný úspech.
Kameninové rúry boli žiadané nielen na Slovensku. Vyvážali ich aj do Poľska, bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Juhoslávie, tiež Bulharska či Maďarska. Tomášovský výrobca kanalizačnej kameniny na našom trhu nahradil tradičných českých dodávateľov.
Mrazivá pohroma
V súvislosti s mrazmi, ktoré boli pre Kameninu veľkým problémom, spomenul Alexander Molnár aj prelom rokov 1984/1985. Tvrdí, že to bola najťažšia situácie počas jeho riaditeľovania.
„Na Silvestra pršalo a na Nový rok udreli silné mrazy. Dokonca aj televízne vysielanie bolo prerušené. No a nám v závode všetka plastická surovina, pripravená v zásobníku, zamrzla. Bol to žalostný pohľad a bezmocnosť.
Po vyčerpaní zásob v sušiarni vysušených rúr nebolo možné pokračovať v plynulej výrobe. Zamrznutá hmota sa totiž nedala lisovať, výlisky sušiť a potom páliť. V tunelovej peci sa dookola točili už vypálené výrobky. Odstaviť ju bolo nepredstaviteľné, pretože to by trvalo aj dva týždne a ďalšie dva týždne by zabral jej opätovný nábeh.“
Unikátna pec
O tom, že išlo o skutočne obrovskú pec svedčia jej parametre. Bola dlhá 135 metrov, široká 5 metrov, výška kanála predstavovala 2 metre. V rámci celej Európy patrila medzi najväčšie.
Tunelová vypaľovacia pec. (zdroj: Kniha Pavla Hlodáka a kolektívu Kamenina Tomášovce - Obrazová pamätnica)Výrobky sa v nej vypaľovali pri teplote 1250 stupňov Celzia po dobu 50 hodín. Výpal bol riadený automaticky z jej centrálneho velína.
