UZOVSKÁ PANICA. Obrovský vysielač v katastri Uzovskej Panice v okrese Rimavská Sobota budú čoskoro pripomínať už len fotografie.
Dvanásť stožiarov, z ktorých najvyššie merajú vyše 170-metrov, tiež tri krátkovlnné smerové antény a jeden stožiar stredovlnnej antény by mali nadobro poslať k zemi do júla tohto roka. Odstránenie sutín a terénne úpravy by mali byť ukončené v októbri.
Konštrukcie dominantných objektov, ktoré v časoch bývalého režimu slúžili aj ako najsilnejšia rušička rozhlasovej stanice Slobodná Európa, zlikvidujú riadenou bezpečnou detonáciou.
Zbytočná príťaž aj cieľ adrenalínových nadšencov
Marek Marcinov, marketingový manažér spoločnosti Towercom, šíriteľky rozhlasového a televízneho vysielanie pre TASR uviedol, že infraštruktúra z polovice 20. storočia, zabezpečujúca vysielanie pre celý svet, je od roku 2022, vzhľadom na nasadenie modernejších technológií, nevyužívaná.
„Analýza preukázala, že objekt takýchto rozmerov možno považovať za zbytočnú ekonomickú príťaž pre spoločnosť,“ ozrejmil Marcinov.
Poukázal aj na fakt, že vysoké stožiare vyhľadávali, aj napriek zákazu vstupu do objektu, adrenalínový nadšenci. Lezenie po konštrukciách bolo hazardovaním so zdravím aj životom.
Na čo využijú areál po demolácii stožiarov zatiaľ nie je známe. Marcinov sa vyjadril, že v tomto smere ďalšie vízie nie sú skonkretizované.
Technický unikát
Vysielač neďaleko Rimavskej Soboty začali stavať v roku 1952. O štyri roky neskôr ho spustili do skúšobnej prevádzky.
„Môžeme ho považovať za technický unikát. Krátkovlnné vysielanie z Rimavskej Soboty bolo určené pre celý svet. Dvoma vysielačmi sme pokrývali atlantické pobrežie Južnej Ameriky, územia v USA a v Kanade, časť Austrálie, Irán, Indiu a, samozrejme, celú Európu,“ priblížil pre TASR Marcinov.
Dodal, že v 80. rokoch 20. storočia prešiel areál zásadnou obnovou.
O tom, čo robia, museli roky mlčať
V histórii vysielača však zaujme najmä obdobie, kedy bolo jeho úlohou aj rušenie vysielania rozhlasovej stanice Slobodná Európa, veľkej nepriateľky komunistického režimu.
Išiel hľadať zafíry a našiel iný rekordný drahokam. V celých Karpatoch zatiaľ väčší nenašli Čítajte Riadili ho z pracoviska pri neďalekej osade Teška, ktoré bolo pred verejnosťou utajené. Viedla k nemu nenápadná cesta, zamestnancov do práce aj z práce vozili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. O tom, čo robia, museli dlhé roky mlčať. Ak by vyšli s pravdou von, hrozil im desaťročný pobyt za mrežami.
Toto obdobie ešte na sklonku roka 2011 pre MY Novohrad priblížil Mikuláš Lindis z Rimavskej Soboty, ktorý tam začal pracovať ako 23-ročný. Predtým však musel podpísať dohodu o mlčanlivosti. „Zaviazal som sa mlčať ešte ďalších desať rokov po tom, ako rušičku zrušili,“ povedal.
Medzi totalitou a slobodným svetom
Na margo Rádia Slobodná Európa uviedol, že v komunistických médiách ho nazývali štvavou vysielačkou. Informácie o živote v krajinách za železnou oponou si súdruhovia neželali šíriť medzi ľudí.
„Nuž čo, taká bola doba. Na jednej strane totalita, na druhej demokratický a slobodný svet. Veľa ľudí chcelo počúvať Slobodnú Európu. Snažili sa ju naladiť, ale väčšinou bola táto stanica rušená. Niektorí vedeli, že neďaleko Rimavskej Soboty je rušička. Ale radšej o tom nikde nahlas nerozprávali, lebo nechceli mať problémy. Tak ako aj ja," spomínal dôchodca.
Dodal, že vlastne pracoval pre Moskvu, pričom príkazy prichádzali na Tešku až z Prahy.
„Pracoval som pre národnú bezpečnosť ako civilný zamestnanec. Našou úlohou bolo zariadiť, aby sa správy zo slobodného sveta nedostali do Sovietskeho zväzu. Na Teške sme mali prístroj, ktorý vyrábal elektrické rušivé signály. Tie sme púšťali do vysielania. Vďaka nim Rusi namiesto vysielania počuli len ruch,“ spomínal dôchodca.
Projekt diaľkovej obrany
Lindis podotkol, že mal možnosť počúvať správy Slobodnej Európy a v čase, keď sa východný blok socialistických krajín bránil politickej ideológii Západu, bol z nich zmätený. Nepodliehali totiž žiadnej cenzúre.
„Východ musel brániť systém, ktorý budoval. Rušenie vysielania pre Sovietsky zväz sa vtedy volalo diaľková obrana. Pre našincov sa vžil názov lokoobrana,“ uviedol pred rokmi Rimavskosoboťan, ktorý si v projekte takzvanej diaľkovej obrany odkrútil 24 rokov.
„Jedného dňa prišiel telefonát, aby sme všetky rušičky vypli. Bolo to 18. decembra 1988. Po dlhých 36 rokoch celého toho divadielka,“ zakončil.
Čo to majú v záhrade?, čudujú sa okoloidúci. Nevšedný objekt vzbudzuje veľký záujem Čítajte
