edať, od koľkých známych si vypočula takéto alebo podobné varovania od chvíle, keď zahlásila, že ide robiť pôrodnú babu na Látky. Vie však, že ich bolo dosť. „Nikdy som toto rozhodnutie neoľutovala. Hoci boli chvíle, keď som si už myslela, že sa nedožijem druhého dňa,“ tvrdí 84-ročná Mária Hašková z Haliče.
NEODSTRAŠILI JU ANI ŠVÁBI
Ťažko popísať chudobu, v akej Mária vyrastala. Rodičia živili štyri hladné krky. Mária bola najstaršia. Pomáhala mamke, ako vedela. Starala sa o súrodencov, navarila, fúkala odreté kolená mladších detí. Vychodila základnú školu aj dva roky meštianky a rozhodla sa ísť do služby. „Slúžila som v bohatej židovskej rodine. Boli to slušní ľudia. Mala som sa u nich dobre. Aj napriek tomu som stále rozmýšľala o tom, ako sa postaviť na vlastné nohy. Nechcela som dlho robiť iba slúžku. Moja teta už v tom čase robila pôrodnú asistentku v Ábelovej. Vďaka nej som sa stretla s okresným lekárom. Volal sa Hanzel a bol to veľmi dobrý človek. Poprosila som ho, aby mi pomohol stať sa pôrodnou babou. Niekoľko ráz ma upozornil, že to nie je ľahká práca a voľné miesto je len na Látkach. Možno si myslel, že lazy ma odradia, no ja som si nedala povedať. Pomohol mi. Vyškolila som sa v Martine. Mala som 21 rokov, v rukách držala diplom a s malou dušičkou pozerala na starý, vyše storočný dom, v ktorom som mala na Látkach bývať. Neodstrašili ma ani okná, sotva väčšie ako chlapská dlaň, ani šváby, ktoré vyliezali z každého kúta, ba ani historky o vlkoch a tvrdej náture tunajších obyvateľov,“ spomína na začiatky pôrodná baba zo Starej Haliče.
LEKÁROM A SESTRÁM
ŽENY NEDÔVEROVALI
Za prvým pôrodom nemusela chodiť ďaleko. Dieťatko sa hlásilo na svet u blízkych susedov. „Tu na lazoch ženám pri pôrode asistovali také typické babice. Starké, ktoré si na potúženie dali kalištek ostrého, rodičke natreli brucho masťou, a keď bol pôrod komplikovaný, osud ženy zverili do rúk božích. Pri odvare z byliniek odriekali modlitbu a zatiaľ im žena vykrvácala priamo pred očami. Lekárom a nám, vyškoleným babiciam, nedôverovali. Našťastie, môj prvý pôrod dopadol výborne. Mamička porodila svoje piate dieťa bez komplikácií. Vychválila ma po celom chotári a nedôvera opadla. Dodnes som jej vďačná. Ktovie, akoby som bola dopadla, keby sa nedajbože niečo skomplikovalo.“ Dobrý chýr sa rýchlo šíril kopcami i dolinami a už o krátky čas Márinine šikovné ruky chválili na širokom okolí. Na lazoch žili chudobné rodiny. Strach z veľa detí nemali. Sotva mal šiesty syn dva roky, už jeho ďalšieho súrodenca nosila jeho mamka pod srdcom. „Veru, deti sa rodili, ale aj mreli. Stalo sa, že sa chlapča narodilo zdravé a keď som ho prišla navštíviť, po dvoch dňoch ležalo v truhličke. Vraj nechcelo papať. Darmo, bola taká doba. Videla som aj zmrzačené detské telíčko priviazané o válov. Ak malo šťastie, dlho sa netrápilo. Vraj sa narodilo chybné, a čo si mali s takým úbožiatkom počať...“
NEBOLA ELEKTRINA,
VODOVOD ANI TELEFÓN
Za budúcimi mamičkami chodila v daždi, v páľave, v búrke aj fujavici. Prešla stovky kilometrov. V taške si niesla biely plášť, nožnice, cverny na pupočnú šnúru, očné kvapky, benzín na dezinfekciu. Bála sa zúrivých psov aj divej zveri, ale nikdy nepovedala - ‚nejdem‘. Potrebovali ju, verili jej a ona sa musela spoliehať len sama na seba. Nebola elektrina, vodovod, telefón a občas chýbal aj zdravý úsudok. „Volali ma k richtárovej žene. Prídem tam a vidím krvavú plachtu, ďalšie dve boli ukryté v komore. Vravím richtárovi, zle je, vaša žena potrebuje ísť do nemocnice. Ten schytil klobúk, šmaril ho o zem a začal hrešiť, či on má na takéto pletky peniaze vyhadzovať. Našťastie, podarilo sa nám tú chuderu dopraviť do nemocnice vo Zvolene včas. Prežila aj ona, aj dieťa. Lekár povedal richtárovi, že mi môže ruky bozkávať, lebo keby nie mňa, jeho žena zomrie. Bola to jeho druhá manželka. Prvá mu zahynula pri pôrode. Prišiel za mnou až do chalupy, poďakoval mi. No nielen smutné historky som zažila pri pôrodoch. Veľa chlapov malo na začiatku silácke reči o tom, že budú pri svojich ženách až do konca. No len čo prišlo na lámanie chleba, zbabelo ušli. Darmo sme ich volali, prišli až vtedy, keď začuli detský plač. Tvrdili, že museli ísť kravy podojiť alebo ich napásť,“ hovorí starká Mária.
V CHALUPÁCH CHÝBALI PENIAZE AJ JEDLO
Vydala sa. Zobrala si obuvníka z rodnej dediny. Porodila mu zdravého syna. Sama. „Aká by som to bola babica, keby som si s vlastným neporadila,“ tvrdí. Za jeden pôrod dostala 50 korún a obec jej dávala ďalších 50. Na Látkach pracovala 13 rokov. Pomohla na svet približne ôsmim tisíckam deťúreniec. „Nie vždy však mali mamičky peniaze. Boli aj také rodiny, ktoré nemali ani dve vajíčka. Môjho synčeka som vliekla na chrbte dva kilometre, pomohla som a domov som sa vracala bez koruny. Manžel mi zvykol hovoriť: Miláčik môj, veď z teba na starosť nebude ani dobrý žobrák. Tí ľudia ma potrebovali a ja som bola šťastná, že im môžem pomôcť. Jedna žena čakala dvojičky. Prvé porodila bez komplikácií. Druhé sa vzpriečilo. Utekali sme do nemocnice v Hnúšti. Lekár nás odmietol prijať. Bál sa, že mu žena zomrie na stole. Odporučil nás do rúk lekárom v Rimavskej Sobote. Len čo sme prišli k bráne nemocnice, mamička dostala bolesti. Zvládli sme to. Dieťa prišlo na svet zadočkom.“
PRIVIEDLA NA SVET TISÍCE DETÍ
Roky utekali a Mária sa dostala na školenie do Banskej Bystrice. Stála v skupinke sestier na pôrodnej sále, keď jedna žena začala rodiť. Bolo jej divné, že sestričky sa len pozerajú a nepomôžu jej. Priskočila k nej a pomáhala dieťatku. Primár Šolc ju po pôrode zavolal k sebe. Ponúkol jej miesto v nemocnici. „Povedal mi, že takých, ako som ja, tam potrebujú ako soľ. Tá žena mala pohlavnú chorobu a sestričky jej mali strach pomôcť. Môjho manžela to však ťahalo do Haliče a preto som ponuku neprijala.“ Pán primár o niekoľko týždňov navštívil šikovnú pôrodnú asistentku priamo v jej rajóne na Látkach. Opäť jej ponúkol pracovné miesto, vraj už za ňu našiel aj náhradu. Miesto v Bystrici opäť odmietla. Prišla však ďalšia ponuka do lučenskej nemocnice. „Bola to pre mňa výzva a ja som ju prijala. V nemocnici som odpracovala 22 rokov a pomohla na svet stovkám detí. No Látky mám stále ukryté hlboko v mojom srdci. Spomínam si na naškrobené periny, petrolejky, vďačný pohľad žien a plač detí. Takú atmosféru pri príchode nového človiečika na svet som zažila len tam. Hory, chalupy odrezané od sveta, mozoľnaté dlane, statočné ženy, ja a pán Boh nad nami.“ A či by si ešte trúfala zvládnuť pôrod? „Samozrejme. Hocikedy, aj o polnoci. Zrak a rozum mi ešte slúži, aj ruky ma poslúchajú. Len by ma k mamičke museli odviezť. Nedávno som si zlomila nohu. V kultúrnom dome som si zle sadla na stoličku. Pomohol mi mladý muž, ktorému som ja pomohla na svet. Starká, vtedy vy mne, teraz je vám pomôžem, povedal mi,“ hovorí Mária Hašková.
