RIMAVSKÁ SOBOTA. Eva Szolnokyová pôsobí 50 rokov ako logopédka v Rimavskej Sobote. Dodnes pracuje v škole a v nemocnici na neurologickom oddelení.
„Rukami jej prešli“ tisícky detí a dospelých s rôznymi rečovými problémami.
A keďže v súčasnej dobe pribúda detí, ktoré s takýmito problémami vstupujú aj do školy, uvažovala, ako v školskom prostredí podporiť logopedické intervencie. A tak začala popri tradičných metódach nácviku a nápravy reči používať aj inovatívnu metódu Storytelling a Story Acting- Rozprávanie príbehov a hranie príbehov.
Ako ste sa dostali k tejto zaujímavej metóde rozvoja reči?
Dnešná hektická doba spôsobila, že u detí pretrváva chybná výslovnosť aj v školskom veku. Preto som hľadala možnosti, ako ešte podporiť logopédiu v školách. V roku 2014 som sa v časopise Logopedika dočítala o metóde Storytelling a Story Acting, ktorá pomáha naprávať reč pomocou hrania príbehov. O dva roky neskôr som sa ňou začala aktívne zaoberať.
V čom spočíva podstata tejto inovatívnej metódy?
Autorkou metódy je Vivian Gussin Paley, americká odborníčka v oblasti elementárneho vzdelávania. Zaujal ma jej nápad rozvíjať dieťa po rečovej aj sociokognitívnej stránke dramatizáciou. Metóda je založená na dvoch elementoch, na príbehoch detí a na hre vo forme dramatizácie.
Autorka zbierala vyjadrenia detí, ktoré počula, a tvorila z nich príbehy. Potom tie príbehy deti hrali. Zobrala som si tento vzor, ale považovala som za vhodnejšie vybrať na dramatizáciu bájky, kde vlastne tá fáza počúvania sa ľahšie realizovala, prijímala, než príbehy detí.
Ako logopédka som považovala bájky za stabilnejšiu formu. Namiesto príbehov od detí som preniesla dramatizáciu do bájok a cez bájky som to využila ako formu logopedických cvičení.
Ako a kde túto metódu konkrétne realizujete?
Metódu som postupne začala propagovať medzi rodičmi detí. Počas obdobia covidu v roku 2019 som prešla na logopédiu online a tak som to sprístupnila aj pre tých, ktorí žijú v zahraničí. Mala som klientov na Floride, v Anglicku, v Nemecku. Klasické básničky sa rodičom a deťom nechcelo opakovať. Tak som prešla na tie bájky a do hrania rolí som zapojila aj rodičov, aby to bolo pre dieťa také prijateľnejšie, živšie. Aby s deťmi nielen hovorili riekanky, ale aj hrali roly. Aby sa v rodine hralo také malé divadlo.
Žiaci v kostýmoch bájky. (zdroj: A. V.)Od septembra minulého roka túto metódu využívam aj pri svojej logopedickej práci s deťmi v Základnej škole Petra Kellnera Hostinského v Rimavskej Sobote. Skúsenosť s touto metódou podľa mňa obohacuje prácu logopédie ako takej a posúva ju vpred.
Priblížite nám, ako Storytelling a Story Acting prakticky prebieha?
Každé dieťa dostane rolu, na chvíľu sa stáva niekým iným a tvorí a modeluje si k nej vlastný vzťah. Tá rola ho prenesie do iného myslenia a tým pádom sa dá ľahšie formovať na artikulačné cvičenia aj na socio-kognitívny vývin.
Dieťa vťahujem do príbehu a ono prežíva danú postavu. A to prežívanie je aktivita, ktorá zanecháva trvalejšie stopy, než len bežné precvičovanie reči formou opakovania básničiek, riekaniek a podobne. Pôsobí to uvoľňujúco na psychiku, dieťa sa napríklad prestáva zajakávať.
Využívam Ezopove bájky, napríklad Krásny motýľ, Lev a zajac a ďalšie. Každé dieťa si chce zahrať všetko, každý chce byť gepard, motýľ, zajac atď. Tá rola dieťa obohacuje o nové repliky, ktoré sa z bájok naučí a ktoré potom využíva aj v bežnom živote.
Dieťa hraním rolí niečo prežije a potom to vie vyjadriť aj samo. Tie repliky si privlastní do svojej slovnej zásoby a rôzne situácie rieši aj podľa týchto rolí. A mnohokrát sa pýta, zamýšľa sa, prečo sa to v tej bájke deje práve tak.
Dieťa pohlcujú otázky, a tým sa rozvíja jeho myslenie a ďalšie kognitívne funkcie. Napríklad je tam text... „Motýľ vzlietal nad lúčnymi kvetmi,“ a dieťa to ešte modeluje a pridáva k tomu napríklad... „a nad riekou.“ V ďalšej bájke je situácia, že lev sa pýta:„Kde si sa túlal,“ a dievčatko modelovalo: „Kde si bol tak dlho?“
Čiže deti sa prejavovali svojou tvorivosťou a fantáziou a budovali si vlastnú predstavu o tej role. Ďalej rozširovali tie slovné spojenia ako vzor aj pre druhé dieťa a tým sa vlastne aj tá artikulácia cvičila a naprávala.
Deti hrajú príbehy, ktoré pochádzajú ešte zo starovekého Grécka. Ich myšlienky a posolstvá sú dodnes pravdivé, nadčasové, čo vašej dramatizácii pridáva ešte akési ďalšie čaro. Ako na hranie bájok reagujú deti?
Každé dieťa si chce zahrať všetko, každý chce byť gepard, motýľ, zajac atď. Prijímajú to s veľkou prirodzenosťou a ochotou opakovať tie repliky. To je vlastne výhoda tej dramatizácie. A tým sa rečové chyby postupne odstraňujú. Čo je zaujímavé, že tie roly v bájkach sme dotvorili aj maskami. Tým, že si dieťa oblieklo masku, sme dramatizáciu ešte zvýšili. Dieťa sa stane niekým iným a zdôrazní sa to tým, že k tej role má aj kostým. Psychické napätie sa pri tom uvoľňuje a dieťa začne rozprávať plynulejšie.
Pri akých rečových problémoch môže táto metóda pomôcť, aké sú jej hlavné prínosy?
Mali by sme sa zamyslieť nad tým, že keď má dieťa chybnú výslovnosť, o koľko ho to ochudobňuje. Hovoriť príbehy je ľahšie, je to voľnejší spôsob verbálneho prejavu. Nácvik do tých replík je základom v komunikácii. Možnosť toho modelovania a opakovania spĺňa tú predstavu metódy Storytelling a Story Acting. Tým, že dieťa tú repliku opakuje a tvorí, sa fixuje dobrá artikulácia. Dieťa je ochotné opakovať repliky v role aj niekoľkokrát a tým ide fixovanie hlások ľahšie.
V kancelárii logopédky. (zdroj: A. V.)Hranie rolí podporuje jazykové zručnosti, komunikáciu, rozširuje slovnú zásobu, rozvíja osobnosť dieťaťa, podporuje jeho sociálny a emocionálny vývin, tvorivosť a fantáziu. Dieťa už v dramatizácii zažilo situáciu s plynulým hovorením a potom si to ľahšie dokáže vybavovať. Tým pádom aj v bežnej reči badať zlepšenie. Dramatizácia tak môže pomôcť pri dyslálii, zajakavosti a pri mnohých ďalších logopedických problémoch.
Autorka metódy sa raz vyjadrila: „Skúste si predstaviť svet bez príbehov. Taký svet by bol ochudobneným miestom.“ Vnímate to podobne?
Áno, veď celý život je vlastne príbeh. Príbeh, ktorý aktívne žijeme a tvoríme. Bez správnej výslovnosti sa však ochudobňuje, preto je reč taká dôležitá. Reč vnímame ako ľudskú vlastnosť. Cez reč myslíme, je to nástroj nášho myslenia a vyjadrovania. Je to dar, ktorý otvára človeku bránu do sveta.
Čo vám ako skúsenej odborníčke dáva práca logopédky?
Dáva mi pocit uspokojenia, že som mnohým pomohla. Cítim to aj v spätnej väzbe, že tí ľudia, dospelí aj deti, sú mi vďační, že som ich naučila hovoriť, že vedia hovoriť a môžu tak nastúpiť do akejkoľvek profesie.
Je to šťastný pocit pre každého logopéda, keď vidí, že to dieťa komunikuje tak, že mu aj druhí rozumejú. A dieťa prežíva rovnaké šťastie, keď vníma, že je mu rozumieť.
Na Kurinci ľudia nechali cez 1,1 milióna eur, v pláne je ďalší bazén aj divoká rieka Čítajte
