LUČENEC. Cesta neznáma sa predĺžila. Symbolický chodník z častí schodov lučenskej synagógy rozšírili ďalšie kúsky s menami obyvateľov židovského pôvodu, ktorých odvliekli do koncentračných táborov a späť sa už nevrátili.
Samospráva, rozpočtová organizácia LUKUS, Soňa Vargová a ďalší si takto už deväť rokov pripomínajú obyvateľov, ktorých počas 2. svetovej vojny deportovali do koncentračných táborov.
Tento rok pribudli schody so 72 priezviskami začínajúcimi na písmeno L.
„Pri rekonštrukcii synagógy v roku 2015 sa muselo odstrániť jedno schodisko. Jeho časti sme nevyhodili, ale rozhodli sme sa ich vložením do zeme vytvoriť symbolickú cestu. Takto dávame číslam mená a menám príbehy,“ ozrejmila Andrea Moravčíková, vedúca Mestského múzea Lučenec.
Nové schody Cesty neznámej odhalila šéfredaktorka SME Beata Balogová, ktorá má v tomto regióne korene.
„Je to pre mňa česť, pretože môj prastarý otec Štefan Dezső Kóhn bol súčasťou židovskej komunity. Cez jeho život si viem predstaviť, aká diera ostala v rodinách, ktorí prišli o svojich susedov či širšiu rodinu,“ povedala.
Hľadajú príbehy
Súčasťou odhalenia bol aj program, v ktorom si pripomenuli desiate výročie rekonštrukcie lučenskej synagógy a sté výročie odovzdania stavby židovskej náboženskej obci. Ambasádorkou a moderátorkou podujatia bola aj tento rok Veronika Homolová Tóthová.
„Stále je čo objavovať. O lučeneckých Židoch sa dlho nehovorilo, mnohí sa až po rokoch dozvedeli o tunajšej komunite. Dozvedeli sa, že obchody, do ktorých chodili ako deti, boli pôvodne židovské, alebo že tu existovala silná skupina židovských podnikateľov. Lučenec žil a vyzeral inak aj vďaka nim. Keď sa po roku 1945 vrátila iba hŕstka z nich, tak sa mesto zmenilo,“ povedala Homolová Tóthová.
Cieľom organizátorov je v archívoch alebo u pamätníkov nájsť a následne verejnosti predstaviť čo najviac životných príbehov lučenských Židov. Homolová Tóthová vyzdvihla spomienku človeka, ktorý sa ako dieťa doma pýtal, kam odvážajú jeho rovesníkov.
VIDEO: Kopali do ležiaceho, zasahovala polícia. Po derby sa pobili fanúšikovia Čítajte „Nikto mu neodpovedal. To ticho okolo je strašidelné a zároveň je popretím obetí, pretože ticho vždy pomáha agresorovi a zlu. Obete potrebujú, aby sa na ne dôstojne spomínalo,“ dodala.
Z geta ušla tesne pred deportáciou
Program doplnila fotografická výstava Kataríny Gálikovej Acélovej aj prednáška o histórii, osude a premenách lučenskej synagógy. Svoj podpis na jej vzniku zanechal aj Július Braun, prastarý otec Daniela Levickeho Archleba, ktorý spolu so svojimi spolupracovníkmi zastrešil zámočnícke práce.
„Mojej babke Oľge sa podarilo ujsť z geta tesne predtým, ako zvyšok rodiny deportovali. Žiaľ, takýchto príbehov bolo na Slovensku desaťtisíce. Som veľmi rád, že sa v súčasnosti nájdu ľudia, ktorí si uvedomujú, že to nie je dávna minulosť, ktorá patrí do kníh. Ľudia prišli, vypočuli si príbehy a odniesli ich ďalej,“ zdôraznil Levicky Archleb.
Jeho babka Oľga sa prvé dni ukrývala u spolužiačok, neskôr sa vlakom dostala do Banskej Bystrice. Jej prvý manžel ušiel z pracovného tábora, prišiel za ňou a spolu sa pridali k povstalcom. „Tam ho nechal zastreliť partizánsky veliteľ, ktorý sa bál, že po vojne naňho prezradí, ako vydieral ukrývajúcich sa Židov. Moja mama toto všetko napísala v románe Nemý vták, ktorý som preložila z Maďarčiny,“ dodala Tamara Archlebová.
