LUČENEC. Zobrali nám slobodu a nezávislosť, bola to vláda mentálnej lúzy, prišli sme o možnosť povedať svoj názor.
Aj tieto odkazy zanechali účastníci spomienkového stretnutia na Kubínyiho námestí v Lučenci, ktorého cieľom bolo pripomenúť si 57. výročie augustových udalostí z roku 1968.
Ľudia odkazy napísali na stužky, ktorými dozdobili symbolický pamätník Spútanej slobody.
Organizátori z Občianskej iniciatívy Lučenec chceli takto poukázať na súčasné hrozby, ktoré môžu narušiť slobodu, bezpečnosť a demokraciu na Slovensku.
„Je nesmierne dôležité pripomínať si vtedajšie udalosti. Po roku 1989 sme si mysleli, že už k ničomu takému dôjsť nemôže, ale Putinove Rusko nám ukazuje, že sme sa mýlili. Momentálne len vďaka hrdinnému boju ukrajinského ľudu Rus nie je na našich hraniciach,“ povedal Krasimir Damjanov z Občianskej iniciatívy Lučenec.
Slováci zažili nálet dronu, na Ukrajine sa s plným autom ocitli blízko frontovej línie Čítajte Centrum Novohradu sa tak pripojilo k ďalším mestám, v ktorých občianski aktivisti zorganizovali spomienkové podujatia. Zhromaždenie v Lučenci si vypočulo príhovory organizátorov aj piesne Karla Kryla a Marty Kubišovej.
Sloboda, pravda a láska v ostnatom drôte
Hlavným bodom programu bolo odhalenie symbolického pamätníka slobode, pravde a láske, ktorý obkolesili vencom z ostatného drôtu. Účastníci mohli na biele a čierne stužky napísať, čo im okupácia a roky normalizácie zobrali a čo im dali. Odkazy sa potom stali súčasťou pamätníka.
Silvia Landlová napísala, že predošlý režim jej zobral slobodu, avšak u časti verejnosti sa vytvorila silná súdržnosť. Okupáciu zažila ako jedenásťročné dievča.
„Pamätám si, ako sme sa pozerali na tanky na uliciach. Otec opakoval, aby sme zhasli svetlá, nech nás vojaci nevidia. Bola som dieťa, ale doma sa o situácii veľa rozprávalo, vďaka čomu som jej začala rozumieť," pospomínala Landlová.
Krasimir Damjanov, jeden zo zvolávateľov zhromaždenia, mal v čase príchodu vojsk Varšavskej zmluvy desať rokov. „Vtedy som bol u starých rodičov v Bulharsku a keďže po invázii uzatvorili hranice, tak sme sa vrátili až v polovici septembra,“ priblížil.
„Na bielu stužku asi nenapíšem nič. A na čiernu? Nasledujúce roky po okupácii mi zobrali slobodu hovoriť to, čo som si naozaj myslel a vzali mi aj možnosť prečítať množstvo kníh či vidieť režimom zakázané filmy,“ dodal Damjanov.
Pamätník: Cudzie tanky rozrývali naše cesty
Zhromaždenia sa zúčastnili azda všetky generácie, nechýbali ani pamätníci. Seniori Michal a Pavel si na okupáciu a roky normalizácie dobre pamätajú. „Bola to strašná noc. Ráno som si zobral vojenskú knižku a išiel spolu s ďalšími do Lučenca. Všetci sme sa veľmi báli,“ opísal Novohradčan Michal.
„Očakávali sme, že sa niečo môže stať, ale dúfali sme, že až takýto krok nespravia. Ráno som s prekvapením zistil, že nám cudzie tanky rozrývajú naše cesty,“ pridal sa Pavel Halaj.
Politológiu vymenil za šoubiznis. Po Let's Dance som sa musel vrátiť z oblakov, priznáva Čítajte Obaja pamätníci si spomínajú aj na nasledujúce roky normalizácie. Michalovu manželku vtedy vyhodili z práce. „Keď sa začalo preverovať, mnoho ďalších prišlo o zamestnanie bez akéhokoľvek dôvodu. Koho označili za pravicového oportunistu, ten musel odísť. Našli sa však aj takí, ktorí zo situácie vyťažili. Prijali, že existuje kontrarevolúcia a začali sa vnucovať bratom Rusom, ktorí nás prišli navštíviť na tankoch,“ povedal Michal.
„Mňa riaditeľ preveroval tiež. Pýtal som sa, podľa akého paragrafu tak koná a on odvetil, aby som sa do toho nestaral. Najhoršie bolo, ako sa systém vŕšil na deťoch nepohodlných ľudí. Hoci boli šikovné, museli ísť študovať na učňovku,“ doplnil Pavel Halaj.
Na to zlé sa zabudlo
Seniori zdôraznili, že u časti spoločnosti vládne spomienkový optimizmus a na minulé časy sa pozerá pozitívnejšie. „Je pravda, že sa nájdu aj dobré veci. Napríklad sme mali dobre vybudované poľnohospodárske podniky, no o tie sme prišli zásluhou vlád, nie demokracie,“ poznamenal Michal.
„Síce sa hovorí, že každý mal vtedy prácu, avšak nikto už nedodá, že v zamestnaní sa toľko nerobilo. Stavbári mali modré pondelky, kedy sa nepracovalo, alebo zamestnanci po zapísaní do knihy príchodov skoro celý deň sedeli pri káve. A potom na poradách karhali tých, ktorí do práce meškali,“ povedal Pavel Halaj.
(zdroj: Jozef Mikuš)Na spomienkovom zhromaždení mala zastúpenie aj mladšia generácia, ktorá predošlý režim pozná len z rozprávania blízkych.
„Mne o tom hovorili starí rodičia. Väčšiny bežných ľudí sa možno väzenie a politické prenasledovanie až tak nedotklo, ale zažili problémy s cestovaním či nedostatkom tovaru. Dnes je absurdné počúvať, ako sa kedysi čakalo na toaletný papier. Starká tiež spomínala, ako ju znevýhodňovali pre vierovyznanie. Na rovnakej pozícii pracovala desiatky rokov, ale keďže nebola v strane, na kariérny rast mohla zabudnúť,“ povedal Róbert Belko.
Novohradčan tiež v súvislosti s okupáciou a normalizáciou upozornil na šírenie propagandy, dezinformácií a spomienkového optimizmu. „Ľudia radi spomínajú na to dobré, ale zabudli, čo všetko nemohli mať a vidieť, prípadne ako niektorí museli trpieť,“ uzavrel.
Okúsil Slovan aj Indiu, v Nemecku kraľoval strelcom. Na prvú ligu stále mám, tvrdí Čítajte
