Z lietadla či vrtuľníka vyskočil viac ako osemtisíc ráz, patrí medzi slovenskú aj svetovú parašutistickú špičku a pre našu krajinu ako reprezentant okrem iného vybojoval cenný kov v presnosti pristátia.
TOMÁŠ MARCINEK, ktorého poznajú pod prezývkou Banan, o skákaní z lietadla sníval už ako malý chlapec. Rodený Boľkovčan (okres Lučenec) odmalička obdivoval parašutistov, ktorí mali základňu a trénovali na neďalekom letisku.
V 14 rokoch si splnil sen a prvýkrát zažil pocit voľného pádu aj pomalého plachtenia s padákom. Odvtedy ubehlo štvrťstoročie, počas ktorého ostal parašutizmu verný.
Príslušník padákovej, výsadkovej a záchrannej služby ozbrojených síl je už dlhé roky reprezentantom Slovenska v disciplíne presnosti pristátia, v ktorej musí z kilometrovej výšky doskočiť na dvojcentimetrový krúžok.
Viac o netradičnom športe, krásach a rizikách parašutizmu či snoch prezradil v rozhovore.
V rozhovore sa dočítate:
- koľko stojí výstroj parašutistu,
- prečo hodinu trénuje kotúle a na čo potrebuje mentálneho kouča,
- či sa môže stať, že sa padák neotvorí.
Kedy naposledy ste si boli skočiť?
Asi pred mesiacom.
Koľký skok to bol?
Nemám pri sebe záznamník zoskokov, ale pohybuje sa to okolo čísla 8 150.
Dokážete to ešte precítiť rovnako ako po prvýkrát?
Áno, pretože každý zoskok je iný a špecifický. Vždy je to originálny zážitok.
Spomínate si na svoj prvýkrát?
Jasné. Začal som skákať ako 14-ročný, pričom som o tom sníval od svojich 12 rokov. Dostal som výnimku od prezidenta Slovenského národného aeroklubu, neskutočne som sa tešil. V marci uplynie štvrťstoročie a doteraz sa na každý zoskok teším rovnako.
Trápila ich obezita i pracovný stres. Radikálna zmena dostala manželský pár až na súťažné pódiá Čítajte Lásku k parašutizmu ste zdedili po príbuznom?
Práveže nie. V rodine sme nemali parašutistu ani pilota. Na letisku Boľkovciach sa konalo niekoľko svetových šampionátov a parašutisti tam mali vrcholové stredisko. Z domu som to mal na skok, takže som často chodil sledovať zoskoky.
Veľmi ma to fascinovalo a od 12 rokov som nerozprával o ničom inom, len kedy už konečne budem môcť skákať aj ja.
Z prvého zoskoku vznikla láska na celý život. Prečo ste neostali len pri voľnočasovej aktivite a začali ste súťažiť?
Keď sa človek niečomu naplno venuje, tak sa túži porovnať s ostatnými. To bol aj môj prípad.
Prečo práve v disciplíne presnosti pristátia?
Od začiatku som bol vedený ku klasickým disciplínam, ktorým sa venovali aj naši reprezentanti na letisku v Boľkovciach. Presnosť pristátia mi najviac prirástla k srdcu. Je považovaná za kráľovnú všetkých parašutistických disciplín a má najstaršie korene.
Presnosť pristátia
Parašutista vyskočí z výšky 800 až 1 000 metrov nad terénom a snaží sa pristáť na molitanové doskočisko s priemerom päť metrov, na ktorom je umiestnené elektronické zariadenie. To má priemer 32 centimetrov, pričom absolútny stred, ktorý sa parašutista snaží prvým dotykom so zemou trafiť, má priemer iba dva centimetre.
Čím ďalej je prvý dotyk od absolútneho stredu, tým viac trestných bodov sa pripočíta. Vyhrá ten, kto má po desiatich súťažných zoskokoch najnižší súčet centimetrov. Najlepší výsledok počas zoskoku je 0 trestných centimetrov, najhorší je 16 centimetrov.
Pristáť z takej výšky na dvojcentimetrový krúžok znie veľmi náročne.
Aj je, preto presnosť pristátia nepatrí medzi najpopulárnejšie disciplíny. Na druhej strane, aj šoférovanie sa začiatočníkovi zdá ťažké, no časom, po dlhých tréningoch a dodržiavaní pravidiel, dokáže cúvať aj s kamiónom.
Tak je to aj v presnosti pristátia. Najdôležitejšie sú obvykle posledné dve sekundy, kedy padákom spomalíme pád natoľko, aby sme pristáli priamo v absolútnom strede.
Majú parašutisti pred súťažou fyzickú a psychickú prípravu ako ostatní športovci?
Veľa ľudí si myslí, že parašutisti len nasadnú do lietadla, vyvezú sa do nebies, vyskočia a pristanú. Tak to bolo aj so spolužiakmi zo strednej školy, až kým som ich nepozval na jeden tréningový deň. Keď som ich večer zavolal posedieť von, tak odmietli s tým, že sú uťahaní.
Parašutizmus je skôr letný šport a behať počas horúceho dňa po letisku vo výstroji dá zabrať, preto máme v príprave aj kondičnú časť. Okrem nej trénujeme rozvoj koordinačných schopností napríklad takzvanou „kotúľovkou“, počas ktorej hodinu robíme kotúle od výmyslu sveta. Pomáha nám to k čo najrýchlejšiemu zorientovaniu sa v priestore.
